Príčiny druhej svetovej vojny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d Verzia používateľa 213.151.236.165 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Hoo man |
||
Riadok 38:
[[Súbor:Macarthur hirohito.jpg|náhľad|Japonský cisár Hirohito na obrázku s [[Douglas MacArthur|Douglasom MacArthurom]], už po vojne.]]
Ak Taliansko predstavovalo spojenca, ktorého nebolo nutné brať zase až tak vážne, Japonsko bolo driemajúcim [[Ázia|ázijským]] obrom, ktorý sa nedal brať na ľahkú váhu. Keď sa Japonsko pripojilo na stranu Dohody, očakávalo, že zaujme postavenie veľmoci na [[Ďaleký východ|Ďalekom východe]]. Prevzatie správy nemeckých kolónií, voľná ruka v [[Kórea|Kórei]] a [[Mandžunsko|Mandžusku]], dominantné postavenie v [[Tichomorie|Tichomorí]] a [[Čína|Číne]], po prepuknutí [[VOSR]] ešte nejaké ruské východné územia - to boli minimalistické očakávania Japoncov. V drvivej väčšine z nich sa však sklamali. Namiesto toho sa dočkali medzinárodných zmlúv, ktoré definovali pomer námorných síl, ktorých hlavným účelom bolo zachovať námornú prevahu Británie a znemožniť akúkoľvek hegemóniu Japonska. Japonsko na to zareagovalo rozhorčením a pevným odhodlaním, že si svoju zaslúženú pozíciu vydobyje. Po určitom čase odstúpili od zmlúv, ktoré obmedzovali ich námornú výrobu a začali budovať námorné a armádne sily, ktoré im mali zabezpečiť prostriedky na ovládnutie vysnívaného impéria silou. Ich vojaci získavali obrovské skúsenosti pri bojoch proti [[Čína|Číne]], ktoré boli predohrou ku druhej svetovej vojne v Ázii. Japonsko sa pripojilo k paktu [[Berlín]] - [[Rím]] a bolo odhodlané si svoju novú pozíciu vybojovať. Británia, Francúzsko a neskôr aj USA si túto skutočnosť dobre uvedomili, ich tragédia však spočívala v tom, že Japonsko hrubo podcenili. Najmä Británia sa dlho domnievala, že na východných barbarov úplne postačia druhoradé jednotky, a až reťazec zdrvujúcich porážok jej ukázal, aká hrubá to bola chyba…
== Slabosť víťazov ==
Ďalšou skupinou, ktorá sa tu vyskytovala, boli spokojní víťazi. Jednak išlo o víťazné veľmoci ([[USA]], [[Francúzsko]], [[Spojené kráľovstvo]]), jednak o nové štáty, ktoré vznikli demontážou Centrálnych mocností a cárskeho Ruska ([[Poľsko]], [[Česko-Slovensko]], [[Juhoslávia]], [[Litva]], [[Lotyšsko]], [[Estónsko]], [[Fínsko]]). Obe podskupiny boli so súčasným stavom spokojné a plánovali ho udržať. Spoločne sa snažili vytvoriť jednak rozumný a stabilný systém zmlúv a záruk, jednak medzinárodnú organizáciu, ktorá by dohliadala na mier a spoluprácu vo svete - [[Spoločnosť národov]]. Ani v jednom ohľade však príliš neuspeli. Najzásadnejší problém spočíval v tom, že všetky tri veľmoci celkom zanedbali svoje ozbrojené sily, takže za ich zmluvami a Spoločnosťou národov neexistovala reálna sila, ktorá by ich mohla podporiť a ochrániť.
=== Veľmoci ===
==== USA ====
USA sa po konci prvej svetovej vojny pomaly vrátili ku svojmu [[izolacionizmus|izolacionizmu]] a radikálne obmedzili svoje ozbrojené sily. Ich pozemná armáda v dobe tesne pred vojnou bola podľa európskych merítok natoľko smiešna, že jednoducho nebola schopná reálne zastrašiť vôbec nikoho. Iba americké loďstvo mohlo predstavovať hrozbu, ale aj tá nebola tak veľká, akú by si Američania priali. Napríklad Japonci sa celkom oprávnene domnievali, že ich flotila je lepšia a USA dokáže poraziť. Pokiaľ mali niektorí japonskí admiráli na čele s [[Isoroku Jamamoto]]m výhrady k vojne s USA, bolo to preto, že ich desila predstava flotily, ktorú by Spojené štáty americké dokázali postaviť, nie tej reálne existujúcej. V európskom kontexte bol vplyv USA na „inkubáciu vojny“ vo väčšine ohľadov marginálny.
==== Francúzsko ====
Francúzsko bolo vlastne jediným európskym štátom, ktorý mal silnú a početnú pozemnú armádu. Keď Nemecko prestalo platiť reparácie, francúzska armáda obsadila Porýnie. Nedostala však patričnú podporu ani od najbližších spojencov, a preto sa potom stiahla, bez toho aby obnovené platenie presadila, a čo je horšie, vzala si z toho ponaučenie a prestala o podobných akciách uvažovať. Francúzsko malo problematickú zmluvu so [[ZSSR]] a kľúčovú zmluvu so [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]]. Francúzsko tiež garantovalo bezpečnosť [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] a [[Poľsko|Poľsku]]. Vzrastajúca neochota používať svoje ozbrojené sily a evidentné obavy francúzskych predstaviteľov z ďalšej svetovej vojny však Francúzsko aj jeho armádu diskvalifikovali.
Čo bolo ešte horšie, [[Hitler]] aj nemeckí generáli zhodne dospeli k názoru, že francúzska armáda je síce veľká, ale neefektívna, že myšlienkami aj koncepciou stále stojí v prvej svetovej vojne a pre novo a moderne usporiadané a vedené nemecké vojská nebude dôstojným súperom. Ich sebavedomie rástlo s tým, ako Francúzsko začalo pomaly kopiť jeden ústupok za druhým v snahe vyhnúť sa stretom. Keď Hitler vyhlásil svoje územné požiadavky proti Česko-Slovensku, bol si už takmer istý, že Francúzsko svojho spojenca brániť nebude. Francúzsko síce spočiatku tvrdilo, že spojenca ochráni, ale keď zistilo, že Británia mu v tom nepomôže, ustúpilo a požiadavky Nemecka akceptovalo s tým, že sa vzdá akýchkoľvek ďalších územných požiadaviek. Zároveň vyhlásilo spolu s Britániou najvyššie garancie česko-slovenskej [[Druhá česko-slovenská republika|druhej republike]]. Likvidácia tohto torza bývalého spojenca v roku [[1939]] Nemeckom a Maďarskom ukázala, nakoľko sa Francúzsko v očiach protivníkov zmenilo z veľmoci na obyčajného šaša.
==== Spojené kráľovstvo ====
[[Súbor:Arthur-Neville-Chamberlain.jpg|náhľad|Neville Chamberlain]]
Spojené kráľovstvo trpelo podobnými problémami ako ostatné veľmoci. Nominálne zostávala svetovou veľmocou číslo 1, faktom však bolo, že táto skutočnosť bola reálne podporená iba námornou silou, pozemné vojská Británie boli v žalostnom stave. A ani námorníctvo nebolo v takom dobrom stave, v akom by malo byť, bolo síce početne silné, no jeho náskok sa znížil a jeho pripravenosť na vojnu bola problematická. Ďalším základným problémom Británie bol jej vlastný izolacionizmus vychádzajúci z presvedčenia, že dianie v Európe sa jej zas až tak nemusí týkať, pretože jej loďstvo jej spolu s prielivom La Manche zabezpečuje úplnú nedobytnosť. V prípade Tichomoria sa potom pridalo ešte úplne scestné podceňovanie potenciálneho protivníka. Británia zapadla do ilúzie, že Japonci sú zaostalí barbari s druhoradou technikou, a až japonský útok, ktorý zničil veľkú časť ich dŕžav na Ďalekom východe, jej ukázal, aký tragický omyl to bol.
Spojené kráľovstvo bolo hlavným hráčom presadzujúcim voči Hitlerovi politiku ústupkov. V tejto otázke bola jej politická scéna relatívne konzistentná, aj keď dôvody rôznych politikov boli rôzne. Skalní pacifisti sa domnievali, že Hitlera nakŕmia a až bude spokojný, tak sa dohodnú. Izolacionisti verili, že sa celý problém Británie netýka, a že by bolo zločinom posielať svojich mužov do vojny za pár nezaujímavých štátikov v Európe. Antikomunisti sa domnievali, že je treba vypestovať silné Nemecko, ktoré by bolo protiváhou Sovietskeho zväzu. Politikov, ktorí si uvedomovali, aké hrozné nebezpečenstvo tu vzniká, ako bol napríklad [[Winston Churchill]], bola menšina.
Politika ústupkov ([[appeasement]]u) vyvrcholila v politike premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý priviedol Britániu aj s Francúzskom k [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohode]], v ktorej obetoval česko-slovenské [[pohraničie]]. Mal to byť posledný a najväčší ústupok, pri ktorom si vynútil od Hitlera písomné uistenie o nedotknuteľnosti zvyšku Česko-Slovenska a o tom, že tým sú jeho všetky územné nároky voči susedom ukončené. Chamberlain zmluvu o novom usporiadaní hraníc vydával za veľké víťazstvo a záruku mieru pre večné časy. Pri prejave po návrate z [[Mníchov]]a mal veľmi úsmevné prehlásenie: ''„My good friends, for the second time in our history, a British Prime Minister has returned from Germany bringing peace with honour. I believe it is peace for our time.“ ''(''Milí priatelia, druhýkrát v našej histórii sa britský premiér vracia z Nemecka, aby nám s cťou priniesol mier. Verím, že to je mier pre našu dobu.“'' Či tomu skutočne veril (veľa historikov sa domnieva, že nie), čakalo ho o pol roka neskôr kruté vytriezvenie, keď Hitler zlikvidoval Česko-Slovensko a s armádou dovyzbrojenou česko-slovenskými [[zbraň]]ami vzniesol nároky proti Poľsku. Nemecko už Britániu ako neporaziteľnú veľmoc nevnímalo. Hitler si ju síce ešte stále vážil, ale sa jej neobával. A zmluvy pre neho nič neznamenali.
=== Nové štáty ===
Koniec prvej svetovej vojny spojený s rozpadom [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] a orezaním [[Nemecko|Nemecka]] a [[Rusko|cárskeho Ruska]] vyústil do vzniku niekoľkých nových štátov. Tieto novovzniknuté útvary boli buď zmluvne zviazané s víťaznými mocnosťami, alebo sa im aspoň snažili priblížiť, pretože samy boli príliš slabé a nedokázali by vzdorovať nárokom susedných mocností, aj keď dočasne oslabených. Faktom je, že u všetkých následne vymenovaných štátov došlo k tomu, že so začiatkom vojny všetky ich zmluvné záruky (respektíve alternatívne spôsoby zaistenia bezpečnosti) zlyhali a tieto štáty boli rozparcelované medzi Nemecko a ZSSR. Jedinú výnimku predstavovalo Fínsko, ktoré však taktiež nevyviazlo bez jaziev a za svoje prežitie zaplatilo vysokú cenu.
==== Česko-Slovensko ====
[[Česko-Slovensko]] vzniklo ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska. Malo explicitné spojenecké zmluvné záväzky s [[Francúzsko]]m a navyše hralo hlavnú rolu vo vlastnom obrannom spolku (trochu posmešne nazývanom [[Malá dohoda]]) s [[Rumunsko]]m a [[Juhoslávia|Juhosláviou]]. Česko-Slovensko v tomto období predstavovalo jedného z najvýznamnejších svetových exportérov zbraní, a tomu aj zodpovedalo prvotriedne vybavenie [[Česko-slovenská armáda|Česko-slovenskej armády]]. Tento štát navyše v druhej polovici [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] intenzívne budoval [[česko-slovenské pohraničné opevnenie|systém pohraničného opevnenia]], ktorý mu mal uľahčiť obranu.
Ak aj Česko-Slovensko pre svoju obranu urobilo najviac z potenciálnych obeti nemeckého agresora, nemalo to stačiť. Anšlus Rakúska rozšíril jeho hranice s nepriateľmi o ďalší úsek, kde nebolo pohraničné opevnenie dostatočne dobudované. Poľsko vystúpilo so svojimi nárokmi na [[Tešínsko]], čím Česko-Slovensko doplatilo na hrubú chybu [[Edvard Beneš|Beneša]] a [[Tomáš Garrigue Masaryk|Masaryka]] z roku [[1920]], ktorí vtedy dospeli k záveru, že Poľsko v boji so ZSSR prehráva, a rozhodli sa riešiť spor o Tešínsko silou. Konečné víťazstvo Poľska nad [[boľševik]]mi však celkom zmenilo situáciu a Česko-Slovensko sa svojich „nadbytočných“ ziskov muselo neskôr vzdať - a medzi obidvomi štátmi vznikol spor, ktorý Hitlerovi veľmi pomohol.
K Poľsku sa pridalo Maďarsko požadujúce aspoň „jednoznačne maďarskú časť Horného Uhorska“ (presnejšie povedané časť Slovenska s [[Maďari|maďarskou]] väčšinou). Geografická pozícia Česko-Slovenska a pomer síl prakticky neumožňovali úspešnú obranu bez pomoci [[Francúzsko|Francúzska]], ale to sa odmietlo angažovať. Podľa dohôd mohlo pomôcť Česko-Slovensku aj ZSSR, ale to až po tom, čo zasiahne aj Francúzsko. Nečinnosť Francúzska mala teda ďalekosiahle dôsledky. Malá dohoda, zameraná pôvodne proti Maďarsku, sa tvárou v tvár nemeckej presile zrútila. Česko-Slovensko, zmietané spormi medzi Čechmi a Slovákmi, s početnými nemeckými a maďarskými menšinami v kritickom pohraničí, sa samotné ubrániť nemohlo. [[Mníchovská dohoda]] a [[Viedenská arbitráž]] ho prinútili odstúpiť pohraničie, čím ho dostali z vojenského hľadiska do celkom zúfalej situácie. V marci [[1939]] Česko-Slovensko prestalo existovať. Niektorí historici obviňujú prezidenta [[Emil Hácha|Háchu]] zo zrady, keď vydal príkaz ku kapitulácii, čo samozrejme väčšina historikov a najmä vojenských odborníkov spochybňuje. Bojovať malo zmysel v roku [[1938]], situácia v roku [[1939]] ale bola celkom iná, česko-slovenská armáda nemala možnosť účinného odporu, mohla sa iba nechať zmasakrovať. Z tohto pohľadu teda vina za zradu padá na [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]].
Skaza Česko-Slovenska však mala jeden veľmi neblahý dôsledok pre víťazné veľmoci - do rúk Nemecka padol bez boja nepoškodený [[česko-slovenský vojnový priemysel]] a arzenál Česko-slovenskej armády, vrátane výborného [[delostrelectvo|delostrelectva]] a najmä vynikajúcich ľahkých [[tank]]ov [[LT-35]] a [[LT-38]] (Nemcami prevzaté ako Pz 35(t) a Pz 38(t)), ktoré sa kvalitou vyrovnali najlepším nemeckým obrnencom a umožnili [[Wehrmacht]]u vytvoriť nové tankové zoskupenie (tanky Pz 38(t), sa zúčastnili ešte aj [[Operácia Barbarossa|operácie Barbarossa]] a v druhosledových jednotkách slúžili až do konca vojny).
==== Poľsko ====
[[Súbor:Edward Rydz-Smigly.jpg|náhľad|vľavo|generál [[Edward Rydz-Śmigły]], vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl]]
Tragédiou Poľska bolo to, že sa po svojom vzniku ocitlo v kliešťach medzi [[Nemecko]]m a [[ZSSR]]. Oba štáty proti nemu mali územné požiadavky a plánovali si ich presadiť. Celú situáciu ešte zhoršoval fakt, že Poľsko samo seba považovalo za regionálnu mocnosť a malo územné spory s ostatnými susedmi - [[Litva|Litvou]] (o [[Vilnius]]) a [[Česko-Slovensko]]m (o [[Tešínsko]] a niekoľko dedín na hraniciach so Slovenskom).
Poľsko malo spojenecké zmluvy s [[Francúzsko]]m a bezpečnostné záruky [[Anglicko|Anglicka]]. S Nemeckom uzatvorilo pakt o neútočení. Ako hlavného nepriateľa Poliaci identifikovali [[Sovietsky zväz]]. Nebol to tak úplne zlý odhad, nakoniec útoku na Poľsko predchádzala dohoda [[Pakt Ribbentrop-Molotov|medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom]] o spoločnom postupe proti nemu, samozrejme prvý a zásadný úder pripravilo Nemecko. Poľsko si fakt, že Nemecko je rovnako, resp. ešte viac nebezpečné ako ZSSR, uvedomilo až neskôr. Ďalším problémom Poľska bola zastaraná armáda nedisponujúca dostatočným počtom dopravných prostriedkov, ktorú Poľsko aj jeho spojenci preceňovalo. Rovnako Poliaci preceňovali schopnosť svojich spojencov prispieť im na pomoc a naopak podceňovali schopnosti svojich nepriateľov - Sovietov a Nemcov.
==== Pobaltské štáty ====
Pobaltské štáty na tom boli naozaj zle. Nemali prakticky žiadne záruky od nikoho, ich vlastné armády neboli nijako zvlášť oslňujúce a ZSSR dávalo jednoznačne najavo, že očakáva, že tieto budúce zväzové republiky budú začlenené späť do jeho impéria. Síce sa vyskytli určité nesmelé pokusy utvoriť obranný pakt pobaltskými štátmi a Fínskom, ale tieto snahy skrachovali na striktnej fínskej neutralite a snahe všetkých zúčastnených štátov neprovokovať Sovietsky zväz. Nemecko a ZSSR si pobaltské štáty medzi sebou pôvodne rozdelili: [[Litva]] pripadla Nemecku a [[Lotyšsko]] s [[Estónsko]]m ZSSR. ZSSR však nakoniec násilne zabralo všetky tri, čo Hitler so škrípaním zubov akceptoval - aby sa vzápätí revanšoval vo fínskej otázke…
==== Fínsko ====
[[Súbor:Carl Gustaf Emil Mannerheim.jpg|náhľad|Maršal [[Carl Gustaf Mannerheim|C. G. E. Mannerheim]], vrchný veliteľ fínskych ozbrojených síl (1917-1918 a 1939-1946)]]
Fínsko bolo rovnako ako Pobaltské štáty „budúcou zväzovou republikou“. Ako prostriedok k zaisteniu svojej bezpečnosti zvolilo postoj striktnej neutrality a aktívne členstvo v Spoločnosti národov. Nijako zvlášť nerozvíjalo armádu (vlastne ju, pokiaľ ide o materiálnu stránku veci, hrubo zanedbávalo) a dôkladne sa snažilo neprovokovať ZSSR. V roku [[1932]] s ním uzatvorilo pakt o neútočení (v roku [[1934]] sa predĺžila jeho platnosť o desať rokov). Tento pakt však nebránil sovietskemu straníckemu rozhlasu a tlači viesť štvavú kampaň proti Fínsku a Stalinovi označovať ho za budúcu zväzovú republiku. V pakte medzi Hitlerom a Stalinom bolo Fínsko pridelené do sféry ZSSR. Na rozdiel od Pobaltských krajín sa však Fínsko postavilo na odpor a k obrovskému prekvapeniu všetkých sa ukázalo ako omnoho tuhší oriešok, ako sa predpokladalo - ZSSR si ho nedokázal na jediný záťah podmaniť (pozri [[Zimná vojna]]). Hitler, nahnevaný po sovietskej anexii Litvy, to využil a vyzval Fínsko, aby neustupovalo žiadnym ďalším hrozbám Sovietskeho zväzu a prisľúbil mu podporu, ak povolí nemeckým jednotkám priechod pri vojne proti ZSSR. Fínsko súhlasilo a nakoniec sa po ďalších stretoch a obojstranných provokáciách so ZSSR a po jeho vojenskom útoku zúčastnilo v obmedzenej miere i [[Operácia Barbarossa|Operácie Barbarossa]]. Sovietsky zväz si tak zbytočne „vyrobil“ zo striktne neutrálneho štátu odhodlaného nepriateľa a verného spolubojovníka Nemecka. Za šťastie Sovietskeho zväzu možno považovať to, že Fínsko sa do vojny zapojilo iba v obmedzenej miere a svoj postup na Leningrad zastavilo na pôvodných hraniciach. Prípadný ďalší postup fínskych vojsk by pravdepodobne spôsobil pád mesta a tým katastrofu celého severného úseku frontu.
==== Juhoslávia ====
Väčšia [[Balkán]]skych [[Slovania|slovanských]] národov sa po prvej svetovej vojne zlúčila do Juhoslovanského kráľovstva. To sa spolu s Česko-Slovenskom a Rumunskom cítilo ohrozené zo strany Maďarska a preto vytvorilo takzvanú Malú dohodu. Až v roku 1941 nespokojnosť v krajine a odstúpenie od dohody s Nemeckom vyprovokovalo krajiny Osi k útoku.
==== Bulharsko ====
Bulharsko na začiatku vojny vyhlásilo neutralitu, no už roku [[1940]] na základe príklonu k Nemecku získalo od Rumunska časť oblasti Dobrodruže. Onedlho vstupuje do paktu s Nemeckom, zúčastňuje sa na útoku na Juhosláviu a Grécko a vyhlasuje vojnu USA a Spojenému kráľovstvu. Kráľ Boris III. však nevyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu a tým do roku [[1944]] uchránil krajinu pred vojnou.
== Ostatní hráči ==
| |||