Dioklecián: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
kategória |
→Reformy: - rozšírenie článku |
||
Riadok 10:
Ešte skôr ako zaviedol rad nových reforiem, ktoré mali ríšu zachrániť, musel ríšu zjednotiť, lebo na západe vládol od roku [[283]] starší brat mŕtveho cisára [[Carinus]]. K ich ozbrojenému meraniu síl došlo onedlho, skončilo prehrou Carina pri rieke [[Morava (Srbsko)|Morave]] v dnešnom [[Srbsko|Srbsku]]. Dioklecián si potom v prvom rade upevnil moc a zabezpečil sa oddanou telesnou strážou a tajnou službou. Pre posilnenie svojej autority sa nechával titulovať ''Dominus et Deus'', čiže pán a boh. S tým sa ale kresťania nevedeli z pochopiteľných náboženských dôvodov zmieriť. Dioklecián to však nerobil zo samoľúbosti, ale čisto z praktických potrieb. Len silný a ctený vladár totiž mohol Rím vyviesť zo zúfalej situácie, v akej sa momentále nachádzal.
Dioklecián usklutočnil celý rad reforiem, z ktorých niektoré dokončil až cisár Konštantín Veľký.
Celý čas jeho vlády však vyplnili vojny. Bojoval s [[Alaman]]mi, [[Frank]]mi a [[Burgundi|Burgundmi]]. V [[Gália|Gálii]] vypuklo povstanie, v [[Británia (rímska provincia)|Británii]] sa vojvodca [[Carausius]] vzbúril a vyhlásil sa za cisára. Všetky problémy týkajúce sa vojenskej oblasti Dioklecián vcelku vyriešil nadmieru úspešne.▼
=== Tetrarchia ===
Dioklecián zreformoval aj základný systém štátnej správy. Zaviedol tzv. tetrarchiu - vládu štyroch mužov. Podľa jeho plánu stáli v čele dvaja cisári (augusti) - jeden na západe, jeden na východe, z ktorých každý mal jedného nižšieho spoluvládcu (caesar). Všetci štyria tvorili vládnuce kolégium, pričom aj zákony sa vydávali v mene všetkých štyroch vládcov (tzv. pluralis maiestatis, čo prešlo aj do stredoveku v podobe titulatúry "My, z Božej milosti...). Ak zomrel alebo odstúpil vládnuci augustus, na jeho miesto nastúpil jeho caesar.
Dioklecián vymenoval v roku [[285]] za spoluvládcu svojho krajana [[Maximiánus|Maximiána]]. V roku [[293]] si potom Dioklecián i Maximián pribrali ďalších spoluvládcov, ktorým udelili titul ''Caesar'', a sami si vybrali titul ''Augustus''. Títo caesari ([[Gaius Galerius]] a [[Konštancius Chlorus]]) mali formálne nižšie postavenia ako augustovia, de facto však disponovali plnou cisárskou mocou na svojom pridelenom území. Vládny systém tetrarchie nebol výsledkom akejsi teórie o novom delení moci v ríši. Vznikol čisto z praktických dôvodov - Rímska ríša bola obrovský štát a ako taká sa teda nedala efektívne viesť len z jedného miesta a jedným mužom.▼
▲Dioklecián vymenoval v roku [[285]] za
===Reforma štátnej správy===
Dioklecián prísne oddelil vojenskú a civilinú správu provincií, ako to bolo v predchádzajúcom období. Namiesto trojstupňovej štátnej správy zaviedol päťstupňovú štátnu správu: cisár - prefektúra (4) - diecéza (12) - provincie (viac ako sto) - mesto. Dokonca aj Itáliu rozdelil na provincie, staršie veľké provincie rozdelil na menšie provincie.
===Vojenská reforma===
Pôvodné veľké légie (mali teoreticky až 6000 mužov), rozdelil na menšie jednotky, ktoré mali asi 1000 mužov. Vojsko ozdelil na dve časti: ''limitanei'' boli vojenské jednotky, ktoré mali svoje stále sídla v pohraničných pevnostiach a strážili im zverený úsek. ''Comitatenses'' boli vojenské jednotky, ktoré sprevádzali cisára a podľa potreby boli posielané na ohrozené úseky rímskej hranice. V bezpečnostnom systéme rímskej ríše hrali významnú úlohu aj mestá na hraniciach alebo vo vnútrozemí provincií, pretože obyčajne boli opevnené a sídlili v nich aj veteráni. Zaviedol prísne odvody vojakov, majitelia veľkých pozemkov i mestá museli odvádzať príslušný počet odvedencov podľa veľkosti majetku. Ak neodviedli stanovený počet odvedencov, museli platiť priame dane, ktoré slúžili na najímanie dobrovoľníkov.
===Hospodárska reforma===
Pre stabilizovanie hospodárskej situácie zaviedol opäť zlaté strieborné mince, ktorých obsah drahých kovov sa prísne kontroloval. Okrem toho zaviedol cenník maximálnych cien (edikt o maximálnych cenách), v ktorom stanovil maximálne ceny jednotlivých druhov tovarov i služieb na území celej Rímskej ríše. Neprihliadal však na regionálne podmienky a špecifiká, takže zavedenie ediktu postupne stratilo svoj význam, ceny tovarov sa riadili miestnou ponukou a potrebou.
V rámci hospodárskych reforiem zreformoval aj daňový systém. Platili sa jednak nepriame dane (napr. za predaj otrokov, kúpu a predaj majetkov), ale aj priame dane, predovšetkým daň z hlavy a daň z majetku, pričom práve daň z majetku bola vypočítavaná podľa druhu a kvality pôdy. Každých 15 rokov sa mal systém týchto priamych daní prehodnotiť, z čoho sa stal neskôr nový systém datovania podľa tzv. indikcií.
▲Celý čas jeho vlády však vyplnili vojny. Bojoval s [[Alaman]]mi, [[Frank]]mi a [[Burgundi|Burgundmi]]. V [[
==Prenasledovania kresťanov==
Na sklonku Diokleciánovej vlády ([[303]]), došlo k prenasledovaniu kresťanov. Cisár vydal postupne štyri edikty, ktorými zbavoval kresťanov osobnej slobody, nariadil zničiť kresťanské kostoly, mučením ich nútili vzdať sa svojej viery. Štvrtý edikt, ktorý historici nazývajú ''krvavý'', nariaďoval uctievanie štátnych bohov a obetovať im alebo zomrieť. V niektorých provinciách ríše sa popravy kresťanov vykonávali hromadne, boli miesta, kde bolo popravovaných 10 až 100 kresťanov denne. Všetka tá snaha neviedla k trvalému úspechu. Kresťanstvo sa o desať rokov stalo štátom uznávaným náboženstvom. [[Konštantín Veľký]] (syn Konštancia Chlora) to v roku [[313]] zabezpečil dokumentom nazývaným [[Milánsky edikt]]. Cisár Dioklecián si vyslúžil od kresťanských spisovateľov negatívne hodnotenie. V celku však môžeme Diokleciánovu vládu z hľadiska upevnenia vojenskej sily a hospodárstva hodnotiť za veľmi prospešnú pre Rímsku ríšu. Ani samotné prenasledovanie kresťanov nebolo zavedené z akejsi Diokleciánovej nenávisti voči nim a ich Bohu. Prenasledovanie malo čisto politický rozmer - kresťania totiž nerešpektovali mnohé cisárske nariadenia a všeobecne boli považovaní za buričov a protištátne živly, ktorých sa musel Dioklecián zbaviť ak chcel, aby sa jeho reformy ujali.
| |||