Franz Karmasin: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 9 247 bajtov ,  pred 9 rokmi
chýba zhrnutie úprav
(interwiki - CZech)
'''Franz Karmasin''' (* [[2. september]] [[1901]], [[Olomouc]], [[Rakúsko-Uhorsko]] - † [[25. jún]] [[1970]], [[Steinach]], [[Nemecká spolková republika]]) bol štátny sekretár pre [[Nemci|nemeckú]] národnostnú menšinu na [[Slovensko|Slovensku]], sekretár Nemeckého kultúrneho zväzu, vydavateľ týždenníka Deutsche Stimmen a denníka Grenzbote a spolupracovník [[Konrad Henlein|Konrada Henleina]].
 
Pochádzal z rodiny úradníka rakúskych železníc F. Karmasina. V Olomouci navštevoval nem. ľudovú školu a nem. osemročné gymnázium. V r. 1919 začal študovať na poľnohospodárskej sekcii Nemeckej technickej vysokej školy v Prahe v Děčíne-Libverde. V r. 1923 získal titul poľnohospodárskeho inžiniera. Po viacerých krátkych zastávkach v Čechách a na Morave prišiel na jeseň 1926 na Slovensko. K. sa už počas vysokoškolského štúdia angažoval vo viacerých študentských spolkoch a v r. 1926 sa stal členom prísne elitárskeho združenia mladej sudetonemeckej inteligencie Kameradschaftsbund, ktoré vychádzalo z učenia viedenského sociológa Othmara Spanna o univerzalizme a stavovskom štáte a ktoré sa v r. 1934 stalo doktrínou stavovského štátu Rakúsko. Vďaka tomuto prepojeniu sa dostal na Slovensko s poverením zakladať nem. spotrebné a úverové družstvá (Raiffeisenkassen). Spočiatku sa politicky angažoval v Zipser Deutsche Partei (ZDP) ako jej okresný tajomník v Gelnici. V apríli 1927 zo strany vystúpil, a to pre konflikt s jej predsedom A. Nitschom. Následne sa stal tajomníkom Deutscher Kulturverband (DKV) v Kežmarku, kde pôsobil až do marca 1931. Príčinou sporov s čelnými predstaviteľmi ZDP bola jeho politická línia, vychádzajúca z myšlienky dosiahnutia jednoty všetkých Nemcov žijúcich na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, z výlučnej orientácie slovenských Nemcov na sudetských a odmietajúca akúkoľvek spoluprácu na platforme „bloku praobyvateľov Slovenska“, ktorú zastávali maďarské menšinové strany a ZDP. Jeho hlavnou zásadou bolo sformovanie politického subjektu na nacionálnej báze. Z tohto dôvodu sa spolupodieľal na vzniku Karpatendeutsche Volksgemeinschaft (KdV), ktorá sa v r. 1929 pretransformovala na Karpatendeutsche Partei (KdP). Po príchode do Bratislavy sa K. čoraz viac začal angažovať v KdP. Po vzniku Sudetendeutsche Heimatfront, do vedenia ktorého sa dostali jeho druhovia z Kameradschaftsbundu, sa jeho pozícia v strane posilnila. V r. 1934 patril medzi jednoznačných zástancov spolupráce KdP s Henleinovým hnutím. Hlavne vďaka jeho vplyvu v strane došlo koncom marca 1935 k uzatvoreniu predvolebnej koalície medzi oboma politickými subjektmi, avšak v skutočnosti sa KdP stala „slovenským“ príveskom nepomerne silnejšej Sudetendeutsche Partei (SdP). Na základe tejto dohody sa po parlamentných voľbách 19. 5. 1935 K. stal poslancom NZ. Na jeseň toho istého roku sa stal Henleinovým neoficiálnym zástupcom na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, od októbra 1937 oficiálnym s plnými mocami. Udalosti r. 1938 znamenali v jeho dovtedajšej politickej kariére zásadný zvrat. Po „anšluse“ Rakúska sa verejne so svojou stranou prihlásil k nacionálnemu socializmu ako nemeckému svetonázoru. K. popri straníckych úlohách pripadla rola prostredníka medzi SdP a HSĽS. Bol to práve on, kto začiatkom februára 1938 zorganizoval schôdzku Henleinových poverencov s A. Hlinkom. Napriek očakávaniam SdP a vágnym prísľubom stanúceho vodcu ľudovej strany spolupráca neprekročila parlamentný rámec. Na jar a v lete 1938 sa činnosť K. v zmysle inštrukcií vedenia SdP zameriavala na primárny cieľ – rozbitie ČSR. Po zákaze SdP a KdP v polovici septembra 1938 ušiel do Viedne, kde sa snažil organizovať Karpatendeutsches Freikorps. Počas viedenského pobytu nadviazal úzky kontakt s viedenským miestodržiteľom A. Seyss-Inquartom. Ten mu v čase vrcholiacej krízy krátko pre podpisom Mníchovskej dohody sprostredkoval audienciu u H. Göringa, žiadajúc ho o pripojenie Bratislavy k Nemeckej ríši.
V roku [[1930]] bol jedným zo zakladajúcich členov spolku ''Kamaradschaftsbund, Bund für gesamtgesellschaftliche Bildung'' a v roku [[1937]] sa dostal do vedenia Karpatskonemeckej strany. Po tom, ako slovenská vláda povolila [[8. október|8. októbra]] [[1938]] karpatským Nemcom samosprávu, vznikla tzv. ''[[Deutsche Partei]] (in der Slowakei)'' a Karmasin sa stal štátnym sekretárom novozriadeného Nemeckého sekretariátu. Počas [[Druhá svetová vojna|2. svetovej vojny]] sa Deutsche Partei (in der Slowakei) snažila o nacifikáciu všetkého nemeckého obyvateľstva na Slovensku. Po vypuknutí [[SNP]] Karmasin vytvoril ozbrojenú zložku nazvanú [[Heimatschutz]] (Domobrana), ktorej úlohou bolo aktívne potláčať prejavy povstania i odpor civilného obyvateľstva.
Po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny sa K. vrátil do Bratislavy a s ľudákmi začal rokovať o podmienkach právneho postavenia nemeckej menšiny na Slovensku. Za poskytnutie primeraných práv sľuboval predstaviteľom HSĽS sprostredkovanie kontaktov s pohlavármi tretej ríše. Krátko na to, 10. 10. 1938 bol pri krajinskej vláde vytvorený Štátny sekretariát pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny a kabinet zároveň povolil obnovenie KdP pod názvom Deutsche Partei (DP). K. sa stal štátnym tajomníkom a vodcom DP v jednej osobe. Strana sa pod jeho vedením vyprofilovala ako jediná povolená organizácia slovenských Nemcov, postavená na vodcovskom princípe a vychádzajúca z princípov nacistickej ideológie. V októbri 1938 sa K. na pokyn Berlína musel vzdať svojich plánov pripojenia Bratislavy k Nemecku. Jednoznačne podporoval nacistickú politiku likvidácie ČSR. Už v období autonómie sa domáhal radikálneho riešenia „židovskej a českej otázky“. Aktívne spolupracoval s viedenskými nacistickými úradmi, so Sicherheitsdienstom (SD) a s Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi) a sprostredkoval im kontakty s ľudáckymi radikálmi V. Tukom, F. Ďurčanským, K. Murgašom a s A. Machom. V marci 1939 pripadla K. v rámci nacistických plánov dôležitá úloha pri rozbíjaní územne okyptenej republiky. Ním riadené oddiely Freiwillige Schutzstaffel (FS) ovládli Bratislavu a spolu s príslušníkmi SD inscenovali v meste bombové útoky. K. vydal rozkaz vyvolávať nepokoje, aby tým dal zámienku na vpochodovanie Wehrmachtu na Slovensko.
 
Po 14. 3. 1939 sa K. napriek dezilúziám usiloval o čo najužšie pripútanie Slovenska k Nemeckej ríši vo forme protektorátu. Z tohto dôvodu podporoval snahy V. Tuku a A. Macha, snažiacich sa získať mocenské pozície v krajine na úkor umierneného krídla HSĽS. Ríšskeho ministra zahraničia J. von Ribbentropa žiadal o posilnenie nemeckého vplyvu na Slovensku a vyslanie poradcov. V období, ktoré predchádzalo Salzburgu, patril K. spolu so šéfredaktorom denníka Grenzbote F. Fialom k hlavným protagonistom kampane proti ministrovi zahraničia a vnútra F. Ďurčanskému. V tajných rozhovoroch so zástupcami ríšskych úradov ho označoval za kameň úrazu nemecko-slovenských vzťahov. V júni a júli 1940 už vystupoval ako priamy sprostredkovateľ V. Tuku v styku s Berlínom. Po personálnych zmenách vo vláde, zapríčinených Hitlerovým diktátom v Salzburgu jednoznačne podporil zavedenie tzv. slovenského národného socializmu v krajine. Avšak ani Salzburg nenaplnil jeho politické ambície. Ním vedená nemecká menšina nedosiahla privilegované postavenie a zavedením systému poradcov sa cítil byť odstrčený na vedľajšiu koľaj. Napriek tomu sa aj naďalej usiloval zasahovať do vnútropolitického diania, vyjadrujúc plnú podporu prevratovým plánom V. Tuku a A. Macha. Postupne však jeho význam a pozícia slabli.
V [[apríl]]i [[1945]] utiekol do [[Rakúsko|Rakúska]], kde sa začas ukrýval pod menom ''Franz Dibak'' alebo ''Ing. Dibak''. Za vojnové zločiny bol (v neprítomnosti) odsúdený [[Bratislava|bratislavským]] Národným súdom na [[trest smrti]], spravodlivosti však unikol. V roku [[1949]] sa dostal do Nemeckej spolkovej republiky, kde sa ešte politicky angažoval.
Ani v rámci nemeckej menšiny nebolo jeho postavenie úplne neotrasiteľné a K. bol napádaný z viacerých strán. Terčom útokov sa stával najmä jeho údajne český pôvod a neochota, resp. nezáujem vedenia DP o Nemcov v mimo bratislavských oblastiach. Koncom marca 1940 sa nechal zvoliť za doživotného „Volksgruppenführera“. Intrigy ale pokračovali ďalej, dokonca sa do nich zaplietla aj všemocný SD. Začiatkom roku 1943 K. na nátlak zo strany SD rezignoval a prenechal jej spravodajský aparát DP.
K. bol ako vodca nemeckej menšiny osobne zodpovedný za nábor jej príslušníkov do Waffen-SS a do SD, ktorý sa najprv na báze iluzórnej dobrovoľnosti a neskôr na základe medzištátnej zmluvy medzi SR a Nemeckou ríšou uskutočňoval od novembra 1942 do až do januára 1945. Rovnako bol zodpovedný za deportáciu približne 630 tzv. asociálnych osôb koncom júla 1942 do pracovných táborov VoMi a nacistických centier eutanázie na území dnešného Rakúska. Ako vodca DP podporoval antisemitskú politiku slovenského štátu, naliehal na radikálne riešenie židovskej otázky na rasovom princípe. Ako vrcholný predstaviteľ nem. menšiny sa dožadoval sa primeraného podielu členov DP na arizácii židovského majetku. Ním vedené FS asistovali HG a žandárstvu pri deportácii Židov do nacistických vyhladzovacích táborov.
Hoci bol K. v decembri 1938 zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a po 14. 3. 1939 stal členom národohospodárskeho, rozpočtového, zahraničného a stáleho výboru Snemu SR a v auguste 1940 sa stal členom Štátnej rady, nesprával sa ako lojálny verejný činiteľ SR. Deklarujúc verejne nemecko-slovenskú spoluprácu, posielal do Berlína správy o skutočnom, ale hlavne domnelom porušovaní práv nem. menšiny. Neustále sťažnosti adresované slovenským úradom robili z neho vo vládnych kruhoch nepopulárnu osobu. Postoj štátnych orgánov ho čoraz viac utvrdzoval v myšlienke korigovať postoj DP k slovenskému štátu. K tomu malo dôjsť po vypuknutí SNP. Návrh zákona o štátnom sekretariáte, ktorý mal sústrediť všetky záležitosti súvisiace s nem. menšinou pod právomoc štátneho tajomníka, nebol prijateľný ani pre ríšsku, ani pre slovenskú stranu.
K. krátko pre vypuknutím SNP dal rozkaz na formovanie jednotiek Heimatschutzu, ktoré po príchode nemeckých okupačných jednotiek podliehali ich veleniu. Nepodieľali sa len na organizovaní evakuácie nemeckého obyvateľstva zo Spiša a stredného Slovenska, ale po boku nemeckých jednotiek sa zúčastňovali aj bojových operácií, protipartizánskych akcií a na realizácii exekučných opatrení.
Hlavnou úlohou K. po vypuknutí SNP bola evakuácia nem. etnika z bezprostredne ohrozených oblastí a pred postupujúcim frontom. Od septembra 1944 do marca 1945 opustilo na nátlak DP alebo dobrovoľne územie SR približne 97 000 príslušníkov nem. menšiny.
K. koncom marca 1945 odišiel spolu so slov. vládou do emigrácie v Rakúsku. Po skončení 2. svet. Vojny sa ukrýval v Rakúsku a v Bavorsku pod falošným menom Franz Dibak. Národný súd v Bratislave ho za rozbitie ČSR, za zločin domácej zrady, kolaborácie a zrady na Povstaní odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Napriek viacerým žiadostiam čs. orgánov nebol K. do Československa vydaný. V r. 1952 vyšiel z anonymity a začal sa angažovať vo viacerých sudetonomeckých krajanských spolkoch. V tom istom roku sa stal členom Witikobundu, v r. 1959 jeho výkonným tajomníkom. Oficiálne pôsobil ako redaktor Sudetendeutsche Zeitung. Proti K. boli v SRN vedené dve trestné stíhania za účasť na genocíde Židov.
 
== Externé odkazy ==
Anonymný používateľ