Hospodárska a menová únia (Európska únia): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
EmausBot (diskusia | príspevky)
Rainbot (diskusia | príspevky)
d Robot automaticky nahradil text: (-t.j. +t. j.)
Riadok 4:
'''Hospodárska a menová únia''' (skr. ''HMÚ''; angl. ''Economic and Monetary Union'', skr. ''EMU'') je názov [[hospodárska a menová únia (všeobecne)|hospodárskej a menovej únie]], ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. [[eurozóna|eurozóne]]), a ktorej postupná realizácia sa začala [[1. júl]]a [[1990]] po rozhodnutí Európskej rady v júni [[1989]] na základe Delorsovej správy.
 
Ako '''Európska menová únia''' (skr. ''EMÚ'', angl. ''European Monetary Union'', skr. ''EMU'') sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t. j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. K nahrádzaniu správneho označenia Hospodárska a menová únia pojmom Európska menová únia zrejme dochádza preto, lebo v angličtine oba výrazy majú rovnakú skratku EMU.
 
Cieľom HMÚ je koordinovaná [[ekonomika|ekonomická]] politika a existencia jednotnej meny [[euro]]. HMÚ prešla tromi výraznými štádiami, pričom v každom mala vytýčený cieľ:
Riadok 62:
Spoločná európska mena by sa mohla vyrovnať americkému doláru a japonskému jenu, čo by malo rozhodujúci význam pre budúcnosť Európskej únie a jej úlohu vo svetovom hospodárstve a v medzinárodnej politike. Tým sa ďalej posilňuje menová zvrchovanosť, nezávislosť a stabilita únie a zvyšuje sa jej váha a vplyv na politickej scéne. S tým súvisiaca menová autonómia a stabilita vytvára zdravé ekonomické prostredie, ktoré podporuje dynamiku hospodárskeho rastu a tvorbu pracovných príležitostí.
 
Menová únia uľahčuje aj vytvorenie politickej únie, pretože nie je pravdepodobné, že by krajiny s rovnakou menou mohli uskutočňovať konfliktnú zahraničnú politiku. Tento proces „prelievania" – t. j. skutočnosť, že menová únia zintenzívňuje proces integrácie a vytvára užšie prepojenia medzi členskými štátmi v ďalších oblastiach - mnohí, najmä federalisti, považujú za najväčší prínos jednotnej meny.
 
== Maastrichtská zmluva a HMÚ ==
Riadok 120:
Po zavedení eura ako oficiálnej menovej jednotky sa hlavným fórom na koordináciu hospodárskych politík stala rada ministrov hospodárstva a financií členských štátov spoločenstva – ECOFIN. V súlade s čl. 99 zmluvy ECOFIN každoročne formuluje hlavné zásady hospodárskej politiky, ktoré majú členské štáty EU uplatňovať. Za dodržiavanie týchto zásad sú zodpovedné členské štáty. Členské štáty zapojené do eurozóny si vytvorili zúžený ECOFIN, tzv. skupinu Euro-12, ako neformálne fórum na zbližovanie svojich hospodárskych politík a neoficiálne fórum ministrov financií členských štátov zóny jednotnej meny. Hlavným cieľom skupiny Euro-12 je vytvoriť výlučné fórum na koordináciu hospodárskych a menových stratégií zúčastnených členských štátov. Stretnutia skupiny sa zvolávajú pred zasadnutiami rady ECOFIN. Sú však prísne neformálne, čo znamená, že všetky oficiálne rozhodnutia musí prijať ECOFIN s účasťou všetkých 15 členských štátov únie. Napriek tomu sa predseda alebo člen Euro-12 môže zúčastniť istých medzinárodných rokovaní, napr. finančných stretnutí skupiny G7 a Medzinárodného menového fondu, na ktorých by inak eurozóna nebola zastúpená (t. j. keď zasadnutie rady ECOFIN vedie štát, ktorý nie je zapojený do tretej etapy).
 
Treba zdôrazniť, že zavedenie jednotnej meny - čo v podstate predznamenáva vytvorenie skupiny Euro-12 - by malo viesť k čoraz užšej spolupráci zúčastnených členských štátov v každej oblasti hospodárstva a politiky. Jednotná mena bola zaradená na program Európskej únie sčasti s cieľom povzbudiť dynamiku užšej integrácie a program zjednotenej Európy. Je zrejmé, že dnes, keď finančné dianie ovplyvňuje každý aspekt života, sa členské štáty používajúce jednotnú menu budú nevyhnutne zbližovať a bude rásť ich vzájomná závislosť. Navyše, zavedením eura sa európska integrácia, t. j. samotná Európska únia, stala hmatateľnou realitou pre všetkých občanov. Pomáha to ďalej posilňovať pocit vzájomnej závislosti a v dlhodobom horizonte sa tak môže posilniť podpora verejnosti pre proces integrácie. Menová únia sa tak môže stať kľúčom k posilneniu európskej integrácie a najmä politickej únie, pretože si ťažko možno predstaviť, ako by členské štáty s jednotnou menou a spoločnou centrálnou bankou uskutočňovali radikálne odlišnú politiku napr. v zahraničnopolitickej oblasti. Zavedenie jednotnej meny tak veľmi pravdepodobne prinesie impulzy, ktoré sa budú prenášať aj do iných oblastí integrácie - najmä do druhého a tretieho piliera - čo môže viesť k užšej spolupráci. Ďalšie vyhliadky otvoril inštitút posilnenej spolupráce, ktorý zakotvila Amsterdamská zmluva a ktorý ďalej prehĺbila Zmluva z Nice. Práve členské štáty zapojené do menovej únie sú najpravdepodobnejšími kandidátmi na posilnenú spoluprácu, ktorá garantuje tesnejšiu integráciu niektorých členských štátov v danej oblasti, pokiaľ členské štáty uprednostňujúce pomalší pokrok, ktoré sa dobrovoľne zdržali aj zavedenia jednotnej meny, nemajú záujem o nadviazanie užších stykov v určitých oblastiach.
 
V tomto kontexte proces prehlbovania spojený s menovou úniou nastoľuje otázku, či by niektoré členské štáty Európskej únie v dlhodobom horizonte mali mať možnosť uplatniť štatút „opt out" z eurozóny. Je to nepravdepodobné, ako o tom svedčí stratégia Spojeného kráľovstva, Dánska a Švédska. Tieto krajiny zrejme zaujali vyčkávací postoj vo vzťahu k jednotnej mene, ktorú zaviedlo ostatných 12 členských štátov. Je pomerne nepravdepodobné, že tieto nezúčastnené krajiny zostanú dlho mimo EMÚ, pretože takýto postoj by ich znevýhodnil na jednotnom trhu, ktorý je základom európskej integrácie. V konečnom dôsledku by vypadli z hlavného prúdu únie a ľahko by sa mohlo stať, že by zostali bokom aj pokiaľ ide o ostatné dôležité rozhodnutia, pretože by sa veľmi výrazne znížila ich možnosť vyjadrovať svoje postoje k niektorým rozhodujúcim záležitostiam. Znova by sa tak mohla potvrdiť platnosť hlavnej charakteristickej črty britskej politiky - že je lepšie byť neochotným účastníkom a mať možnosť aktívne ovplyvňovať vývoj znútra, než zostať mimo a snažiť sa pasívne ovplyvňovať myslenie zvonku.