Šintoizmus: Rozdiel medzi revíziami

Šintoizmus verí, že ľudská duša je večná a prebýva vo forme ducha Kami. No neprideľuje sa jej podstatná existencia. Miesta, kde sa takýto duch zdržiava, sa spomínajú ako mimosvety, v klasickej literatúre ako Kojiki (Prastaré podstaty), Nihonshoki (Kronika Japonska), Manyoshu (Zbierka básní). V každom takomto mimosvete žijú Kami. Najviac známy mimosvet je „Mimosvet Nebies“, kde žijú najúctivejší Kami, a potom „Mimosvet Yomi“, kde žije aj božská matka, ktorá dala život Japonsku. Práve tento svet Yomi sa považuje za niečo ako podsvetie a verí sa, že má spojitosť so zvykom pochovávania mŕtvych. Ale pre toto spojenie neexistuje žiadny podklad. Tretí mimosvet je nazývaný Tokoyo a verí sa, že existuje niekde za týmito svetmi. Podľa ľudovej viery, ktorá vznikala v poľnohospodárskej kultúre, má existovať aj mimosvet v horách. Toto podporuje fakt, že pohrebiská sa nachádzali na kopcoch, odkiaľ bol panoramatický výhľad na dedinu a taktiež skutočnosť, že ľudia si často priali dozerať na svojich potomkov aj po svojej smrti. Tieto mimosvety však nie sú vysvetľované ako utopické, poprípade ako peklo. Nijako výraznejšie sa nelíšia od tohto sveta. Odráža to vieru v ducha mŕtveho, ktorý môže navštíviť tento svet hocikedy, keď si ho ľudia uctia festivalom. Kami a duch predka ochraňuje svojich potomkov, pokiaľ si ho potomkovia uctievajú. Šintoizmus teda nie je náboženstvo, ktoré by centralizovalo záujem do života po smrti, ale do tohto.

 

Počas dlhej histórie šintoizmu sa jeho pôvodná viera postupne rozvíjala, až by sa dala rozdeliť na také 4 celky: Folk Shinto (domáci šintoizmus), Koshitsu Shinto (šintoizmus cisárskeho dvora), Jinja Shinto (chrámový šintoizmus), Shuha Shinto (šintoistické sekty).