Fotografia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 195.91.111.54 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od ArthurBot |
Fotografia |
||
Riadok 5:
{{Rozlišovacia stránka}}
Človek od raného úsvitu svojich dejín zanecháva po sebe spodobnenia seba a svojho života. V horských masívoch severnej Afriky či francúzskych a španielskych Pyrenejí pred 15 – 25 tisíc rokmi kreslí a maľuje výjavy z lovu, ktorý mu bol zdrojom zabezpečenia života, a skoro pred 23 tisíc rokmi nad údolím Váhu na území dnešných Moravian vyrezáva z mamutieho kla miniatúrnu sošku matky – darkyne života. Primitívne nástroje predhistorického praveku postupne, ako si rozvíja duchovné schopnosti, nahradzuje dokonalejšími a jednoduché technológie zložitejšími: učí sa páliť hlinu, spracúvať bronz, striebro a zlato, kameň sôch egyptských bohov vybrusuje do zrkadlového lesku, v gréckej plastike realizuje ideál krásy ľudského tela, v pyramídach pri Níle a v architektúre amerických Inkov prekvapuje stavebnými postupmi ešte aj dnes ťažko vysvetliteľnými. V prítomnosti potrebuje na realizáciu architektonických projektov zložité mechanizmy a v sochárskej tvorbe siaha po pneumatickom kladive a zváracom agregáte. Vari len v kresbe a maľbe sa pracovné postupy a materiály nemenia.
No čo sa menilo, bola skúsenosť človeka. Maliarovi pravekých výjavov na stenách francúzskych jaskýň stačilo jedinou farbou zachytiť len základný obrys a pohyb, postáv aby uspokojil seba a svoju spoločnosť. Ak chce naplniť skúsenostný okruh svoj a svojej spoločnosti napríklad maliar gotických tabuľových obrazov, musí použť širokú škálu farieb a precíznou kresbou zachytiť nespočetné množstvo podrobností. Preto v tomto období už maliarstvo nie je umením, ktoré môžu robiť všetci, čo majú nadanie. Okrem nadania sa stáva nevyhnutnosťou odborná pripravenosť.
Stále však žije široké zázemie tvorcov, ktorí nemôžu svoj talent rozvíjať. Hľadajú východiská, ako by mohli s menšími osobnými investíciami do odbornej prípravy predsa len priniesť svoj vklad. Ich hľadania sa po storočiach naplnili. Vo fotografii.
CESTA K FOTOGRAFICKEJ CHÉMII:
Princípy, podľa ktorých vzniká fotografický obraz, spočívajú na niektorých prírodných zákonoch, s účinkami ktorých sa každodenne stretávame. Pôsosbením svetla tkaniny šedivejú, papier žltne, striebro čiernie.
Tmavnutie striebra, ktoré je základom klasického fotografického procesu, sa dlho nepripisovalo vplyvu svetla. Ešte v 17. storočí sa anglický učenec Robet Boyle (1624 – 1691) vo svojej knihe Experimenta et considerationes de coloribus (Skúšky a pozorovania farieb) z roku 1663 domnieva, že chlorid strieborný černie vplyvom vzduchu.
Ani nemecký lekár Johann Heinrich Schulze (1687 – 1744), profesor anatómie na univerzitách v Norimberku a Halle, ešte nevedel, čo je príčinou černania zlúčenín striebra, keď sa s týmto javom stretol o polstoročie neskoršie. K problému sa dostal roku 1725 pri pokusoch vyrobiť fosfor, svetielkujúcu látku. Použil pritom zmes kriedy a lúčavky kráľovskej (kyseliny dusičnej a kyseliny soľnej); lúčavka náhodou obsahovala aj malé množstvo striebra. Experiment robil v sklenenej nádobe na slnku pri obloku. Prekvapený zbadal, že biela zmes sa stala ružovou, potom tmavočervenou až fialovou, ale len tam, kam dopadali slnečné lúče. Sfarbenie mohlo spôsobiť slnečné teplo alebo svetlo. Pokus opakoval pri kozube. Zmes na jeho teplo nereagovala. Keď však pohár vrátil na okno, zmes sa opäť sfarbila. Napokon oblepil nádobu s pokusnou hmotou nepriesvitným papierom, do ktorého vyrezal písmená, a vystavil ju slnečným lúčom. Na bielej kriede s prídavkom striebra vznikli tmavé obrazce vystrihnutých písmen. Tie však neboli trvácne a po zamiešaní zmesi zmizli. Keď pracoval len s rozpusteným striebrom v lúčavke, tekutina sčernala. Schulze o tomto pokuse písal roku 1727 v Rozpravách cisárskej akadémie v Norimberku. Jeho poznatky sa rozšírili ako spoločenská hra. Predstavujú však začiatok výskumov a objavov, ktoré v nasledujúcom storočí kliesnili cestu k vynálezu fotografie.
S chloridom strieborným experimetoval Carl Wilhelm Scheele (1742 – 1786). Schulzeho poznatky rozšíril o dva nové objavy. V knihe Aeris atque ignis examen chcemicum (Chemická rozprava o vzduchu a ohni) z roku 1777 uvádza, že fialové lúče slnečného spektra spôsobujú sčernanie chloridu strieborného rýchlejšie ako statné lúče. Tento jav spôsoboval neskoršie vo fotografii ťažkosti s presnosťou pri prevode farieb do čiernobielej škály. Scheele súčasne zverejnil aj ďalší objav, že osvetlený chlorid strieborný sa už v čpavku nerozpúšťa. Keby sa bol tento poznatok využil, mohol urýchliť vynájdenie fotografie.
Prínosné sú aj výsledky bádania ženevského mestského knihovníka Jeana Senebiera (1742 – 1809). Vo svojom spise Mémoires physico-chimiques sur l'influence de la lumière solaire (Fyzikálno-chemické rozpravy o vplyve slnečného svetla) z roku 1782 doplnil Scheeleho fotometrické pozorovania výsledkami svojho skúmania časových hodnôt, ktoré potrebujú jednotlivé farby slnečného spektra na sfarbenie chloridu strieborného; škála sa pohybuje od 15 sekúnd pri fialových lúčoch do 20 minút pri červených. Objavil tiež, že pôsobeniu svetla podliehajú aj niektoré živice, ktoré po osvetlení menia nielen farbu, ale aj konzistenciu a stávajú sa nerozpustnými v terpentíne. Tento poznatok sa uplatnil pri fotografických výskumoch Nicéphora Niepcea.
Začiatkom 19. Storočia sa k objavu chemicko-optického zobrazovania priblížil syn anglického výrobcu keramiky a porcelánu Thomas Wedgwood (1771-1805). Od konca 90. rokov 18. storočia sa pokúšal vytvoriť obrazy fotochemickým spôsobom. Rastliny, hmyz a maľby na skle kládol na papier alebo kožu napustenú roztokom dusičnanu strieborného. Predmety kopíroval na dennom svetle, na slnku dve – tri minúty a v tieni aj niekoľko hodín. Vyvolané obrazy – fotogramy – pozoroval len pri svetle sviečky, ale ani tak ich nezachránil pred postupným sčernaním. Wedgwood sa pokúšal zhotovovať obrazy aj pomocou camery obscury. Ukázalo sa však, že „obrazy v camere obscure sú prislabé, aby v primeranom čase mohli mať účinok na dusičnan strieborný“.
So svojimi pokusmi Wedgwood oboznámil svojho priateľa, anglického chemika, fyzika a vynálezcu Humpreyho Davyho (1778 – 1829). Spolu napísali rozpravu, ktorá vyšla v júni 1802 v Journal of the Royal Institution: Správa o metóde, ako kopírovať maľby na skle a zhotovovať siluety pôsobením svetla na dusičnan strieborný, vynájdenej T. Wegwoodom, s poznámkami H. Davyho, profesora chémie na Royal Institution. V stati opísali dovtedajšie Wegwoodove pokusy s kontaktným kopírovaním a s prácou pomocou camery obscury. Davy v nej uverejňuje aj svoje experimenty s vyobrazením malých predmetov pomocou slnečného mikroskopu a zistenia, že chlorid strieborný je citlivejší ako dusičnan strieborný. V závere správa hovorí, že bude treba „nájsť prostriedok, ako zabrániť tomu, aby časť kresby, ktorá ostala biela, neskorším pôsobením denného svetla sčernala“.
Wedgwoodovi chýbalo ku konečnému cieľu málo. Fotografický obraz vedel vyhotoviť, no nevedel ho urobiť trvácim. A pritom už dve desaťročia predtým Scheele publikoval svoj objav o reakcii chloridu strieborného na čpavok. Výsledok tohto objavu – skúsenosť, že neosvetelný chlorid strieborný sa v čpavku rozpúšťa – ponúkal možnosť, ako zabrániť sčernaniu „časti kresby, ktorá ostala biela“, teda ako vyvolaný obraz fixovať. No ani Wedgwood ani Davy túto možnosť nepostrehli.
Aj napriek tomu Thomasovi Wedgwoodovi ostáva prvenstvo v tom, že ovládol svetlo tak, aby chemické zmeny ním vyvolané vytvárali fotografický obraz.
Svetlo ovládal zariadením známym už storočia, camerou obscurou.
CESTA K FOTOGRAFICKÉMU PRÍSTROJU
V 11. storočí sa k tomuto javu vracia arabský matematik a prírodovedec Abu Ali Alhazen (Ibn al Haitham, 956 – 1038) z Basry vo svojej knihe o optike. V nej opisuje skúsenosti pri pozorovaní čiastočného zatmenia Slnka pomocou jeho obrazu vytváraného svetelnými lúčmi prechádzajúcimi do tmavého prostredia. Ako bol otvor malý, obraz mal podobu kosáka. Ak sa zväčšoval, tvar kosáka sa rozplýval, až nadobudol tvar otvoru.
Takto pozorovali zatmenie Slnka viacerí učenci počas mnohých storočí. Tento spôsob používal aj anglický filozof a prírodovedec Roger Bacon (1214 – 1294); zaznamenal ho vo svojej práci a prírodných vedách Perpectiva de multiplicatione specierum.
Cameru obscuru a princíp práce s ňou prvý opísal taliansky maliar Leonardo da Vinci (1452 – 1519). V súboroch rukopisov Codex Atlanticus, uchovávaných v Miláne (Bibliotheca Ambrosiana) a v Paríži (Institut de France), sú poznámky aj o jeho pokusoch a výskumoch y oblasti techniky. Zápisy, ako možno pomocou malého otvoru získať v zatemnenej miestnosti obraz slnkom ožiareného vonkajšieho prostredia, sa zachovali v parížskom kódexe asi z roku 1500. Leonardo da Vinci písal sprava doľava a v starom nárečí, takže jeho spisy rozlúštili až v 18. storočí. Preto jeho poznatky o camere obscure v jeho dobe neboli známe.
Prvý zverejnený opis camery obscury pochádza z roku 1521. Jeho autorom je žiak Leonarda da Vinci Cesare Cesarino. Opis uviedol v poznámkach k vydaniu knihy De architectura od Pollia Vitruvia, rímskeho architekta a spisovateľa z 1. storočia p.n.l.
Cameru obscuru v tlači po prvý raz vyobrazil holandský matematik, fyzik a lekár Reiner Gemma Frisius (1508 – 1555). V knihe De radio astronomico et geometrico (O hvezdárskom a geometrickom polkruhu) z roku 1545 opisuje, ako v januári 1544 sledovali zatmenie Slnka, a k opisu pripája aj schematický nákres pozorovania pomocou otvoru v stene miestnosti.
O päť rokov neskôr sa objavuje prvá myšlienka na zlepšenie. Kniha De subtilitate z roku 1550 navrhuje vložiť do otvoru dvojvydutú šošovku, aby sa získal jasnejší a ostrejší obraz. Autotom knihy je Girolamo Cardano (1501 -1576) z Milána, vynálezca závesu na uchytenie lodného kompasu (záves sa ešte aj dnes používa pri konštrukcii automobilov: kardan; kardanový kĺb, kardanový hriadeľ).
Najpodrobnejší opis camery obscury pochádza od neapolského učenca Giovanniho Battistu della Porta (1538 – 1615) v jeho spise Magia naturalis, sive de miraculis rerum naturalibus (Prírodná mágia alebo o divoch sveta) z roku 1558. V druhom vydaní z roku 1588 autor odporúča vmontovať do otvoru camery obscury ďalekohľad s viacerými spojnými šošovkami a na správne postavenie obrazu použiť duté zrkadlo. Kniha bola veľmi populárna a autora pre podrobný opis camery obsury dlho považovali za jej vynálezcu.
Ďalší pokrok v konštrukcii kamery predstavoval objav clony. Benátsky humanista Daniello Barbaro nezávisle od Cardana a pred Giovannim della Porta prišiel na myšlienku, ktorú publikoval vo svojej knihe o perspektíve La pratica prospettiva z roku 1568. Do otvoru v obloku zatemnenej miestnosti treba vložiť sklo z okuliárov, „aké potrebuje starý muž, teda dvojvyduté, nie vyduté, ako sklo pre krátkozrakých“ a pripojil postreh, že „sklo šošovky musí byť zakryté v takej miere, aby ostal voľný len malý otvor v strede; tak sa získa živší účinok“. Barbaro takto prvý pochopil význam clony pre ostrosť obrazu. V knihe upozornil aj na možnosť použiť komoru ako pomôcku na kreslenie. „Ak sa obrysy predmetov na papieri sledujú písadlom, možno obraz kresliť perspektívne správne; ďalej sa dá obraz tieňovať a kolorovať.“
Stranovo obrátený obraz, aký sa vytváral v zatemnených miestnostiach, sa ešte pred Giovannim della Porta podarilo dostať do správneho postavenia Egnatiovi Dantimu (1536 – 1586), matematikovi a hvezdárovi z Florencie. Vo svojej knihe La prospettiva di Euclide z roku 1573 na to odporúča – ako neskôr della Porta – duté zrkadlo. Egnatio Danti tak položil základ dnešných zrkadlových aparátov.
V nasledujúcom storočí norimberský matematik Daniel Schwenter (1585 – 1636) v spise Deliciae physico-matematicae (Fyzikálno-matematické potešenie) z roku 1636 pozoruhodne rozširuje možnosti práce v zatemnenej miestnosti. Do otvoru v stene budovy umiestnil zvonku dutú drevenú guľu s troma šošovkami. Guľa sa dala otáčať, takže do tmavej miestnosti premietala obrazy z rozličných smerov, nielen jedinú scenériu bezprostredne pred budovou.
Zatemnené miestnosti aj po Schwenterovom zdokonalení uspokojovali stále menej. Boli stacionárne a poskytovali len veľmi obmedzené možnosti na praktické použitie či zábavu. Pretrvávali síce ďalej – napríklad Rudolf Skopec vo svojich Obrazových dejinách fotografie reprodukuje kresbu pavilónovej camery obscury v zámockom parku v Krompachoch z roku 1831 – ale v tom čase slúžili už len ako atrakcia.
Od začiatku 17. storočia postupuje vývoj iným smerom. Roku 1606 vyšla kniha Opticae, ktorej autor Friedrich Risner (umrel roku 1580) – už po smrti – zverejnili jeho myšlienku prenosnej camery obscury.
Túto myšlienku, zdá sa, prvý realizoval hvezdár a matematik Johannes Kepler (1571 - 1630). Pri zememeračských prácach v Hornom Rakúsku roku 1620 používal ako prenosnú komoru na kreslenie stan, v ktorom mal zabudovaný objektív s dvojdutou šošovkou a so zrkadlom; objektív premietal na kresliarsku dosku stranovo správne obrátený obraz krajiny. V diele Dioptrices (1611) Kepler opísal teleobjektív s konkávnou a konvexnou šošovkou, ktorý vytvára väčšie obrazy. Dal aj návod, ako v camere obscure použiť aj takzvaný holandský ďalekohľad vynájdený roku 1609. Kepler tak začal vývoj, ktorý dospel k modernému teleobjektívu. V knihe o optike Paralipomena ad Vitellionem (Doplnky k Vitelliovi) z roku 1604, v druhej kapitole, v ktorej píše o camere obscure (nazýva ju camera clausa – zavretá komora), odporúča zvonku nad dieru pridať clonu, ktorá by chránila pred prílišným žiarením „neba alebo vzduchu“, teda odporúča použiť – povedané dnešnou terminológiou – slnečnú clonu.
Athanasius Kircher, učený jezuita, profesor v Ríme, v diele Ars magna lucis et umbrae (Veľké umenie svetla a tieňa) z roku 1646 opisuje a vyobrazuje iný typ camery obscury. Mala podobu krytých nosidiel, ktoré mali vo všetkých štyroch stenách malé otvory a vnútri oproti nim papierové plochy na kreslenie.
| |||