Pohlavné rozmnožovanie: Rozdiel medzi revíziami

Vlastnosti každého živého organizmu sú určené jeho [[deoxyribonukleová kyselina|depxyribonukleovou kyselinou]] - DNA. Najväčšia časť DNA je u [[eukaryoty|eukaryotických]] organizmov obalená [[jadrová membrána|jadrovou membránou]]. Určité úseky DNA sa nazývajú [[gén]]y (alebo tzv. kódujúce úseky). DNA v jadre eukaryotov nie je tvorená jedinou spojenou molekulou (tak je tomu u [[prokaryot]]ov), ale je rozdelená do samostatných, rôzne dlhých úsekov. Tieto úseky sú v spojení s bielkovinami formované do hmoty, ktorá sa nazýva [[chromatín]]. V čase [[delenie bunky|delenia bunky]] sa chromatín mení na zreteľne odlíšiteľné útvary - [[chromozóm]]y. Termín chromozómy sa používa pre označenie útvarou jadrovej DNA aj v čase, keď sa bunka nedelí a jej DNA je len vo forme chromatínu. Počet chromozómov je u rôznych organizmov rôzny. Pri delení buniek do dcérskych buniek prechádzajú celé chromozómy a teda všetky gény asociovanéumiestnené na jednom a tom istom chromozóme prechádzajú do potomstva spoločne. Najbežnejším typom delenia bunky, [[mitóza|mitotickým delením]], získavajú dve novovzniknuté bunky rovnaký počet chromozómov, ako materská bunka.

Nie každá haplidná bunka sa môže spojiť s každou. Možné je spojenie len dvoch buniek rozdielneho [[pohlavie|pohlavia]]. Pohlavie je vlastnosť zabraňujúca spojiť sa pohlavnej bunkegaméte s bunkougamétou, ktorá má rovnakú rovnakéhotúto pohlaviavlastnosť. Väčšinou je pohlavie dané geneticky, no k jeho vývoju či dokonca zmene môže dôjsť až v priebehu života. Ak je jedinec schopný tvoriť samčie aj samičie pohlavné bunky, hovoríme o obojpohlavnosti (hermafrodizme). K jednopohlavnosti, čiže k vzniku dvoch oddelených pohlaví došlo pravdepodobne v súvislosti s [[anizogamioa|anizogamiou]] (nerovnakými pohlavnými bunkami) a prenášaním [[mimojadrová dedičnosť|mimojadrových génov]]<ref name="vesmir1" >{{Citácia elektronického dokumentu

Okrem pohlavia, ktoré zabraňuje okamžitému kríženiu pohlavných buniek toho istého jedinca, existujú tiež mechanizmy na molekulárnej úrovni, ktoré bránia kríženiu naopak príliš odlišných jedincov, čiže jedincov patriacich do nepríbuzných taxómov. Jedným z najjednoduchších mechanizmov je rôzny počet chromozómov v pohlavných bunkách, pretože diploidné organizmy sa navzájom často veľmi líšia v počte chromozómov (napríklad človek má 46 chromozómov a gorila 48 chromozómov). Ďalšou zábranou je funkčná odlišnosť chromozómov rôznych druhov. Napriek tomu niektoré vývojovo príbuzné druhy je možné krížiť, hoci ich gaméty majú odlišné počty chromozómov. Napríklad koňa s 30 chromozómami v pohlavnej bunke je možné skrížiť so somárom, ktorý má v gaméte 29 chromozómov. Ich potomok ([[mul]] alebo [[mulica]]) má však nepárny počet chromozómov - 59 a preto nie je schopný tovriťtvoriť pohlavné bunky a ďalej sa množiť. Blízko príbuzné druhy s rovnakým počtom chromozómov sú však schopné plodiť plodné potomstvo.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Jedným sz probémomprobémov pohlavného rozmnožovania je dopraviť bunky dovchdvoch pohlaví k sebe a dosiahnuť, aby sa spojili. Bunka rozozná bunku iného pohlavia na základe [[chemotaxia|chemotaxie]], no chemotaxia funguje len na malé vzdialenosti. Premiestnenie buniek opačných pohlaví do takej blízkosti, aby sa mohla uplatniť chemotaxia, musia preto zabezpečiť jedince samotné.

Niektoré druhy len rozptýlia svoje pohlavné bunky do okolia a ich vzájomné stretnutie sajeje ponechané čisto na náhode. Takúto stratégiu využívajú napríklad vetrom opelivé rastliny, alebo [[ostnatokožce]] (''Echinodermata''). Jednou z jej nevýhod je však nutnosť obrovskej nadprodukcie pohlavných buniek, pretože len málo z nich sa v takom veľkom objemepriestore úspešne stretne. Väčšina druhov teda vyvinula ďalšie mechanizmy, ako zariadiť stretnutie pohlavných buiek. Väčšinou sa v nich uplatňujú rodičovské jedince, ale niekedy aj ďalšie jedince či dokonca jedince ďalších druhov (napr. hmyzom opelivé rastliny). Za týmto účelom sa vyvinuli primárne a [[pohlavný dimorfizmus|sekundárne pohlavné znaky]] a [[sexuálne správanie]].

Výhodou pohlavného rozmnožovania je rôznorodosť vzniknutého potomstva, ktorá je dôležitá z dvoch dôvodov. Jednak umožňuje jedincom rovnakého druhu rozdiferencovať svoje životné nároky v rôznorodom prostredí, takže si teoreticky nemusia toľko konkurovať a môžu obsadiť širšiu [[ekologická nika|ekologickú niku]], jednak spôsobuje, že jednotliví jedinci populácie reagujú na rovnaké faktory prostredia odlišne. Je napríklad len minimálnáminimálna šanca, že by sa našiel [[patogén]], voči ktorému bude špecificky citlivá celá populácia na rozdiel od populácie [[klon]]ov, kde sa toto môže stať celkom ľahko. Ďalšou výhodou je diploidný stav genómu. Každý gén totiž skôr či neskôr postihne mutácia, ale ak je v dispozícii jeho druhá funkčná kópia, jedinca to neohrozí. Druhy, ktoré však veľmi dlho nekombinujú svoje chromozómy s inými, sa však časom stanú "funkčne haploidné" - z každého génu budú mať len jednu funkčnú kópiu. Vzájomným krížením by sa síce do jedného jedinca mohli dostať dve nefunkčné kópie a takýto jedinec by bol z evolúcie vyradený (pokiaľ by išlo o esenciálny či dôležitý gén), na druhej strane by sa ale obnovovali jedince s oboma génmi funkčnými.<ref name="vesmir" >{{Citácia elektronického dokumentu