Japonsko: Rozdiel medzi revíziami

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na [[Japonské ostrovy]] okolo 30 000 pred Kr. Prišli cez [[kontinentálny most|kontinentálne mosty]], ktoré počas [[daba ľadová|ľadových dôb]] spájali [[Hokkaidó]] s ázijským kontinentom a najmä z [[Kórejský polostrov|Kórejského polostrova]]. Existujú však aj dôkazy potvrdzujúce, že niektorí obyvatelia prišli po mori z juhovýchodnej Ázie počas migrácie smerom k [[Tichý oceán|Tichému oceánu]]. Z migrantov, ktorí prišli južnou cestou sa okolo roku 10 000 pred Kr. vyvinula kultúra [[Džómon]]. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod [[keramika|keramiky]]. Nálezy sa datujú medzi rokmi 10 000 – 7 500 pred Kr. To z japonskej keramiky robí najstaršiu keramiku sveta.

Veda ešte stále nedospela k definitívnemu názoru a k jednoznačnej odpovedi na otázku, kedy Japonci vytvorili jednotný [[štát]] a sformovali národ. Predpokladá sa, že sa tak stalo medzí 4. a 6. storočím nášho letopočtu. V tomto prípade sa táto doba kryje s obdobím [[mohylová kultúra|mohylovej kultúry]], ktorá vystriedala kultúru Jajoi a trvala od konca 3. storočia do konca 7. storočia. Mohylová kultúra sa vyznačovala stavbou veľkých sypaných mohýl (kofunov[[kofun]]ov) slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Toto obdobie bolo svedkom nástupu [[budhizmus|budhizmu]] a [[čínske písmo|čínskeho písma]] z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu [[dvor Jamato|dvora Jamato]], mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne [[Asuka]]. Na základe čínskeho modelu vytvorili centrálnu administráciu a ríšsku sústavu súdov (štátne zriadenie [[Ritsurijo]]) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávane – farmári, rybári, tkáči, hrnčiari, remeselníci, zbrojári a rituálny špecialisti. Hoci v tejto dobe už v Japonsku bolo známe čínske písmo, jeho používanie bolo obmedezené na obchodné styky s Kóreou a [[Čína|Čínou]]. Jedinými písomnými informáciami o živote v Japonsku v tomto období sú čínske pramene.

Japonci začali písať svoju históriu až v poslednom storočí obdobia Kofun, nazývané aj obdobie Asuka, podľa vtedajšieho hlavného mesta, kedy prevzali čínske znakové písmo a prispôsobili ho svojmu jazyku. V písanej histórií je prvá zmienka o Japonsku známa z roku [[57]], kedy bola prvý krát spomenutá v čínskych záznamoch ako národ „Wa“ (po čínsky „Wo“), alebo „trpaslík“. Japonská kronika hovorí o omnoho legendárnejšej histórii Japonska, podľa ktorej ľudia Japonska majú pôvod v bohoch samotných.

Koncom 6. storočia dvor Jamato definitívne stratil moc (čo na dlhú dobu znamenalo aj koniec jednotného Japonska) a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na [[budhizmus]]. V celku možno toto obdobie považovať za počiatok súčasnej japonskej kultúry.

Založenie hlavného mesta [[Heidžó-kjó]] (dnešná Nara) znamená začiatok obdobia Nara , ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia [[Ritsurijo]] inšpirovaného [[Čína|Číňanmi]] a aktívnym prijímaním ostatných výdobytkov čínskej kultúry a technológií. Toto obdobie sa stalo aj svedkom rozkvetu umení známych pod spoločným názvom kultúra [[Tempijo]], zostavením prvých Japonských historických kroník, [[Kodžiki]] a [[Nihon Šoki]] a taktiež prvou z veľkých zbierok japonskej poézie - [[Manjóšú]]. Budhizmus dosiahol oficiálne uznanie ako štátne náboženstvo a budhistické chrámy sa stavali po celom Japonsku v snahe podoprieť autoritu centralizovaného štátu. Aby sa zabránilo čoraz väčšiemu politickému vplyvu budhistických kláštorov, ktorým veľkorysými darmi vzrástla moc natoľko, že si vydržovali vlastné vojská a začali súperiť s cisárskym dvorom, cisár prekladá hlavné mesto roku [[794]] do [[Nagaoka|Nagaoky]] a o 10 rokov neskôr [[11. november|11. novembra]] [[794]] do Heian-Kyo (dnešné [[Kyótó]]).

Obdobie Heian sa začína založením cisárstva v Heian-Kjó ([[794]]). Boli to časy ohromnej tvorivosti v [[literatúra|literatúre]] ([[Gendži monogatari]] – Príbeh o Gendžim, Kokinšú), náboženstve (prekvital budhizmus sekta Tendai, Šingon) a umení (štýl v architektúre a úprave záhrad, vo zvitkových maľbách a budhistickom sochárstve). Čínske literárne umenie a [[konfucionizmus]] nestrácali svoj vplyv, ale japonský jazyk nachádzal omnoho jednoduchšie vyjadrovanie v próze a verši rozvojom slabičného písma [[kana]]. V Japonsku taktiež vzniká zenové umenie čajového obradu a aranžovania kvetín ([[Ikebana]]).

V tomto období síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Jednotlivé provincie mali značný stupeň autonómie a tento stav sa nezlepšil ani nahrádzaním regionálnych vodcov menovanými guvernérmi. Skutočná moc sa preniesla z cisára na náčelníkov klanov, ktorí mali vlastných sluhov a vojenskú družinu. V priebehu obdobia Heian stratili cisári aj posledný zbytok kontroly nad krajinou a vládu prevzal klan [[Fudžiwara]]. Jednotlivé provincie si však aj naďalej nárokovali na ovládnutie celej krajiny. Zlom nastal v roku [[1155]], kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne [[Heidži]], ktorou definitívne získali vplyv rodiny [[Taira]] a [[Minamoto]], medzi ktorými zúrili boju o moc a vplyv na cisársky trón. Na konci obdobia Heian bola prevažná časť rodu Minamoto vyvraždená a tým získal rod Taira vedúce postavenie. Prebrali dvorné hodnosti, sami si udeľovali provinčné funkcie a držbu pôdy so snahou ovládnuť úplne cisársky úrad. V roku [[1185]] v [[bitka pri Dannoury|bitke pri Dannoury]] bol rod Taira porazený rodom Minamoto. Bitkou roku [[1185]] sa končí obdobie Heian.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. [[Joritomo Minamoto]] získal titul šóguna[[šógun]]a, vojenského zmocnenca cisára a v [[Kamakura|Kamakure]] založil svoj šógunát, alebo bakufu. Stal sa diktátorom[[diktátor]]om, ktorý vládol zo svojho tábora za pomoci rodiny a feudálnych zväzkov. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod [[Hódžó]]. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára [[Godaiga]]. S podporou rodu [[Ašikaga]] bol Godaigo schopný zvrhnúť šogunát a v roku [[1333]] znovu založiť to, čo nazýval priamou cisárskou vládou.

Medzi najvýraznejšie rysy tohto obdobia patrí kult bojovníka alebo samuraja[[samuraj]]a, ktorý bol cenený za svoju schopnosť výnimočne zachádzať s mečom, pre svoju vernosť, schopnosť znášať bolesť a pripravenosť zabiť v prípade nutnosti aj sám seba. Japonský meč, ktorý bol vyrábaný cechom majstrov, bol tak vynikajúcej kvality, že sa stal predmetom mystického kultu.

Začiatkom obdobia Muromači je zničenie šógunátu Kamakura silami [[Ašikagu Takaudžiho]], ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Cisár utiekol na juh a postavil sa na odpor. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. [[1392]].

[[Šógunát]] nebol schopný držať na uzde ambície mocných guvernérov provincií ([[Dajmiovia|Dajmiov]]), postupne sa rozpadol na množstvo malých, proti sebe bojujúcich štátov, a úplne sa zrútil po vojne [[Onin]] v roku [[1467]]. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie [[Sengoku]] ([[1467]] - [[1568]]).

V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, ktorí prišli na čínskych lodiach, vrátane jezuitského misionára svätého [[František Xaverský|Františka Xaverského]] a obchodníkov, ktorí premenili [[Nagasaki]] z rybárskej dediny na prekvitajúci prístav. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tu podarilo rozšíriť [[kresťanstvo]].

Obdobie AZUČIAzuči-MOMOJAMA Momojama je definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: [[Odu Nobunagu]], [[Tojotomi Hidejoši|Tojotomiho Hidejošiho]] a [[Tokugawa Iejasu|Tokugawu JejasuIejasu]], ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen. Veľký bojovník Oda Nobunaga obsadil v roku [[1568]] Kjóto[[Kjótó]], ale bol nútený bojovať zvyšok života s rivalskými šľachticmi a vojenským odporom budhistických sekt. Keď bol zabitý, jeho zástupca Tojotomi Hidejoši si postupne podmaňoval jeden klan za druhým. Pretože chcel odvrátiť záujem šľachty a samurajov[[samuraj]]ov od domácich bojov, viedol v roku [[1592]] inváziu do Kórei, ktorá bola v tej dobe čínskym protektorátom. Japonci stratili prevahu na mori a ich vojská boli porazené. Po tejto katastrofe nepodnikli najbližších 300 rokov žiadnu výpravu do cudziny.

Po smrti Hidejošiho prevzal moc jeho najväčší vazal [[Tokugawa Iejasu]] a v roku [[1603]] formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v [[Tokio|Tokiu]], ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom a pomaly sa rozrastalo do obrovských rozmerov. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku [[1867]]. Iejasu a jeho nasledovníci sa snažili udržať sociálne triedy od seba oddelené a zakazovali prijímanie nových členov do elitných a privilegovaných skupín, ako napríklad medzi samurajov. Samotný Iejasu v zásade podporoval zahraničný obchod (hoci prenasledoval [[kresťanstvo|kresťanov]]), jeho nástupcovia však razili politiku národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Jedinou výnimkou z tohto izolacionizmu boli určité obmedzené styky z [[Čína|Čínou]] a Japonskom prostredníctvom prístavu v [[Nagasaki]].

V roku [[1853]] prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor [[Matthew Perry]] japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu. V tejto situácii hrozilo, že k moci sa dostanú ultrakonzervatívni samuraji, väčšina spoločnosti však dala prednosť otvoreniu sa západným "vymoženostiam" a posledný šógunát v Japonsku sa zrútil.

[[Reformy Meidži]] (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára [[Meidži]], ktoré začali po roku [[1969]] meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému. Presadenie cisárovej vlády bol nutným a významným krokom smerom k centralizácií. Šogunát bo zvrhnutý a bolo obnovené cisárstvo. Mladý cisár Meidži sa presťahoval do Eda, ktoré premenoval na [[Tokio]] (“hlavné východné mesto”) a zahájil okamžite radu reforiem. Medzi nimi ustanovenie parlamentu[[parlament]]u, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej [[mena|meny]] a otvorenie tokijskej [[burza|burzy]]. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1973[[1873]] boli zrušené všetky reštrikcie proti [[kresťanstvo|kresťanstvu]]. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

Počas [[1. svetová vojna|1. svetovej vojny]] sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. [[23. augustaaugust]]a [[1914]] vyhlásilo Japonsko vojnu [[Nemecko|Nemecku]]. V roku [[1918]] bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do [[Versailles]], kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v [[Čína|Číne]] a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]]. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v [[Ázia|Ázií]] a [[Tichomorie|Tichomorí]].

Po skončení [[1. svsvetová vojna|1. svetovej vojny]] nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup [[militarizmus|militarizmu]], no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľko krát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára [[Hirohito|Hirohita]]. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázii[[Ázia|Ázií]], čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala [[Čína]]. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo [[Spoločnosť národov|Spoločenstva národov]], no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.