Schöne Náci: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
aktualizácia |
|||
Riadok 10:
}}
'''Schöne Náci''', pôvodným menom '''Ignác Lamár''',
sa narodil v Petržalke 11. 8. 1897 a zomrel v Lehniciach 23. 10. 1967.
Bol synom petržalského obuvníka Karola, ktorý do tohto remesla zasvätil aj Ignáca. Dvaja Karolovi bratia odišli za chlebom do USA a do Nemecka, sestra sa mu vydala do Rakúska. Matka ušla s tovarišom Uhrínom do Viedne a opustený otec utápal žiaľ v alkohole. Po otcovej smrti exekútori rozpredali majetok na úhradu dlžôb. Ignác sa zamestnal v divadelných dielňach. Chcel ísť však v šľapajach starého otca, Ignáca Lamára kedysi klauna v cirkuse Kludsky.
Jeho socha v životnej veľkosti, ktorá je dielom akademického sochára Juraja Meliša a často je terčom útokov vandalov, stojí pri [[kaviareň Mayer|kaviarni Mayer]] na [[Hlavné námestie|Hlavnom námestí]].▼
Keď mal Ignác 17 rokov bol zamilovaný do istej slečny Žanetky. Tá sa však vydala za iného pána. Ignáca to citovo zranilo, navyše divadlo sa cez vojnu dostalo do krízy a prepustilo z dielní i jeho.
Začal si príležitostne privyrábať. Bratislavským paničkám robil drobné služby. Poupratoval byty, prášil koberce, nosil uhlie z pivnice, alebo spieval vo dvoroch i pod oknami v uliciach, za čo dostával balíčky s jedlom a od pekárov odrezky v pekných ozdobných škatuľkách.
Pesničku o Schöne Nácim má vo svojom repertoári skupina [[Lojzo]], ktorá ju aj nahrala na svoj album ''[[Ticho po plešine]]''.▼
Bratislavčania ho stretávali kráčajúceho po korze od Michalskej brány až po dunajské nábrežie v oblečení, ktoré grófka Náriová darovala kedysi jeho otcovi po manželovej smrti. Ukláňal sa vo fraku, čiernych lakovkách a motýliku s paličkou v ruke, snímajúc z hlavy cylinder.
O Schöne Nácim tiež bola vydaná knižka ''Volali ho Schöne Náci'', ktorá je jeho beletrizovaným životopisom.<ref>{{Citácia knihy▼
Náci so šarmom zdravil okoloidúce pekné dámy s úsmevom, poklonou a trojjazyčne:
'''"Ručičky bozkávam, küss die Hand alebo kezét czókolom" a ticho im dvoril: „Schöne, schöne.“'''
Z tejto jeho zdvorilostnej frázičky vznikla aj jeho prezývka Schöne Náci: '''Schöne''' - z frázičky „schöne, schöne“ a '''Náci''' - zdrobnelina mena Ignác - Nácko - Náci. Žiaľ mnohokrát môžme v médiách čítať aj nesprávne Schöner Náci, v preklade z nemčiny znamenajúce pekný Náci. Ba dokonca Nazi, čo by mohlo viesť k nepríjemným omylom.
Pekným dievčatám zvykol Schöne Náci zaspievať niečo z vlastnej tvorby. Trasľavým fistulovým hlasom spieval zvláštne piesne. " Padla mi čepec do kanála, stalo sa to echt mne, podaj nejaký sérsám (nástroj)." Schöne Náci totiž spieval i rozprával osobitým jazykom, vlastným slangom, takzvanou „Náciprešporčinou“. Cestou navštevoval cukrárne Stürzera, Mayera a Myšáka, kde ho občas pozývali na zákusky a niekde aj na čiernu kávu.
V roku 1945 sa Schöne Náci vrátil z tábora, ktorý úrady zriadili po vojne na konci Petržalky v bývalých kasárňach a sústreďovali tam najmä Maďarov a Nemcov podozrivých z kolaborácie s fašistami. Postupne ich vysťahovávali za hranice. Po intervencii doktora Rippa vrátili Ignáca do Bratislavy a ubytovali v starobinci na Radlinského ulici.
Vtedy mal Náci 50 rokov a Bratislavčanov potom zabával ešte asi dvanásť rokov. Postupne však slabol, už len posedával na lavičkách a vyžadoval si nemocničnú starostlivosť. Umiestnili ho v krajskej tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach, kde osamotene a v chudobe zomrel koncom roku 1967.
Bol neodmysliteľnou súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní takmer 40 rokov.
Jeho posledná vôľa, totiž byť pochovaný v Prešporku bola splnená v roku 2007, kedy vďaka spoločnosti Ferdinanda Martinenga boli jeho telesné pozostatky prevezené do Bratislavy na Ondrejský cintorín. Schöne Náci obdarovával ľudí úsmevom, dobrou náladou, úctivým chovaním a šarmom.
'''„…Som Bratislavčan'''
'''Ručičky bozkávam'''
'''Küss die Hand'''
'''Kezét czókolom'''
'''Schöne, schöne…“'''
▲Jeho socha v životnej veľkosti, ktorá je dielom akademického sochára Juraja Meliša
▲Pesničku o Schöne Nácim má vo svojom repertoári skupina
▲O Schöne Nácim tiež bola vydaná knižka
<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko = Rosa
| meno = L.O.
Řádek 33 ⟶ 68:
}}</ref>
Taktiež je opísaný v knižke Imricha Sečanského.<ref>Imrich Sečanský: Spomienky a vyznania lekára (Bratislava 1997)</ref>
== Referencie ==
<references/>
| |||