Kráľ (panovník): Rozdiel medzi revíziami

Vo včasnom stredoveku bol v Európe titul kráľ väčšinou spätý s cirkvou. Udeliť tento titul mohol len [[pápež]]. Tento fakt je určený tým, že v rámci prechodu od kmeňovej spoločnosti k štátu zohrávalo kresťanstvo veľkú zjednocovaciu úlohu a stalo sa oporou monarchie ako formy vlády - Jeden Pán na Nebi, jeden Pán na Zemi. Vo vrcholno- a neskorostredovekej [[Európa|Európe]] udeľoval hodnosť kráľa, resp. si nárokoval právo udeľovať túto hodnosť, [[rímskonemecký cisár]]. Často dochádzalo medzi pápežom a rímskonemeckým cisárom v tomto ohľade k sporom.

V niektorých štátoch resp. v Európe, v prípadoch, kedy sa kráľovský titul udeľoval dedične, sa kráľovská koruna dedila podľa zásady [[primogenitúra|primogenitúry]] - prvorodený - po meči, ak mal kráľ syna a dcéru, nástupcom sa stal syn. Existovali však aj iné spôsoby, ako napríklad princíp [[Seniorát (dedičská postupnosť)|seniorátu]] (najstaršieho v rodine). Kuriózny je princíp [[avunkulát]]u, v ktorom po ujcovi (strýkovi) nastupuje synovec. Od obdobia stavovskej monarchie (17. storočie) boli králi volení [[stav]]mi. V [[Poľsko|Poľsku]] bol tento princíp praxou už predtým. Vždy však platilo, že ak nebol nástupca, tak tohto volil nejaký zastupiteľský orgán šľachty (dvorské rady, snemy, neskôr stále zhromaždenia stavov).