Monáda (filozofia): Rozdiel medzi revíziami

[[ImageSúbor:Monad.svg|thumb|Reprezentácia Pytagorovej monády <ref>*Hemenway, Priya. ''Divine Proportion: Phi In Art, Nature, and Science''. Sterling Publishing Company Inc., 2005, p. 56. ISBN 1-4027-3522-7</ref>]]

* [[Giordano Bruno]]: monáda je posledná jednotka, za ktorú sa už nedá ísť a ktorá je zrkadlovým obrazom božského celku sveta. V každej jednotlivej bytosti je prítomná celá plnosť a nekonečnosť [[Boh]]a. Predstava monády tak kladie hranicu nekonečnej deliteľnosti sveta. Monáda ako samostatná jednotka je v súlade so svojím pojmom ďalej nedeliteľná.<ref name="filit">[http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvm/monada_-_nazory_na_nu.html Monáda - názory na ňu] z [[FILIT]]u.</ref>

* [[Demokritos]] a [[Epikuros]]: monáda je [[atóm]].<ref name="filit"></ref>

* [[Euklides]]: monáda je [[jedno]].<ref name="filit"></ref>

* [[Grécka filozofia]] vraví, že monáda je všetko, čo je jednoduché a nedeliteľné.<ref name="filit"></ref>

* [[Gottfried Wilhelm Leibniz]]: monáda je neopakovateľná individualita. Monáda je ideálna, v sebe uzavretá substancia, úplne do seba uzavretý svet a úplná reprezentácia univerza. Monád je nekonečný počet. Monády sú emenácie (výblesky) Boha. Monády nemajú okná, ktorými by mohlo niečo do nich vstúpiť alebo z nich vyjsť. Monády nemôžu preto vstupovať do vzájomných vzťahov. Monády treba pokladať za ideálne substancie preto, lebo všetko materiálne podlieha deliteľnosti. Nedeliteľná monáda teda nemá nijakú rozpriestranenosť, nie je zložená, ale jednoduchá. Ako taká predstavuje mikrokozmos, ktorý nepotrebuje nijaké doplnenie a vďaka predurčenej harmónii sa s nespočetnými inými monádami spája do celku makrokozmu. Leibnizov pojem monády chce v protiklade k dualizmu myslenia a rozpriestranenosti ([[Descartes]]) uplatniť substanciálnu jednotu ako pôvodný moment suvislosti sveta. Leibniz dal pojmu monády taký význam, ktorý sa traduje dodnes. Monády tvoria hierarchiu, v rámci ktorej sa rozlišuje celé spektrum monád. Monády sa od seba odlišujú, ale napriek svojej odlišnosti tvoria napohľad nepretržitý vzostupný rad. Totiž postupnosť od temných monád k jasnejším monádam prebieha hromadením nekonečne malých zmien vo vnutri každej z nich (vo forme tzv. malých persepcií), takže výsledok je prakticky kontinuitný rad monád. Medzi dvoma susednými monádami vlastne zistíme iba nepatrný kvalitativny rozdiel (príroda nerobí skoky), no medzi monádami, ktoré sú v danom rade od seba dostatočne vzdialené, je už rozdiel evidetný. Touto konštrukciou sa Leibniz usiluje spojiť dva zdanlivo nespojiteľné princípy, princíp individuality a princíp kontinuity, ktoré plnia významnú úlohu v jeho filozofii, ale aj v prácach z oblasti matematiky a prírodných vied. Najlepším príkladom je [[matematika]] a Leibnizov objav [[Diferenciálny a integrálny počet|infinitezimálneho počtu]]: z veličín v limite prakticky nekonečne malých vznikajú integrovaním čiary, plochy, telesá a pod. Leibnizove úvahy o živej prírode (pozri hmlisté monády) prispeli k vzniku [[biológia|biológie]]. Vo [[fyzika|fyzike]] Leibniz už nepredpokladá mŕtvu silu, t. j. impulz ako u Déscarta, ale živú silu čiže mechanickú energiu vlastnú telesám.<ref name="filit"></ref>

* [[Platón]]: monáda je [[idea]].<ref name="filit"></ref>

{{reflistReferencie}}