Eugen Savojský: Rozdiel medzi revíziami

Leopold I. využil chvíle kľudu, aby sa sústredil na vyriešenie „tureckej otázky“. V roku [[1697]] sa stal Eugen [[hlavný veliteľ|hlavným veliteľom]] habsburgskýchhabsburských vojsk v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Na nabádanie k opatrnosti zo strany cisára príliš nedal a [[11. september|11. septembra]] pripravil početne silnejšej tureckej armáde zdrvujúcu porážku v [[Bitka pri Zente|bitke pri Zente]]. Potom vpadol do [[Bosna|Bosny]] a dobyl [[Sarajevo]], čím [[sultán]]a prinútil k jednaniu o mieri, ktoré vyvrcholilo stiahnutím tureckých vojsk z podstatnej časti [[Uhorsko|Uhorska]] a [[Sedmohradsko|Sedmohradska]]. Éra tureckej rozpínavosti bola definitívne ukončená a začal pozvoľný pád [[Osmanská ríša|osmanskej ríše]].

Roku [[1701]] prepukli [[vojna o španielske dedičstvo|vojny o španielske dedičstvo]] a Eugen sa ako veliteľ vojsk rakúskych Habsburgovcov znovu postavil proti svojej rodnej krajine. V roku [[1701]] vyrazil v čele rakúskych vojsk do [[Taliansko|Talianska]]. Doslova šokoval celú [[Európa|Európu]], keď obišiel francúzske vojská strážiace hlavné [[Alpy|alpské]] [[priesmyk]]y malými chodníčkami, používanými horskými pastiermi, a z ničoho nič sa objavil v severnom Taliansku vo francúzskom tyle, čo mu prinieslo porovnanie s [[Hannibal Barkas|Hannibalom]]. Následne sužoval početne silnejšiíchsilnejších Francúzov v šarvátkach a bleskovými presunmi zosmiešňoval ich ťažkopádnu snahu obkľúčiť jeho vojsko a rozdrviť ho. Rozzúrený [[Ľudovít XIV.]] sa teda rozhodol vymeniť veliteľa, ale vojvoda z Villeroy nebol správnou voľbou a rozkazy, ktoré tento nový veliteľ od kráľa dostal, boli až príliš podrobné. V súlade s nimi začal Villeroy mohutnú [[ofenzíva|ofenzívu]], ktorú ale Eugen bez väčších ťažkostí zastavil [[1. september|1. septembra]] [[bitka pri Chiari|pri Chiari]]. Nasledovala [[pat]]ová situácia so zabetónovanými armádami, ktorú však Eugen zručne narúšal drobnou vojnou, s ktorou neprestal ani po príchode zimy. Vrcholom tejto taktiky mal byť nečakaný [[prepad Cremony]] ([[1. február]]), ktorý sa síce nakoniec nepodaril, tak ako mal (mesto nepadlo), a priniesol cisárskym rozsiahle straty, vyústil však v potupné zajatie vojvodu Villeroya. V celkovom výsledku sa to však ukázalo ako nevýhoda, pretože Villeroyov nástupca a Eugenov bratanec, maršal [[Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme]], sa prejavil ako omnoho schopnejší nepriateľ. V roku [[1702]] obaja velitelia stretli v niekoľkých menších bitkách, ktoré prebiehali so striedavým úspechom. Potom došlo k zásadnej zmene situácie, keď do vojny medzi Francúzskom a rakúskymi Habsburgovcami vstúpili ďalšie štáty, z ktorých najdôležitejšie bolo [[Bavorsko]] na strane Francúzska a [[Anglicko]], [[Holandsko]] a väčšina štátov [[Svätá rímska ríša|ríše]] na strane Habsburgovcov. Taliansko sa stalo vedľajším bojiskom a Eugen odišiel do [[Viedeň|Viedne]], kde sa snažil získať proviant pre svoje jednotky a trochu upraviť plány na ťaženie proti Francúzsku, ktoré v pôvodnej podobe označoval za „''zábavné''“.

Francúzska strana si chcela nasledujúce ťaženie dôkladne pripraviť, aby sa neopakoval debakel z minulého roku v Alpách, ale váhala príliš dlho a dala tak svojim protivníkom čas vykonať nečakaný ťah. Eugen Savojský, [[Ján Václav Vratislav z Mitrovíc]] a [[John Churchill, vojvoda z Marlborough]] pripravili plán odvážnéhoodvážneho ťaženia, ktoré malo zmeniť tvár vojny. Na jar [[1704]] tak Marlborough vyrazil so svojim vojskom zo severného [[Porýnie|Porýnia]] rýchlym pochodom na juh a krátko potom vyrazil aj Eugen so všetkými jednotkami, ktoré dokázal zohnať, na západ. Ich protivníkom dlho nedochádzalo, čo majú v úmysle a keď konečne pochopili, bolo už neskoro. Na začiatku celej akcie mali možnosť rozdrviť anglické a rakúske vojská jedného po druhom, ale príležitosť prepásli a Eugen s Malboroughom spojili svoje sily pri [[Höchstädt an der Donau|Höchstädte]]. Tu boli francúzske vojská [[13. august]]a v [[Druhá Bitka pri Höchstädte|bitke pri Höchstädte]] rozdrvené a spojenci potom mali ešte dosť času, aby získali niekoľko dôležitých pevností, aj keď na bezprostredné víťazné ťaženie dosiaľ nemali sily.

V roku [[1714]] začal Eugen budovať vo Viedni [[barok]]ový palác [[BelvedereBelvedér (palácViedeň)|BelvedereBelvedér]] (dokončený [[1723]]). Na adresu výstavného sídla sa hovorilo, že Rakúsko je krajinou, v ktorej poddaný žije lepšie ako jeho cisár (vtedy ešte nestál habsburský zámok [[Schönbrunn]]). Súčasne bol menovaný [[guvernér]]om [[Rakúske Holandsko|Rakúskeho Holandska]], ktoré bolo Rakúsku postúpené na základe mierovej zmluvy. Veľmi skoro však začal pripravovať pôdu pre novú vojnu. [[Osmanská ríša]] síce dodržiavala mier s [[Habsburgovci|habsburskými]] dŕžavami, s o to väčším nadšením sa však vrhla na ďalšie ciele. Najskôr prinútila [[Rusko]] k vráteniu rozsiahlych dŕžav v oblasti okolo [[Čierne more|Čierneho mora]] a potom napadla [[Benátska republika|benátskuBenátsku republiku]]. Jej pozície v [[Grécko|Grécku]] a stredomorí sa pod tlakom drvivej presily začali rúcať a Benátky začali zúfalo volať o pomoc. [[Karol VI. Habsburský]] sa po dlhom váhaní na naliehanie Eugena rozhodol zasiahnuť. Najskôr sa pokúsil ísť na vec [[diplomacia|diplomaticky]], ale keď dali Turci najavo, že svoju výpravu proti Benátkam nezastavia, rozhodol sa pre boj. Spojenectvo s ním vyhlásili pochopiteľne Benátky a [[Veľká Británia]] (ktoré súčasne spoločne s [[pápež]]om garantovali nedotknuteľnosť habsburských dŕžav v Taliansku po celý čas ťaženia). Na jeseň roku [[1715]] sa začali k hraniciam sťahovať prvé vojenské jednotky.