Príčiny druhej svetovej vojny: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 39 688 bajtov ,  pred 10 rokmi
Odstránený obsah stránky
d (Verzia používateľa 213.151.236.165 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Hoo man)
(Odstránený obsah stránky)
[[Súbor:Council of Four Versailles.jpg|thumb|Premiér Veľkej Británie [[David Lloyd George]], [[Vittorio Orlando]] z Talianska, Premiér Francúzska [[Georges Clemenceau]] a prezident USA [[Woodrow Wilson]]]]
 
'''Druhá svetová vojna''' je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v [[Európa|Európe]], [[Ázia|Ázii]] a [[Afrika|Afrike]] a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: [[Amerika|Ameriky]] a [[Austrália (svetadiel)|Austrálie]]. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou [[Versaillská zmluva|Versaillskou zmluvou]], [[Veľká hospodárska kríza]] na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému.
 
== Nespokojní a ich požiadavky ==
=== Porazení nespokojní ===
Skupina porazených nespokojných predstavovala nesúrodú skupinku štátov, ktoré počas prvej svetovej vojny skončili na strane porazených a stratili obrovské územia. Ich porážka spolu s nacionalistickými vášňami a celosvetovou recesiou vytvorila podhubie pre vznik militaristických režimov, ktorých cieľom bola pomsta a minimálne napravenie tých najpodstatnejších „krívd“ (s jedlom však rastie chuť a s víťazstvom sebavedomie). Najdôležitejšie štáty tejto skupiny boli [[Nemecko]], [[Maďarsko]] a [[Sovietsky zväz]].
 
==== Nemecko ====
[[Súbor:Reichsparteitagnov1935.jpg|náhľad|vpravo|Hitler na zjazde nacistickej strany v Norimbergu roku 1935]]
[[Nemecko]] bolo najvýznamnejším a najagresívnejším [[Európa|európskym]] nespokojným štátom. Jeho územná strata bola rozsiahla, Nemecko bolo čiastočne rozdelené a milióny Nemcov sa ocitli v niektorých novovzniknutých „neprirodzených“ a „slabých“ štátoch pod nadvládou iných národov. Nemci to pociťovali ako nespravodlivosť najmä v súvislosti s tým, že sa na ich území vôbec nebojovalo. Väčšina radových [[vojak]]ov a nižších dôstojníkov, ako aj obyčajných obyvateľov, sa cítila podvedená povojnovým usporiadaním, ktoré pre nich bolo omnoho horšie, ako to ktoré im v dobe [[kapitulácia|kapitulácie]] sľuboval americký prezident [[Woodrow Wilson]], a vlastne ani nechápala, prečo bolo nutné kapitulovať. Nechápali úplnú beznádejnosť postavenia [[Centrálne mocnosti|Centrálnych mocností]] v roku [[1918]] a výsledok vojny pre nich bol trpkou zradou, ktorú zinscenovala Dohoda a nemecké vedenie. Mohutná [[hospodárska recesia]], ktorá v Nemecku po vojne prepukla sa vystupňovala, podobne ako inde vo svete, na prelome 20. a 30. rokov, vyniesla k moci [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]], charizmatického rečníka, ktorý sa presadil zvládnutím hospodárskej [[recesia|recesie]] a [[inflácia|inflácie]] (aj keď v mnoho ohľadoch iba umelým a dočasným), jednak agresívnym programom vo vzťahu k zahraničiu, ktorý mal vrátiť Nemecku jeho veľkosť, jednak národnostnou kartou na ktorú vsadil.
 
Hitler vsadil na [[nacionalizmus]] a [[antisemitizmus]], ktoré sa v povojnových podmienkach v Nemecku rozrástli a neskôr dostali súhrnný názov nacionálny-socializmus, alebo skrátene [[nacizmus]]. Jeho program vychádzal z odmietnutia [[Versaillský systém|versaillského systému]]. Pod jeho vedením Nemecko prestalo platiť [[reparácia|reparácie]], znovu vyzbrojilo armádu a začalo ju rozširovať, obsadilo demilitarizované [[Porýnie]], pripojilo k Nemecku späť [[Sársko]]. Otvorene začalo hovoriť o spojení sa s [[Rakúsko]]m, (čo v roku [[1938]] sčasti násilne uskutočnilo) a začalo vznášať územné nároky proti [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] ([[Sudety (región)|Sudety]]) a po ich presadení aj proti [[Poľsko|Poľsku]]. S každým krokom tohto plánu, ktorý bol sprevádzaný ústupkom zo strany [[Anglicko|Anglicka]] a [[Francúzsko|Francúzska]], ktoré už ničím nepripomínali sebavedomých víťazov, rástla Hitlerova popularita a podpora medzi ľudom. Veľmi šikovne pritom využíval spory a boľavé rany medzi svojimi nepriateľmi, ako bol spor o [[Tešínsko]] medzi Česko-Slovenskom a Poľskom. Definitívnu dôveru a absolútnu moc získal v roku [[1939]], keď bez boja a za skoro až smiešnych protestov Francúzska a Británie, rozdelil Česko-Slovensko a vyhlásil protektorát Čechy a Morava (podľa niektorých historikov sa tak stalo už o pol roka skôr uzatvorením [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]]). S podporou [[Taliansko|Talianska]], [[Maďarsko|Maďarska]] a ďalších satelitov Hitlerova odvaha ešte vzrástla a keď sa mu podarilo dohodnúť sa o rozdelení sféry vplyvu so [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinom]] (pozri [[Pakt Ribbentrop-Molotov]] a s ním súvisiace zmluvy a dodatky) a získať tak dôležitého spojenca, bola pre neho [[vojna]] otvorená. Prvou obeťou ktorá sa bránila, bolo Poľsko.
 
==== Maďarsko ====
[[Súbor:Mikloshorthy.jpg|náhľad|Admirál Miklós Horthy]]
Maďarsko bolo druhým veľkým porazeným prvej svetovej vojny, pretože na jej začiatku zahŕňalo polovicu [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Aj v jeho prípade sa veľa [[Maďar]]ov ocitlo mimo zmenšeného štátu. Za najbolestivejšiu stratu bola považovaná strata [[Slovensko|Slovenska]] a [[Podkarpatská Rus|Podkarpatskej Rusi]], ďalšie územné požiadavky boli vznášané proti [[Rumunsko|Rumunsku]] a [[Juhoslávia|Juhoslávii]]. Treba však povedať, že Maďari na čele s regentom [[Miklós Horthy|Horthym]] síce chceli stratené územia späť, ale spočiatku o ne nehodlali vážnejšie bojovať (Horthy sa vyjadril, že by ho česko-slovenské lietadlá zbombardovali skôr ako by v Budapešti vstal z postele). Pripojili sa síce k územným požiadavkám Nemecka proti Česko-Slovensku v roku [[1938]], ale drvivá väčšina vtedajších politikov, rovnako ako dnešných historikov, sa zhoduje v tom, že sa nehodlalo podieľať na prípadnom vojenskom riešení skôr, ako by bolo jasné, že Česko-Slovensko je celkom stratené. V ďalších rokoch sa Maďarsko ocitlo stále viac pod vplyvom a tlakom Nemecka, ktoré ho do vojny „vzalo so sebou“. Spoločne s Nemeckom sa podieľalo na likvidácii Česko-Slovenska v roku [[1939]]. Maďarská karta bola pre Nemcov skvelým spôsobom, ako si zabezpečiť absolútnu poslušnosť jedného zo svojich satelitov - Slovenska. Možnosť, že by bolo celé odovzdané späť Maďarsku, desila slovenských politikov natoľko, že pre ilúziu samostatnosti v priateľstve s Nemeckom urobili prakticky čokoľvek (pozri [[Prvá Slovenská republika]]).
 
==== ZSSR ====
 
Posledným veľkým porazeným, ktorý sa nehodlal s obmedzením svojej moci zmieriť, bol ZSSR. [[Sovietsky zväz]] sa považoval za zvestovateľa a vodcu [[komunizmus|komunistického]] hnutia, ktoré sa malo spolu s ním rozšíriť po celom svete. (pozri [[Kominterna]]) Už v roku [[1920]] plánovalo vedenie [[Rusko|ruských]] [[bolševik]]ov a [[Červená armáda|Červenej armády]] na čele so Stalinom a [[Michal Nikolajevič Tuchačevskij|Tuchačevským]] dobytie väčšiny Európy, keď hodlali spojiť svojej sily s búriacimi sa komunistami v Maďarsku, Nemecku a Francúzsku. Ťažko povedať, či to bol reálny cieľ, rozhodne sa stal bezpredmetným v okamihu, kedy [[Poliak|Poliaci]], materiálne podporovaní zvyškom Európy, porazili Tuchačevského v [[Bitka pri Varšave (1920)|bitke pri Varšave]] (tzv. Zázrak na Visle) a v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch porážali Červenú armádu v jednej bitke za druhou. Proti ZSSR sa postavila hrozivá koalícia Poľska, Francúzska, Anglicka, nedemobilizovaných nemeckých jednotiek, ruských Bielych gárd, [[Fín]]ov, [[Pobaltské štáty|pobaltských štátov]] a [[Japonsko|Japonska]] a [[Česko-Slovenské légie v Rusku|česko-slovenských légií]]. Ukázalo sa síce, že Francúzsko a Británia nemyslia celú vec úplne vážne, hoci aj tak výsledkom bolo, že ZSSR neudržal ani celé územie [[Cárske Rusko|cárskeho Ruska]], za ktorého nástupcu sa považoval. Stratil [[Fínsko]], [[Litva|Litvu]], [[Lotyšsko]], [[Estónsko]], časť [[Poľsko|Poľska]] a poslednému menovanému musel odstúpiť významné časti [[Bielorusko|Bieloruska]] a [[Ukrajina|Ukrajiny]]. Ani hranice s [[Rumunsko]]m sa neodvíjali podľa jeho predstáv.
 
[[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]], ktorý sa po [[Lenin]]ovej smrti dostal k moci, od začiatku [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] chvatne budoval armádu a pripravoval sa na renesanciu vlastného impéria. Bol však opatrný, zrejme sa obával, aby sa proti nemu svet nespojil ako v [[20. roky 20. storočia|20. rokoch]]. Plánoval i pracoval rozvážne a pomaly, postupne, spracovával jeden cieľ po druhom. Aby si kryl chrbát, začal pred vojnou vyjednávať s rôznymi štátmi - [[Francúzsko]]m, [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Nemecko]]m. [[Francúz]]i boli celkom prívetiví, [[Briti (obyvatelia Británie)|Briti]] však reagovali na všetky návrhy skôr chladne a dali Stalinovi najavo, že nechcú garantovať jeho územné požiadavky. Stalin sa vtedy rozhodol dohodnúť sa s Nemeckom, ktoré síce proti nemu organizovalo medzinárodné koalície (pozri článok [[Os Berlín-Rím-Tokio]]), aj keď ako každý [[diktátorský režim]] bol schopný svoje predsudky a principiálne postoje bez problémov prekonať, ak išlo o zisk.
 
Uzatvorenie [[Pakt Ribbentrop-Molotov|Paktu o neútočení]] a s ním súvisiacich dodatkov a dokumentov takto aj Sovietskemu zväzu rozviazalo ruky a on sa spoločne so svojím novým spojencom chystal na vojnu.
 
==== Ostatní ====
Boli tu samozrejme aj ďalší nespokojní a potenciálni spojenci nespokojných, z nich najdôležitejším bolo [[Turecko]] a [[Španielsko]]. Oba tieto štáty sa ale nakoniec múdro rozhodli zostať bokom od konfliktu. Aj keď napríklad Španielsko poskytovalo Nemecku počas vojny dobrovoľníkov.
 
=== Víťazní a neuspokojení ===
Druhou skupinou bola skupina sklamaných víťazov - štátov, ktoré sa po váhaní pripojili k [[Dohoda|Dohode]], pretože od toho očakávali nejaký zisk a posilnenie svojich pozícií. Najvýznamnejšími štátmi tohto typu boli [[Japonsko]] a [[Taliansko]].
 
==== Taliansko ====
 
Taliansko bolo ďalším veľkým európskym nespokojným. V roku [[1915]] sa pripojilo na stranu Dohody vyložene s cieľom rozšíriť svoje panstvo. Nárokovalo si priestor a dominantnú rolu v [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]], [[Južné Tirolsko|Južnom Tirolsku]], [[Terst]], dominantný vplyv na [[Balkán]]e a [[nemecké kolónie]] v [[Afrika|Afrike]]. V tomto ohľade však zostali jeho túžby prevažne nevypočutými, nakoniec získalo len Južné Tirolsko, Terst a niekoľko nie príliš významných ostrovčekov vo východnom Stredomorí. Jeho koloniálne túžby a balkánske plány zostali z veľkej časti nenaplnené a Taliansko čoskoro dospelo k názoru, že bolo zneužité. Do čela Talianska sa dostali [[fašizmus|fašisti]] v čele s [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]], ktorý sa rozhodol vrátiť Taliansko späť na výslnie a dobyť mu postavenie veľmoci. Jeho koloniálne snahy v Afrike, ktoré vygradovali v invázii do [[Habeš]]a, sa však nestretli s pochopením a viedli k ostrakizácii Talianska zo spolku civilizovaných krajín, čo logicky len upevnilo jeho spojenie s Nemeckom. V nasledujúcich rokoch sa Mussolini po boku Nemecka nerozhodne potácal medzi vojnovým nadšením a nabádaním k opatrnosti, hoci v rozhodujúcich chvíľach sa k Nemecku pripojil.
 
==== Japonsko ====
[[Súbor:Macarthur hirohito.jpg|náhľad|Japonský cisár Hirohito na obrázku s [[Douglas MacArthur|Douglasom MacArthurom]], už po vojne.]]
Ak Taliansko predstavovalo spojenca, ktorého nebolo nutné brať zase až tak vážne, Japonsko bolo driemajúcim [[Ázia|ázijským]] obrom, ktorý sa nedal brať na ľahkú váhu. Keď sa Japonsko pripojilo na stranu Dohody, očakávalo, že zaujme postavenie veľmoci na [[Ďaleký východ|Ďalekom východe]]. Prevzatie správy nemeckých kolónií, voľná ruka v [[Kórea|Kórei]] a [[Mandžunsko|Mandžusku]], dominantné postavenie v [[Tichomorie|Tichomorí]] a [[Čína|Číne]], po prepuknutí [[VOSR]] ešte nejaké ruské východné územia - to boli minimalistické očakávania Japoncov. V drvivej väčšine z nich sa však sklamali. Namiesto toho sa dočkali medzinárodných zmlúv, ktoré definovali pomer námorných síl, ktorých hlavným účelom bolo zachovať námornú prevahu Británie a znemožniť akúkoľvek hegemóniu Japonska. Japonsko na to zareagovalo rozhorčením a pevným odhodlaním, že si svoju zaslúženú pozíciu vydobyje. Po určitom čase odstúpili od zmlúv, ktoré obmedzovali ich námornú výrobu a začali budovať námorné a armádne sily, ktoré im mali zabezpečiť prostriedky na ovládnutie vysnívaného impéria silou. Ich vojaci získavali obrovské skúsenosti pri bojoch proti [[Čína|Číne]], ktoré boli predohrou ku druhej svetovej vojne v Ázii. Japonsko sa pripojilo k paktu [[Berlín]] - [[Rím]] a bolo odhodlané si svoju novú pozíciu vybojovať. Británia, Francúzsko a neskôr aj USA si túto skutočnosť dobre uvedomili, ich tragédia však spočívala v tom, že Japonsko hrubo podcenili. Najmä Británia sa dlho domnievala, že na východných barbarov úplne postačia druhoradé jednotky, a až reťazec zdrvujúcich porážok jej ukázal, aká hrubá to bola chyba…
 
== Slabosť víťazov ==
Ďalšou skupinou, ktorá sa tu vyskytovala, boli spokojní víťazi. Jednak išlo o víťazné veľmoci ([[USA]], [[Francúzsko]], [[Spojené kráľovstvo]]), jednak o nové štáty, ktoré vznikli demontážou Centrálnych mocností a cárskeho Ruska ([[Poľsko]], [[Česko-Slovensko]], [[Juhoslávia]], [[Litva]], [[Lotyšsko]], [[Estónsko]], [[Fínsko]]). Obe podskupiny boli so súčasným stavom spokojné a plánovali ho udržať. Spoločne sa snažili vytvoriť jednak rozumný a stabilný systém zmlúv a záruk, jednak medzinárodnú organizáciu, ktorá by dohliadala na mier a spoluprácu vo svete - [[Spoločnosť národov]]. Ani v jednom ohľade však príliš neuspeli. Najzásadnejší problém spočíval v tom, že všetky tri veľmoci celkom zanedbali svoje ozbrojené sily, takže za ich zmluvami a Spoločnosťou národov neexistovala reálna sila, ktorá by ich mohla podporiť a ochrániť.
 
=== Veľmoci ===
==== USA ====
USA sa po konci prvej svetovej vojny pomaly vrátili ku svojmu [[izolacionizmus|izolacionizmu]] a radikálne obmedzili svoje ozbrojené sily. Ich pozemná armáda v dobe tesne pred vojnou bola podľa európskych merítok natoľko smiešna, že jednoducho nebola schopná reálne zastrašiť vôbec nikoho. Iba americké loďstvo mohlo predstavovať hrozbu, ale aj tá nebola tak veľká, akú by si Američania priali. Napríklad Japonci sa celkom oprávnene domnievali, že ich flotila je lepšia a USA dokáže poraziť. Pokiaľ mali niektorí japonskí admiráli na čele s [[Isoroku Jamamoto]]m výhrady k vojne s USA, bolo to preto, že ich desila predstava flotily, ktorú by Spojené štáty americké dokázali postaviť, nie tej reálne existujúcej. V európskom kontexte bol vplyv USA na „inkubáciu vojny“ vo väčšine ohľadov marginálny.
 
==== Francúzsko ====
Francúzsko bolo vlastne jediným európskym štátom, ktorý mal silnú a početnú pozemnú armádu. Keď Nemecko prestalo platiť reparácie, francúzska armáda obsadila Porýnie. Nedostala však patričnú podporu ani od najbližších spojencov, a preto sa potom stiahla, bez toho aby obnovené platenie presadila, a čo je horšie, vzala si z toho ponaučenie a prestala o podobných akciách uvažovať. Francúzsko malo problematickú zmluvu so [[ZSSR]] a kľúčovú zmluvu so [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]]. Francúzsko tiež garantovalo bezpečnosť [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] a [[Poľsko|Poľsku]]. Vzrastajúca neochota používať svoje ozbrojené sily a evidentné obavy francúzskych predstaviteľov z ďalšej svetovej vojny však Francúzsko aj jeho armádu diskvalifikovali.
 
Čo bolo ešte horšie, [[Hitler]] aj nemeckí generáli zhodne dospeli k názoru, že francúzska armáda je síce veľká, ale neefektívna, že myšlienkami aj koncepciou stále stojí v prvej svetovej vojne a pre novo a moderne usporiadané a vedené nemecké vojská nebude dôstojným súperom. Ich sebavedomie rástlo s tým, ako Francúzsko začalo pomaly kopiť jeden ústupok za druhým v snahe vyhnúť sa stretom. Keď Hitler vyhlásil svoje územné požiadavky proti Česko-Slovensku, bol si už takmer istý, že Francúzsko svojho spojenca brániť nebude. Francúzsko síce spočiatku tvrdilo, že spojenca ochráni, ale keď zistilo, že Británia mu v tom nepomôže, ustúpilo a požiadavky Nemecka akceptovalo s tým, že sa vzdá akýchkoľvek ďalších územných požiadaviek. Zároveň vyhlásilo spolu s Britániou najvyššie garancie česko-slovenskej [[Druhá česko-slovenská republika|druhej republike]]. Likvidácia tohto torza bývalého spojenca v roku [[1939]] Nemeckom a Maďarskom ukázala, nakoľko sa Francúzsko v očiach protivníkov zmenilo z veľmoci na obyčajného šaša.
 
==== Spojené kráľovstvo ====
[[Súbor:Arthur-Neville-Chamberlain.jpg|náhľad|Neville Chamberlain]]
Spojené kráľovstvo trpelo podobnými problémami ako ostatné veľmoci. Nominálne zostávala svetovou veľmocou číslo 1, faktom však bolo, že táto skutočnosť bola reálne podporená iba námornou silou, pozemné vojská Británie boli v žalostnom stave. A ani námorníctvo nebolo v takom dobrom stave, v akom by malo byť, bolo síce početne silné, no jeho náskok sa znížil a jeho pripravenosť na vojnu bola problematická. Ďalším základným problémom Británie bol jej vlastný izolacionizmus vychádzajúci z presvedčenia, že dianie v Európe sa jej zas až tak nemusí týkať, pretože jej loďstvo jej spolu s prielivom La Manche zabezpečuje úplnú nedobytnosť. V prípade Tichomoria sa potom pridalo ešte úplne scestné podceňovanie potenciálneho protivníka. Británia zapadla do ilúzie, že Japonci sú zaostalí barbari s druhoradou technikou, a až japonský útok, ktorý zničil veľkú časť ich dŕžav na Ďalekom východe, jej ukázal, aký tragický omyl to bol.
 
Spojené kráľovstvo bolo hlavným hráčom presadzujúcim voči Hitlerovi politiku ústupkov. V tejto otázke bola jej politická scéna relatívne konzistentná, aj keď dôvody rôznych politikov boli rôzne. Skalní pacifisti sa domnievali, že Hitlera nakŕmia a až bude spokojný, tak sa dohodnú. Izolacionisti verili, že sa celý problém Británie netýka, a že by bolo zločinom posielať svojich mužov do vojny za pár nezaujímavých štátikov v Európe. Antikomunisti sa domnievali, že je treba vypestovať silné Nemecko, ktoré by bolo protiváhou Sovietskeho zväzu. Politikov, ktorí si uvedomovali, aké hrozné nebezpečenstvo tu vzniká, ako bol napríklad [[Winston Churchill]], bola menšina.
 
Politika ústupkov ([[appeasement]]u) vyvrcholila v politike premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý priviedol Britániu aj s Francúzskom k [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohode]], v ktorej obetoval česko-slovenské [[pohraničie]]. Mal to byť posledný a najväčší ústupok, pri ktorom si vynútil od Hitlera písomné uistenie o nedotknuteľnosti zvyšku Česko-Slovenska a o tom, že tým sú jeho všetky územné nároky voči susedom ukončené. Chamberlain zmluvu o novom usporiadaní hraníc vydával za veľké víťazstvo a záruku mieru pre večné časy. Pri prejave po návrate z [[Mníchov]]a mal veľmi úsmevné prehlásenie: ''„My good friends, for the second time in our history, a British Prime Minister has returned from Germany bringing peace with honour. I believe it is peace for our time.“ ''(''Milí priatelia, druhýkrát v našej histórii sa britský premiér vracia z Nemecka, aby nám s cťou priniesol mier. Verím, že to je mier pre našu dobu.“'' Či tomu skutočne veril (veľa historikov sa domnieva, že nie), čakalo ho o pol roka neskôr kruté vytriezvenie, keď Hitler zlikvidoval Česko-Slovensko a s armádou dovyzbrojenou česko-slovenskými [[zbraň]]ami vzniesol nároky proti Poľsku. Nemecko už Britániu ako neporaziteľnú veľmoc nevnímalo. Hitler si ju síce ešte stále vážil, ale sa jej neobával. A zmluvy pre neho nič neznamenali.
 
=== Nové štáty ===
Koniec prvej svetovej vojny spojený s rozpadom [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] a orezaním [[Nemecko|Nemecka]] a [[Rusko|cárskeho Ruska]] vyústil do vzniku niekoľkých nových štátov. Tieto novovzniknuté útvary boli buď zmluvne zviazané s víťaznými mocnosťami, alebo sa im aspoň snažili priblížiť, pretože samy boli príliš slabé a nedokázali by vzdorovať nárokom susedných mocností, aj keď dočasne oslabených. Faktom je, že u všetkých následne vymenovaných štátov došlo k tomu, že so začiatkom vojny všetky ich zmluvné záruky (respektíve alternatívne spôsoby zaistenia bezpečnosti) zlyhali a tieto štáty boli rozparcelované medzi Nemecko a ZSSR. Jedinú výnimku predstavovalo Fínsko, ktoré však taktiež nevyviazlo bez jaziev a za svoje prežitie zaplatilo vysokú cenu.
 
==== Česko-Slovensko ====
[[Česko-Slovensko]] vzniklo ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska. Malo explicitné spojenecké zmluvné záväzky s [[Francúzsko]]m a navyše hralo hlavnú rolu vo vlastnom obrannom spolku (trochu posmešne nazývanom [[Malá dohoda]]) s [[Rumunsko]]m a [[Juhoslávia|Juhosláviou]]. Česko-Slovensko v tomto období predstavovalo jedného z najvýznamnejších svetových exportérov zbraní, a tomu aj zodpovedalo prvotriedne vybavenie [[Česko-slovenská armáda|Česko-slovenskej armády]]. Tento štát navyše v druhej polovici [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] intenzívne budoval [[česko-slovenské pohraničné opevnenie|systém pohraničného opevnenia]], ktorý mu mal uľahčiť obranu.
 
Ak aj Česko-Slovensko pre svoju obranu urobilo najviac z potenciálnych obeti nemeckého agresora, nemalo to stačiť. Anšlus Rakúska rozšíril jeho hranice s nepriateľmi o ďalší úsek, kde nebolo pohraničné opevnenie dostatočne dobudované. Poľsko vystúpilo so svojimi nárokmi na [[Tešínsko]], čím Česko-Slovensko doplatilo na hrubú chybu [[Edvard Beneš|Beneša]] a [[Tomáš Garrigue Masaryk|Masaryka]] z roku [[1920]], ktorí vtedy dospeli k záveru, že Poľsko v boji so ZSSR prehráva, a rozhodli sa riešiť spor o Tešínsko silou. Konečné víťazstvo Poľska nad [[boľševik]]mi však celkom zmenilo situáciu a Česko-Slovensko sa svojich „nadbytočných“ ziskov muselo neskôr vzdať - a medzi obidvomi štátmi vznikol spor, ktorý Hitlerovi veľmi pomohol.
 
K Poľsku sa pridalo Maďarsko požadujúce aspoň „jednoznačne maďarskú časť Horného Uhorska“ (presnejšie povedané časť Slovenska s [[Maďari|maďarskou]] väčšinou). Geografická pozícia Česko-Slovenska a pomer síl prakticky neumožňovali úspešnú obranu bez pomoci [[Francúzsko|Francúzska]], ale to sa odmietlo angažovať. Podľa dohôd mohlo pomôcť Česko-Slovensku aj ZSSR, ale to až po tom, čo zasiahne aj Francúzsko. Nečinnosť Francúzska mala teda ďalekosiahle dôsledky. Malá dohoda, zameraná pôvodne proti Maďarsku, sa tvárou v tvár nemeckej presile zrútila. Česko-Slovensko, zmietané spormi medzi Čechmi a Slovákmi, s početnými nemeckými a maďarskými menšinami v kritickom pohraničí, sa samotné ubrániť nemohlo. [[Mníchovská dohoda]] a [[Viedenská arbitráž]] ho prinútili odstúpiť pohraničie, čím ho dostali z vojenského hľadiska do celkom zúfalej situácie. V marci [[1939]] Česko-Slovensko prestalo existovať. Niektorí historici obviňujú prezidenta [[Emil Hácha|Háchu]] zo zrady, keď vydal príkaz ku kapitulácii, čo samozrejme väčšina historikov a najmä vojenských odborníkov spochybňuje. Bojovať malo zmysel v roku [[1938]], situácia v roku [[1939]] ale bola celkom iná, česko-slovenská armáda nemala možnosť účinného odporu, mohla sa iba nechať zmasakrovať. Z tohto pohľadu teda vina za zradu padá na [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]].
 
Skaza Česko-Slovenska však mala jeden veľmi neblahý dôsledok pre víťazné veľmoci - do rúk Nemecka padol bez boja nepoškodený [[česko-slovenský vojnový priemysel]] a arzenál Česko-slovenskej armády, vrátane výborného [[delostrelectvo|delostrelectva]] a najmä vynikajúcich ľahkých [[tank]]ov [[LT-35]] a [[LT-38]] (Nemcami prevzaté ako Pz 35(t) a Pz 38(t)), ktoré sa kvalitou vyrovnali najlepším nemeckým obrnencom a umožnili [[Wehrmacht]]u vytvoriť nové tankové zoskupenie (tanky Pz 38(t), sa zúčastnili ešte aj [[Operácia Barbarossa|operácie Barbarossa]] a v druhosledových jednotkách slúžili až do konca vojny).
 
==== Poľsko ====
[[Súbor:Edward Rydz-Smigly.jpg|náhľad|vľavo|generál [[Edward Rydz-Śmigły]], vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl]]
Tragédiou Poľska bolo to, že sa po svojom vzniku ocitlo v kliešťach medzi [[Nemecko]]m a [[ZSSR]]. Oba štáty proti nemu mali územné požiadavky a plánovali si ich presadiť. Celú situáciu ešte zhoršoval fakt, že Poľsko samo seba považovalo za regionálnu mocnosť a malo územné spory s ostatnými susedmi - [[Litva|Litvou]] (o [[Vilnius]]) a [[Česko-Slovensko]]m (o [[Tešínsko]] a niekoľko dedín na hraniciach so Slovenskom).
 
Poľsko malo spojenecké zmluvy s [[Francúzsko]]m a bezpečnostné záruky [[Anglicko|Anglicka]]. S Nemeckom uzatvorilo pakt o neútočení. Ako hlavného nepriateľa Poliaci identifikovali [[Sovietsky zväz]]. Nebol to tak úplne zlý odhad, nakoniec útoku na Poľsko predchádzala dohoda [[Pakt Ribbentrop-Molotov|medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom]] o spoločnom postupe proti nemu, samozrejme prvý a zásadný úder pripravilo Nemecko. Poľsko si fakt, že Nemecko je rovnako, resp. ešte viac nebezpečné ako ZSSR, uvedomilo až neskôr. Ďalším problémom Poľska bola zastaraná armáda nedisponujúca dostatočným počtom dopravných prostriedkov, ktorú Poľsko aj jeho spojenci preceňovalo. Rovnako Poliaci preceňovali schopnosť svojich spojencov prispieť im na pomoc a naopak podceňovali schopnosti svojich nepriateľov - Sovietov a Nemcov.
 
==== Pobaltské štáty ====
Pobaltské štáty na tom boli naozaj zle. Nemali prakticky žiadne záruky od nikoho, ich vlastné armády neboli nijako zvlášť oslňujúce a ZSSR dávalo jednoznačne najavo, že očakáva, že tieto budúce zväzové republiky budú začlenené späť do jeho impéria. Síce sa vyskytli určité nesmelé pokusy utvoriť obranný pakt pobaltskými štátmi a Fínskom, ale tieto snahy skrachovali na striktnej fínskej neutralite a snahe všetkých zúčastnených štátov neprovokovať Sovietsky zväz. Nemecko a ZSSR si pobaltské štáty medzi sebou pôvodne rozdelili: [[Litva]] pripadla Nemecku a [[Lotyšsko]] s [[Estónsko]]m ZSSR. ZSSR však nakoniec násilne zabralo všetky tri, čo Hitler so škrípaním zubov akceptoval - aby sa vzápätí revanšoval vo fínskej otázke…
 
==== Fínsko ====
[[Súbor:Carl Gustaf Emil Mannerheim.jpg|náhľad|Maršal [[Carl Gustaf Mannerheim|C. G. E. Mannerheim]], vrchný veliteľ fínskych ozbrojených síl (1917-1918 a 1939-1946)]]
Fínsko bolo rovnako ako Pobaltské štáty „budúcou zväzovou republikou“. Ako prostriedok k zaisteniu svojej bezpečnosti zvolilo postoj striktnej neutrality a aktívne členstvo v Spoločnosti národov. Nijako zvlášť nerozvíjalo armádu (vlastne ju, pokiaľ ide o materiálnu stránku veci, hrubo zanedbávalo) a dôkladne sa snažilo neprovokovať ZSSR. V roku [[1932]] s ním uzatvorilo pakt o neútočení (v roku [[1934]] sa predĺžila jeho platnosť o desať rokov). Tento pakt však nebránil sovietskemu straníckemu rozhlasu a tlači viesť štvavú kampaň proti Fínsku a Stalinovi označovať ho za budúcu zväzovú republiku. V pakte medzi Hitlerom a Stalinom bolo Fínsko pridelené do sféry ZSSR. Na rozdiel od Pobaltských krajín sa však Fínsko postavilo na odpor a k obrovskému prekvapeniu všetkých sa ukázalo ako omnoho tuhší oriešok, ako sa predpokladalo - ZSSR si ho nedokázal na jediný záťah podmaniť (pozri [[Zimná vojna]]). Hitler, nahnevaný po sovietskej anexii Litvy, to využil a vyzval Fínsko, aby neustupovalo žiadnym ďalším hrozbám Sovietskeho zväzu a prisľúbil mu podporu, ak povolí nemeckým jednotkám priechod pri vojne proti ZSSR. Fínsko súhlasilo a nakoniec sa po ďalších stretoch a obojstranných provokáciách so ZSSR a po jeho vojenskom útoku zúčastnilo v obmedzenej miere i [[Operácia Barbarossa|Operácie Barbarossa]]. Sovietsky zväz si tak zbytočne „vyrobil“ zo striktne neutrálneho štátu odhodlaného nepriateľa a verného spolubojovníka Nemecka. Za šťastie Sovietskeho zväzu možno považovať to, že Fínsko sa do vojny zapojilo iba v obmedzenej miere a svoj postup na Leningrad zastavilo na pôvodných hraniciach. Prípadný ďalší postup fínskych vojsk by pravdepodobne spôsobil pád mesta a tým katastrofu celého severného úseku frontu.
 
==== Juhoslávia ====
Väčšia [[Balkán]]skych [[Slovania|slovanských]] národov sa po prvej svetovej vojne zlúčila do Juhoslovanského kráľovstva. To sa spolu s Česko-Slovenskom a Rumunskom cítilo ohrozené zo strany Maďarska a preto vytvorilo takzvanú Malú dohodu. Až v roku 1941 nespokojnosť v krajine a odstúpenie od dohody s Nemeckom vyprovokovalo krajiny Osi k útoku.
 
==== Bulharsko ====
Bulharsko na začiatku vojny vyhlásilo neutralitu, no už roku [[1940]] na základe príklonu k Nemecku získalo od Rumunska časť oblasti Dobrodruže. Onedlho vstupuje do paktu s Nemeckom, zúčastňuje sa na útoku na Juhosláviu a Grécko a vyhlasuje vojnu USA a Spojenému kráľovstvu. Kráľ Boris III. však nevyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu a tým do roku [[1944]] uchránil krajinu pred vojnou.
 
== Ostatní hráči ==
Poslednou skupinou hráčov boli staré štáty, ktoré sa už vzdali akýchkoľvek myšlienok na hegemóniu a sústredili sa samé na seba. Išlo najmä o neutrálne štáty, niekedy nevhodne umiestnené.
 
=== Belgicko, Holandsko a Luxembursko ===
[[Belgicko]], [[Holandsko]] a [[Luxembursko]] boli ako malé štáty vklinené medzi Nemecko a Francúzsko vo veľmi nepríjemnej situácii. Osobne deklarovali svoju [[neutralita|neutralitu]] (sporná bola u Belgicka) a zárukou im mala byť blízkosť Francúzska a Spojeného kráľovstva, pri ktorých bolo isté, že nestrpia agresívnu hegemóniu Nemecka v tesnej blízkosti svojich hraníc. Na druhej strane toto znamenalo aj strašnú nevýhodu, pretože tieto tri štáty vyložene prekážali najvhodnejšiemu smeru nemeckého úderu na Francúzsko. Tieto štáty si toho boli vedomé a prijali opatrenia (relatívne silná armáda, silné opevnenie), ktoré mali buď Nemecko odradiť od útoku ich smerom, alebo aspoň zadržať nápor nepriateľa, dokiaľ nepríde pomoc. Nakoniec sa však napriek predchádzajúcim varovaniam nemecký úder ukázal natoľko zničujúci, že všetky plány na úspešnú obranu padli a akcie francúzskej a britskej armády smerujúce na podporu rozpadajúcim sa armádam Belgicka a Holandska sa stali jednou z príčin ich porážky.
 
=== Dánsko, Nórsko, Švédsko ===
Tieto tri [[Severské krajiny]] podobne ako Fínsko propagovali prísnu neutralitu. Pevne dúfali, že sa konfliktu celkom vyhnú, ale celá vec bola komplikovaná enormným významom [[Švédsko|švédskej]] [[železná ruda|železnej rudy]] pre Tretiu ríšu a blízkosťou agresívneho Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo druhá hrozba bola nakoniec vďaka neúspechom [[Červená armáda|Červenej armády]] v Zimnej vojne aspoň čiastočne zažehnaná, hrozba zo západu sa nakoniec realizovala. Význam železnej rudy zo Švédska bol natoľko zásadný, že ani Nemecko, ani Spojené kráľovstvo s Francúzskom neplánovali rešpektovať neutralitu Severských krajín. Spojené kráľovstvo s Francúzskom niekoľkokrát porušili neutralitu [[Nórsko|nórskych]] [[výsostné vody|výsostných vôd]] a počas Zimnej vojny pod zámienkou pomoci Fínsku Severským krajinám vyhrážali a jasne pripravovali inváziu, ktorá by, pokiaľ by sa uskutočnila, celkom zničila nemecký vojnový priemysel. Nemecko, ktoré pravdepodobne najprv plánovalo neutralitu severských krajín dodržať (možno s výnimkou [[Dánsko|Dánska]]), pod tlakom vyššie spomenutých udalostí radšej zmenilo názor a v roku [[1940]] uskutočnilo inváziu do Dánska a Nórska, aby svoje životne dôležité zdroje ochránilo. Neutralita Švédska zostala z väčšej časti nedotknutá, aj keď sa to neobišlo bez mnohých ústupkov.
 
=== Španielsko a Portugalsko ===
Štáty [[Pyrenejský polostrov|Pyrenejského polostrova]] sa v druhej svetovej vojne výraznejšie neangažovali. [[Portugalsko]] predstavovalo neutrálne územie, ktoré sa do konfliktu nemiešalo vôbec, jeho jediná aktivita počas vojny spočívala v poskytnutí [[Azory|Azorov]] ako leteckú základňu spojeneckým lietadlám, roku [[1943]].
 
[[Španielsko]] zase zápasilo s vlastnými problémami. Krajina bola po celé tridsiate roky zmietaná politickými stretmi medzi tzv. „Červeným“ a „Čiernym“ Španielskom. Situácia sa prudko zradikalizovala po voľbách v roku [[1936]], ktoré vyhrali ľavicové strany. Radikálne strany ľavicovej koalície hlásiace sa ku [[komunizmus|komunizmu]] a [[anarchizmus|anarchizmu]] sa rozhodli využiť príležitosť a začali si vybavovať účty so svojimi oponentmi z radov [[fašizmus|fašistov]], [[konzervativizmus|konzervatívcov]] a [[rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckej cirkvi]] nielen pomocou nie vždy demokratických [[zákon]]ov, ale takisto [[násilie|násilím]] a [[vražda]]mi, ktoré [[ľavica (politika)|ľavicová]] vláda minimálne tolerovala, v niektorých prípadoch dokonca podporovala.
 
Červený teror silnel a jeho bezprostredným následkom bolo, že [[17. júl]]a prepuklo v krajine [[povstanie]] vedené generálom [[Francisco Franco|Franciscom Francom]]. Táto [[Španielska občianska vojna (1936-1938)|Španielska občianska vojna]] je niekedy považovaná za priamu predohru druhej svetovej vojny, alebo dokonca za jej súčasť. To je spôsobené najmä tým, že proti sebe stáli krajiny v takom postavení ako neskôr cez druhú svetovú vojnu. Zatiaľ čo provládna „Červená“, resp. „Republikánska“ strana dostala podporu zo strany Francúzska a Sovietskeho zväzu, povstaleckú „Čiernu“, resp. „Nacionalistickú“ stranu podporovalo Nemecko a Taliansko. Španielsko sa tak stalo krajinou, kde si tieto štáty porovnali sily a vyskúšali nové zbrane a bojové taktiky. Nemecko si tu vyskúšalo zásady [[tank|tankového boja]], nasadenia vojenského [[letectvo|letectva]] a niektoré nové [[delo|delá]].
 
Po víťazstve Franca, ktorý mal byť prečo zaviazaný fašistickému táboru, to najskôr vyzeralo tak, že Nemecko a Taliansko získalo nového spojenca, čoskoro sa však ukázalo, že to je omyl. Španielsko síce obmedzilo priechod utečencov pred [[nacizmus|nacizmom]] cez svoje územie a súhlasilo s odchodom dobrovoľníkov na [[Veľká vlastenecká vojna|východný front]], ale tým sa jeho ochota k angažovanosti vyčerpala. Odmietlo sa pripojiť k vojnovej Osi, odmietlo povoliť priechod jednotiek Osi cez svoje územie (čím pochovalo plány Nemecka na likvidáciu [[Gibraltar]]u) aj ďalšie požiadavky. Francovi tak druhá svetová vojna priniesla v očiach niektorých historikov povesť „[[machiavelizmus|machiavelistického]] génia“, ktorý si od Hitlera vzal veľa, aby mu potom na oplátku nedal nič.
 
== Predohra a vytváranie koalícií ==
Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: [[Os Berlín-Rím-Tokio|Os]] a s ňou spojené štáty, [[Francúzsko]] a [[Spojené kráľovstvo]] plus malé štáty pod ich ochranou a [[ZSSR]], ktoré na prvý pohľad stálo bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Ako však už bolo povedané, Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten rovnako pragmaticky dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal [[Viačeslav Michajlovič Molotov]], ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. [[23. august]]a [[1939]] uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia [[Joachim von Ribbentrop|Joachima von Ribbentropa]] so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom [[Pakt Ribbentrop-Molotov]], ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil [[Hitler]]ovi aj [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol nič proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.
 
== Prepuknutie vojny ==
{{Hlavný článok|Druhá svetová vojna}}
 
Vojna sa začala [[1. september|1. septembra]] [[1939]]. Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v [[Gliwice|Gliwiciach]] (Gleiwitz). V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci [[Waffen-SS]] preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Anglicko mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu. Avšak oba štáty pristupovali k vojne veľmi lacne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič.
 
== Pozri aj ==
* [[Sudety (región)]]
 
[[Kategória:Druhá svetová vojna]]
 
[[bn:দ্বিতীয় বিশ্বযুদ্ধের কারণ]]
[[cs:Příčiny druhé světové války]]
[[de:Vorgeschichte des Zweiten Weltkrieges in Europa]]
[[en:Causes of World War II]]
[[es:Causas de la Segunda Guerra Mundial]]
[[fr:Causes de la Seconde Guerre mondiale]]
[[hr:Uzroci Drugog svjetskog rata]]
[[ja:第二次世界大戦の背景]]
[[nl:Oorzaken van de Tweede Wereldoorlog]]
[[pt:Causas da Segunda Guerra Mundial]]
[[ro:Cauzele celui de-al Doilea Război Mondial]]
[[ru:Причины Второй мировой войны]]
[[sh:Uzroci drugog svetskog rata]]
[[sr:Узроци Другог светског рата]]
[[th:สาเหตุของสงครามโลกครั้งที่สอง]]
Anonymný používateľ