|
== Vládca Francúzska ==
=== Medzihra mieru ===
V roku [[1800]] sa Napoleon znova vrátil do Talianska, ktoré bolo opätovne dobyté Rakúskom počas jeho pobytu v Egypte. On a jeho jednotky prešli na jar cez [[Alpy]]. Aj keď ťaženie začalo drobnými neúspechmi, nakoniec Rakúšanov donútil po júnovej bitke pri Marengu podpísať prímerie. Napoleonov brat [[Jozef I. Bonaparte|Jozef]], ktorý viedol mierové rokovania v [[Lunéville]], ohlásil, že vďaka britskej podpore Rakúsko nechce uznať francúzske územné zisky. Dohoda sa čoraz viac vzďaľovala a tak Napoleon prikázal generálovi Moreauovi, aby zasadil Rakúsku ešte jeden úder. Moreau viedol Francúzsko k víťazstvu v bitke pri Hohenlindene
[[3. decembra]] [[1800]]. Rokovania v Lunéville vzápätí nabrali z pohľadu Napoleona pozitívnejší smer a zmluva bola napokon podpísaná vo februári [[1801]]. Francúzske zisky z predchádzajúcej Zmluvy z Campo Formio z roku [[1797]] tak boli potvrdené a dokonca rozšírené. Následne podpísalo Francúzsko v marci [[1802]] Zmluvu z Amiens, ktorá bola dobrým základom pre mier. Briti sa v nej zaviazali k stiahnutiu jednotiek z okupovaných území.
Mier medzi Francúzskom a Britániou bol však nepokojný a ako sa neskôr ukázalo, iba krátkodobý. Európske monarchie sa zdráhali uznať existenciu republiky. Báli sa totiž, že myšlienky revolúcie sa udomácnia aj medzi ich poddanými. V Británii privítali brata [[Ľudovít XVI.|Ľudovíta XVI.]], de iure kráľa Francúzska Ľudovíta XVIII., iba ako štátneho hosťa aj napriek tomu, že Británia francúzsku republiku oficiálne uznala. Británia neopustila [[Malta|Maltu]] aj napriek prísľubu v Zmluve z Amiens a protestovala proti francúzskej [[Anexia|anexii]] [[Piemont]]u a Napoleonovmu Aktu mediácie, ktorým de facto vznikla [[Švajčiarsko|Švajčiarska konfederácia]].
V roku [[1803]] čelil Napoleon ďalšiemu neúspechu, keď armáda, ktorej úlohou bolo znovudobytie [[Dominikánska republika|Dominikánskej republiky]] a postavenie základne na ostrove, bola zdecimovaná žltou horúčkou ako aj razantným odporom vedeným Toussaintom Louvertureom a Jean-Jacquesom Dessalinesom.
Napoleon rozpoznal, že francúzske dŕžavy v [[Severná Amerika|Severnej Amerike]] sú pred hroziacou vojnou s Britániou neubrániteľné a rozhodol sa predať ich [[Spojené štáty|Spojeným štátom]] za menej než tri centy za [[aker]] ($7.40/km <sup>2</sup>). Tento akt je dnes známy ako Kúpa Lousiany.
Definitívnou zámienkou pre koniec mieru bol napokon tiahly spor o Maltu. Británia vyhlásila Francúzsku vojnu v roku [[1803]] a mohla tak neskrývane podporovať francúzskych rojalistov.
=== Cisár Francúzov ===
V januári roku [[1804]] odhalila Napoleonova polícia úmysly atentátnikov zdanlivo pod záštitou [[Bourbonovci|Bourbonovcov]]. Ako odplatu Napoleon rozkázal zatknúť vojvodu z Enghiena, narušiac tak suveneritu Bádenska. Po rýchlom a tajnom súde bol vojvoda z Enghien popravený [[21. marca]] [[1804]]. Napoleon využil tento incident k tomu, aby obnovil dedičnú monarchiu vo Francúzsku na ktorej čele by stál on sám ako cisár. Obhajoval tento svoj krok tým, že znovuzasadnutie Bourbonovcov na trón nie je možné, pretože dedičnosť trónu pre Bonapartovcov je rezervovaná v ústave.
[[2. decembra]] [[1804]] sa v [[Katedrála Notre-Dame (Paríž)|Notre Dame de Paris]] Napoleon nechal korunovať za cisára. Tvrdenia, že Napoleon Bonaparte počas obradu vytrhol korunu z rúk pápeža Pia VII. za účelom vyhnúť sa podrobeniu jeho autority k pápežskému úradu sú [[Apokryf|nepodložené]]. V skutočnosti bol korunovačný proces dohodnutý vopred. Po ňom korunovali i jeho manželku Joséphine ako cisárovnu (tento moment zachytil Jacques-Louis David v jeho najslávnejšom obraze). Neskôr [[26. mája]] [[1805]] Napoleona v [[Miláno|milánskej]] katedrále korunovali za talianskeho kráľa so Železnou korunou Lombardie.
Počas roku [[1805]] Británia presvedčila Rakúsko a Rusko k založeniu Tretej koalície bojujúcej proti Napoleonovi. Ten si uvedomoval, že pokiaľ sa mu s pomocou Španielska nepodarí odlákať britské námorníctvo z kanála [[La Manche]], vylodiť sa na ostrovoch bude takmer nemožné. Potom, ako zistil, že sa Rakúsko a Rusko chystajú na inváziu na územie Francúzska, musel tieto svoje plány odložiť a sústrediť sa na boj na pevnine. Vytvoril tzv. Veľkú Armádu, s ktorou tajne vypochodoval smerom na Nemecko. Dňa [[20. októbra]] [[1805]] tak zaskočil Rakúšanov pri [[Ulm]]e. O deň neskôr však utrpel rozhodujúcu porážku na mori, keď britská flotila v [[Bitka pri Trafalgare|bitke pri Trafalgare]] rozdrvila pod vedením admirála [[Horatio Nelson|Horatia Nelsona]] spojené francúzske a španielske flotily. Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom.
[[2. decembra]] [[1805]], presne rok po svojej korunovácii, Napoleon dokázal vyhrať v rozhodujúcej bitke na pevnine nad spojenými vojskami Ruska a Rakúska [[Bitka pri Slavkove|pri Slavkove]]. Bitka je známa aj ako bitka troch cisárov: francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, rakúsky cisár [[František II. (SRR)|František I.]], a ruský cár [[Alexander I. (Rusko)|Alexander I.]] Rakúsko tak bolo opäť pritlačené k mieru, ktorý bol napokon podpísaný v [[Bratislavský mier (1805)|Bratislave]] [[28. decembra]] [[1805]].
Zo Slavkova pokračovala Veľká armáda smerom na sever, nasledujúci rok rozprášila nepoddajných Prusov pri Jene v Auerstädte. Honba za slávou a víťažstvami ho priviedli do Poľska.
Výpravy v rokoch [[1805]] - [[1807]] boli jeho najväčšími triumfami a skončili sa krvavými bitkami pri [[Eylau]] a Friedlande v ďalekom východnom Prusku.
{{výhonok-časť}}
== Pozri aj ==
| 