Apollo (podnik): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
d -text, skopírované z http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/kultura-skolstvo/pred-61-rokmi-zbombardovali-rafineriu-apollo.html?page_id=2685
Riadok 4:
Bola známou [[rafinéria|rafinérkou]] [[minerálny olej|minerálnych olejov]] a vyrábala [[benzín]], [[petrolej]], [[parafín]], sviečky, [[vazelína|vazelíny]], [[asfalt]], dokonca aj umelý ľad. Rafinérku, nachádzajúcu sa pri dnešnom severnom nájazde na [[Most Apollo|most Apollo]], bombardovali Američania dňa [[16. jún]]a [[1944]] a zničili 80% závodu. V tom čase patrila spoločnosti [[I.G. Farben]]. Roku [[1946]] boli pozostatky závodu Apollo [[znárodnenie|znárodnené]] a začlenené do národného podniku [[Slovenské rafinérie minerálnych olejov]], ktorý bol roku [[1949]] premenovaný na národný podnik [[Slovnaft]] (dnes Slovnaft, a.s.). Rafinéria ešte vyrábala do roku 1963, potom sa presťahovala do novej lokality za mestom vo [[Vlčie hrdlo|Vlčom hrdle]].
 
 
Koncom 19. storočia nastal rozvoj petrochemického priemyslu. Aj v Uhorsku začali vznikať menšie rafinérie ropy, najmä po objavení prameňov ropy v Haliči. Veľkých fabrík na spracovanie ropy však bolo v celej Európe len niekoľko. Preto rozhodnutie postaviť veľkú rafinériu v Bratislave bolo dôležitým podnikateľským krokom a zaradilo Bratislavu medzi dôležité stredoeurópske centrá spracovania ropy.
V roku 1895 udelila mestská rada Bratislavy súhlas na výstavbu rafinérie minerálnych olejov. Nová rafinéria v Mlynskej záhrade pri rieke Dunaj dostala názov podľa boha z gréckej mytológie Apolóna. Fabrika s rozlohou 7,5 ha mala 50 budov a parné stroje o výkone 300 HP. Zamestnávala 350, neskôr až 500 robotníkov. Najskôr spracovávala ruskú ropu z Kaukazu a haličskú z Poľska, neskôr ropu rumunskú, gbelskú, texaskú a z rozličných nálezísk v bývalom ZSSR. Kapacita spracovania bola 30 tisíc ton ropy. Apollo vlastnila na tú dobu moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrol, ligroín (lakový benzín), benzíny, cerezín, sviečky, asfalt, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) a rôzne tuky na mazanie. Výrobky sa vyvážali do Rakúska, Nemecka, západoeurópskych krajín a dokonca do viacerých ázijských krajín a do Ameriky. Roku 1900 ju ovládla Haličsko–karpatská petrolejárska spoločnosť, ktorá patrila anglickému kapitálu a bol zvýšený jej účastinný kapitál na 5 miliónov korún. Po týchto zmenách sa zvýšila najmä výroba benzínu, nafty a motorových olejov. Roku 1902 bola Apolka rozšírená o osobitný závod na výrobu parafínu. Podstatné rozšírenie výroby nastalo od roku 1914, keď sa ropa začala dovážať z blízkych Gbelov.
Po prvej svetovej vojne zápasila s veľkými ťažkosťami v dôsledku odtrhnutia od hlavných spotrebiteľov a surovín. V dvadsiatych rokoch 20. storočia ju ovládol francúzsky kapitál. Zlúčením s Naftovými ložiskami v Hodoníne roku 1925 podstatne zvýšila svoj akciový kapitál až na 12 miliónov Kč. V čase svojho najväčšieho rozkvetu v medzivojnovom období vlastnila Apolka ropné polia, mala vlastné tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenie v bratislavskom prístave a sieť čerpacích staníc. Výrobné zariadenie rafinérie sa niekoľkokrát rekonštruovalo a modernizovalo, čím neustále rástla aj výrobná kapacita. Počas druhej svetovej vojny ju finančne ovládol nemecký koncern I.G. Farben.
Necelý rok pred skončením druhej svetovej vojny 16. júna 1944 zničilo 80 percent rafinérie bombardovanie amerického letectva. Výrobu čiastočne obnovila až v máji 1945, nikdy však nedosiahla predvojnovú úroveň. Roku 1946 bola rafinéria znárodnená a začlenila sa do národného podniku Slovenské rafinérie minerálnych olejov, premenovaného roku 1949 na národný podnik Slovnaft. V roku 1963 definitívne ukončila svoju činnosť
{{Bratislavský výhonok}}