|
Čo bolo ešte horšie, [[Hitler]] aj nemeckí generáli zhodne dospeli k názoru, že francúzska armáda je síce veľká, ale neefektívna, že myšlienkami aj koncepciou stále stojí v prvej svetovej vojne a pre novo a moderne usporiadané a vedené nemecké vojská nebude dôstojným súperom. Ich sebavedomie rástlo s tým, ako Francúzsko začalo pomaly kopiť jeden ústupok za druhým v snahe vyhnúť sa stretom. Keď Hitler vyhlásil svoje územné požiadavky proti Česko-Slovensku, bol si už takmer istý, že Francúzsko svojho spojenca brániť nebude. Francúzsko síce spočiatku tvrdilo, že spojenca ochráni, ale keď zistilo, že Británia mu v tom nepomôže, ustúpilo a požiadavky Nemecka akceptovalo s tým, že sa vzdá akýchkoľvek ďalších územných požiadaviek. Zároveň vyhlásilo spolu s Britániou najvyššie garancie česko-slovenskej [[Druhá česko-slovenská republika|druhej republike]]. Likvidácia tohto torza bývalého spojenca v roku [[1939]] Nemeckom a Maďarskom ukázala, nakoľko sa Francúzsko v očiach protivníkov zmenilo z veľmoci na obyčajného šaša.
==== Spojené kráľovstvo ====
[[Súbor:Arthur-Neville-Chamberlain.jpg|náhľad|Neville Chamberlain]]
Spojené kráľovstvo trpelo podobnými problémami ako ostatné veľmoci. Nominálne zostávala svetovou veľmocou číslo 1, faktom však bolo, že táto skutočnosť bola reálne podporená iba námornou silou, pozemné vojská Británie boli v žalostnom stave. A ani námorníctvo nebolo v takom dobrom stave, v akom by malo byť, bolo síce početne silné, no jeho náskok sa znížil a jeho pripravenosť na vojnu bola problematická. Ďalším základným problémom Británie bol jej vlastný izolacionizmus vychádzajúci z presvedčenia, že dianie v Európe sa jej zas až tak nemusí týkať, pretože jej loďstvo jej spolu s prielivom La Manche zabezpečuje úplnú nedobytnosť. V prípade Tichomoria sa potom pridalo ešte úplne scestné podceňovanie potenciálneho protivníka. Británia zapadla do ilúzie, že Japonci sú zaostalí barbari s druhoradou technikou, a až japonský útok, ktorý zničil veľkú časť ich dŕžav na Ďalekom východe, jej ukázal, aký tragický omyl to bol.
Spojené kráľovstvo bolo hlavným hráčom presadzujúcim voči Hitlerovi politiku ústupkov. V tejto otázke bola jej politická scéna relatívne konzistentná, aj keď dôvody rôznych politikov boli rôzne. Skalní pacifisti sa domnievali, že Hitlera nakŕmia a až bude spokojný, tak sa dohodnú. Izolacionisti verili, že sa celý problém Británie netýka, a že by bolo zločinom posielať svojich mužov do vojny za pár nezaujímavých štátikov v Európe. Antikomunisti sa domnievali, že je treba vypestovať silné Nemecko, ktoré by bolo protiváhou Sovietskeho zväzu. Politikov, ktorí si uvedomovali, aké hrozné nebezpečenstvo tu vzniká, ako bol napríklad [[Winston Churchill]], bola menšina.
Politika ústupkov ([[appeasement]]u) vyvrcholila v politike premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý priviedol Britániu aj s Francúzskom k [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohode]], v ktorej obetoval česko-slovenské [[pohraničie]]. Mal to byť posledný a najväčší ústupok, pri ktorom si vynútil od Hitlera písomné uistenie o nedotknuteľnosti zvyšku Česko-Slovenska a o tom, že tým sú jeho všetky územné nároky voči susedom ukončené. Chamberlain zmluvu o novom usporiadaní hraníc vydával za veľké víťazstvo a záruku mieru pre večné časy. Pri prejave po návrate z [[Mníchov]]a mal veľmi úsmevné prehlásenie: ''„My good friends, for the second time in our history, a British Prime Minister has returned from Germany bringing peace with honour. I believe it is peace for our time.“ ''(''Milí priatelia, druhýkrát v našej histórii sa britský premiér vracia z Nemecka, aby nám s cťou priniesol mier. Verím, že to je mier pre našu dobu.“'' Či tomu skutočne veril (veľa historikov sa domnieva, že nie), čakalo ho o pol roka neskôr kruté vytriezvenie, keď Hitler zlikvidoval Česko-Slovensko a s armádou dovyzbrojenou česko-slovenskými [[zbraň]]ami vzniesol nároky proti Poľsku. Nemecko už Britániu ako neporaziteľnú veľmoc nevnímalo. Hitler si ju síce ešte stále vážil, ale sa jej neobával. A zmluvy pre neho nič neznamenali.
=== Nové štáty ===
|
