Milan Stanislav Ďurica: Rozdiel medzi revíziami

Študoval v [[Turín]]e, [[Ženeva|Ženeve]], [[Louvain]]e a postgraduál absolvoval vo [[Viedeň|Viedni]], [[Padova|Padove]], [[Bonn]]e a [[Kolín]]e. Teologickú dizertáciu písal o [[turínske plátno|turínskom plátne]] (''Dr. R. W. Hynek e i suoi studi sulla sindone'' - Dr. R. W. Hynek a jeho výskum turínského plátna, [[1956]]). Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961 doktorskou tézou ''La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo Reich. Dagli accordi di Monaco all'inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi e inediti'' (Slovensko a jeho vzťahy s Treťou Ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny (podľa uverejnených a nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov)),. Téza neskôr vyšla knižne.

V roku [[1956]] sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v [[Abano Terme]], v roku [[1963]] asistentom profesora, od roku [[1967]] profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na [[Padovská univerzita|Padovskej univerzite]]. Pôsobil tam až do dôchodku roku [[1997]]. PôsobilZároveň pôsobil aj v [[Ústredie slovenského katolíckeho študentstva|Ústredí slovenského katolíckeho študentstva]] (ÚSKŠ) a bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom [[Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov|Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov]] (ÚSKI), členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v [[Rím]]e (SÚR), ako aj redaktorom jeho ročenky "Slovak Studies". V súvislosti s prípravami a priebehom [[druhý vatikánsky koncil|Druhého vatikánskeho koncilu]] bol odborným poradcom (peritus) pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. V roku [[1969]] založil stredisko východoeuropských štúdií (Centro di studi sull'Europa orientale). Založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filologie pri Univerzite v Padove, "Il Mondo Slavo". Bol spoluautorom viacerých encyklopédií vo svete. Je výborný znalec západných archívov a knižníc. Od roku [[1993]] pôsobí ako profesor Cirkevných dejín na [[Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave|Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave]]. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva ([[1996]]).

V roku [[1995]] vydal prácu ''Dejiny Slovenska a Slovákov'' (komentovaná chronológia slovenských dejín). [[Ministerstvo školstva Slovenskej republiky|Ministerstvo školstva]] z iniciatívy ministerky školstva [[Eva Slavkovská|Evy Slavkovskej]] financovalo, čiastočne z prostriedkov [[Európska únia|EÚ]], celoplošnú distribúciu druhého vydania tejto knihy ([[1996]]) ako pomôcku pre školy. V tlači bolo publikované kritické stanovisko pracovníkov HÚ[[Historický ústav Slovenskej akadémie vied|Historického ústavu SAV,]]. vV januárovom čísle ([[1997]]) "Historického časopisu" vyšla podrobná (výrazne negatívna) recenzia knihy. V marci [[1997]] HÚ SAV poslal ministerke školstva obšírny materiál, v ktorom zopakoval svoje výhrady k faktografickému, terminologickému a koncepčnému obsahu knihy. Vzhľadom na financovanie z európskych peňazí sa kauza dostala až na medzinárodnú úroveň. Ministerstvo medzičasom pod tlakom Európskej únie v júli [[1997]] neodporučilo knihu používať na školách. [[24. september|24. septembra]] [[1997]] Kresťansko-sociálna únia (KSÚ) zorganizovala tlačovú konferenciu na obranu Ďuricovej knihy, kde jej odporcov označila za „marxistov“ a „čechoslovakistov“. Ďurica v knihe ''Priblížiť sa k pravde'' (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava [[1998]]) uviedol odborné argumenty v prospech svojej verzie. Kniha bola odvtedy na Slovensku pre dobrý odbyt opakovane vydaná.