Dejiny Japonska

Predhistorické obdobie

Obdobie Džómon (do 300 pred Kr.)

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy okolo 30 000 pred Kr. Prišli cez kontinentálne mosty, ktoré počas ľadových dôb spájali Hokkaidó s ázijským kontinentom a najmä z Kórejského polostrova. Existujú však aj dôkazy potvrdzujúce, že niektorí obyvatelia prišli po mori z juhovýchodnej Ázie počas migrácie smerom k Tichému oceánu. Z migrantov, ktorí prišli južnou cestou sa okolo roku 10 000 pred Kr. vyvinula kultúra Džómon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky. Nálezy sa datujú medzi rokmi 10 000 – 7 500 pred Kr. To z japonskej keramiky robí najstaršiu keramiku sveta.

Obdobie Jajoi (300 pred Kr. - 300)

Niekedy okolo roku 300 pred Kr. začala kultúru Džómon nahradzovať nová kultúra zvaná Jajoi, podľa miesta v dnešnom tokijskom obvode Bunkjó, kde boli vykopané prvé keramické nádoby pre ňu charakteristické. Kultúra Jajoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí zo sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do doby železnej. V tomto období sa postupne zvyšovala populácia a spoločnosť sa stala komplexnejšou, tkali plátno, žili v trvalých farmárskych dedinách, konštruovali budovy z dreva a kameňa, získali majetok cez vlastníctvo pôdy a uskladňovanie obilia a vytvorili zreteľné spoločenské triedy. Doba Jajoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu.

Obdobie Kofun (300 - 710)

Veda ešte stále nedospela k definitívnemu názoru a k jednoznačnej odpovedi na otázku, kedy Japonci vytvorili jednotný štát a sformovali národ. Predpokladá sa, že sa tak stalo medzí 4. a 6. storočím nášho letopočtu. V tomto prípade sa táto doba kryje s obdobím mohylovej kultúry, ktorá vystriedala kultúru Jajoi a trvala od konca 3. storočia do konca 7. storočia. Mohylová kultúra sa vyznačovala stavbou veľkých sypaných mohýl (kofunov) slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu vytvorili centrálnu administráciu a ríšsku sústavu súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávane – farmári, rybári, tkáči, hrnčiari, remeselníci, zbrojári a rituálny špecialisti. Hoci v tejto dobe už v Japonsku bolo známe čínske písmo, jeho používanie bolo obmedezené na obchodné styky s Kóreou a Čínou. Jedinými písomnými informáciami o živote v Japonsku v tomto období sú čínske pramene. Japonci začali písať svoju históriu až v poslednom storočí obdobia Kofun, nazývané aj obdobie Asuka, podľa vtedajšieho hlavného mesta, kedy prevzali čínske znakové písmo a prispôsobili ho svojmu jazyku. V písanej histórií je prvá zmienka o Japonsku známa z roku 57, kedy bola prvý krát spomenutá v čínskych záznamoch ako národ „Wa“ (po čínsky „Wo“), alebo „trpaslík“. Japonská kronika hovorí o omnoho legendárnejšej histórii Japonska, podľa ktorej ľudia Japonska majú pôvod v bohoch samotných. Koncom 6. storočia dvor Jamato definitívne stratil moc (čo na dlhú dobu znamenalo aj koniec jednotného Japonska) a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na budhizmus. V celku možno toto obdobie považovať za počiatok súčasnej japonskej kultúry.

Tradičné Japonsko

Obdobie Nara (710 - 794)

Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara) znamená začiatok obdobia Nara , ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi a aktívnym prijímaním ostatných výdobytkov čínskej kultúry a technológií. Toto obdobie sa stalo aj svedkom rozkvetu umení známych pod spoločným názvom kultúra Tempijo, zostavením prvých Japonských historických kroník, Kodžiki a Nihon Šoki a taktiež prvou z veľkých zbierok japonskej poézie - Manjóšú. Budhizmus dosiahol oficiálne uznanie ako štátne náboženstvo a budhistické chrámy sa stavali po celom Japonsku v snahe podoprieť autoritu centralizovaného štátu. Aby sa zabránilo čoraz väčšiemu politickému vplyvu budhistických kláštorov, ktorým veľkorysými darmi vzrástla moc natoľko, že si vydržovali vlastné vojská a začali súperiť s cisárskym dvorom, cisár prekladá hlavné mesto roku 794 do Nagaoky a o 10 rokov neskôr 11. novembra 794 do Heian-Kyo (dnešné Kyótó).

Obdobie Heian (794 - 1185)

Obdobie Heian sa začína založením cisárstva v Heian-Kjó (794). Boli to časy ohromnej tvorivosti v literatúre (Gendži monogatari – Príbeh o Gendžim, Kokinšú), náboženstve (prekvital budhizmus sekta Tendai, Šingon) a umení (štýl v architektúre a úprave záhrad, vo zvitkových maľbách a budhistickom sochárstve). Čínske literárne umenie a konfucionizmus nestrácali svoj vplyv, ale japonský jazyk nachádzal omnoho jednoduchšie vyjadrovanie v próze a verši rozvojom slabičného písma kana. V Japonsku taktiež vzniká zenové umenie čajového obradu a aranžovania kvetín (Ikebana). V tomto období síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Jednotlivé provincie mali značný stupeň autonómie a tento stav sa nezlepšil ani nahrádzaním regionálnych vodcov menovanými guvernérmi. Skutočná moc sa preniesla z cisára na náčelníkov klanov, ktorí mali vlastných sluhov a vojenskú družinu. V priebehu obdobia Heian stratili cisári aj posledný zbytok kontroly nad krajinou a vládu prevzal klan Fudžiwara. Jednotlivé provincie si však aj naďalej nárokovali na ovládnutie celej krajiny. Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži, ktorou definitívne získali vplyv rodiny Taira a Minamoto, medzi ktorými zúrili boju o moc a vplyv na cisársky trón. Na konci obdobia Heian bola prevažná časť rodu Minamoto vyvraždená a tým získal rod Taira vedúce postavenie. Prebrali dvorné hodnosti, sami si udeľovali provinčné funkcie a držbu pôdy so snahou ovládnuť úplne cisársky úrad. V roku 1185 v bitke pri Dannoury bol rod Taira porazený rodom Minamoto. Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian.

Obdobie Kamakura (1185 - 1333)

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šógunát, alebo bakufu. Stal sa diktátorom, ktorý vládol zo svojho tábora za pomoci rodiny a feudálnych zväzkov. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga. S podporou rodu Ašikaga bol Godaigo schopný zvrhnúť šogunát a v roku 1333 znovu založiť to, čo nazýval priamou cisárskou vládou.

Medzi najvýraznejšie rysy tohto obdobia patrí kult bojovníka alebo samuraja, ktorý bol cenený za svoju schopnosť výnimočne zachádzať s mečom, pre svoju vernosť, schopnosť znášať bolesť a pripravenosť zabiť v prípade nutnosti aj sám seba. Japonský meč, ktorý bol vyrábaný cechom majstrov, bol tak vynikajúcej kvality, že sa stal predmetom mystického kultu. V tomto období môžeme sledovať aj nástup Zen Budhizmu a vznikanie nových obľúbených.

Obdobie Muromači (1333 - 1568)

Začiatkom obdobia Muromači je zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Cisár utiekol na juh a postavil sa na odpor. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát nebol schopný držať na uzde ambície mocných guvernérov provincií (Dajmiov), postupne sa rozpadol na množstvo malých, proti sebe bojujúcich štátov, a úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, ktorí prišli na čínskych lodiach, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského a obchodníkov, ktorí premenili Nagasaki z rybárskej dediny na prekvitajúci prístav. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tu podarilo rozšíriť kresťanstvo.

Obdobie Azuči-Momojama (1568 - 1600)

Obdobie Azuči-Momojama je definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Odu Nobunagu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen. Veľký bojovník Oda Nobunaga obsadil v roku 1568 Kjótó, ale bol nútený bojovať zvyšok života s rivalskými šľachticmi a vojenským odporom budhistických sekt. Keď bol zabitý, jeho zástupca Tojotomi Hidejoši si postupne podmaňoval jeden klan za druhým. Pretože chcel odvrátiť záujem šľachty a samurajov od domácich bojov, viedol v roku 1592 inváziu do Kórei, ktorá bola v tej dobe čínskym protektorátom. Japonci stratili prevahu na mori a ich vojská boli porazené. Po tejto katastrofe nepodnikli najbližších 300 rokov žiadnu výpravu do cudziny.

Obdobie Edo (1600 – 1867)

Po smrti Hidejošiho prevzal moc jeho najväčší vazal Tokugawa Iejasu a v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom a pomaly sa rozrastalo do obrovských rozmerov. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. Iejasu a jeho nasledovníci sa snažili udržať sociálne triedy od seba oddelené a zakazovali prijímanie nových členov do elitných a privilegovaných skupín, ako napríklad medzi samurajov. Samotný Iejasu v zásade podporoval zahraničný obchod (hoci prenasledoval kresťanov), jeho nástupcovia však razili politiku národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Jedinou výnimkou z tohto izolacionizmu boli určité obmedzené styky z Čínou a Japonskom prostredníctvom prístavu v Nagasaki. V roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu. V tejto situácii hrozilo, že k moci sa dostanú ultrakonzervatívni samuraji, väčšina spoločnosti však dala prednosť otvoreniu sa západným „vymoženostiam“ a posledný šógunát v Japonsku sa zrútil.

Moderné Japonsko

Obdobie Meidži (1863 - 1912)

Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1969 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému. Presadenie cisárovej vlády bol nutným a významným krokom smerom k centralizácií. Šogunát bo zvrhnutý a bolo obnovené cisárstvo. Mladý cisár Meidži sa presťahoval do Eda, ktoré premenoval na Tokio (“hlavné východné mesto”) a zahájil okamžite radu reforiem. Medzi nimi ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

V roku 1902 uzavrelo Japonsko významné spojenectvo s Veľkou Britániou, ktorá bola ešte stále najväčšou imperiálnou veľmocou. V roku 1904 sa hádky s Ruskom o Kóreu a Mandžusko vyostrili a Japonsko zahájilo útok na ruskú flotilu v prístave Port Arthur. Následne vďaka Portsmouthskému mieru z roku 1905 získalo Japonsko časť ostrova Sachalin a rozhodujúcu pozíciu v Kórei, ktorá sa v roku 1910 stala japonskou kolóniou.

Prvá svetová vojna

Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.

Medzivojnové obdobie

Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľko krát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázií, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.

Druhá svetová vojna

Keď v roku 1939 vypukla vojna v Európe, japonská vláda nevedela, ku komu sa má pridať, aby sa dostala z problémov, ktoré si vytvorila v Číne. V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu v Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny. Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway v Korálovom mori koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.

V roku 1945 odsadili USA ostrov Iwo a Okinawa. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Súčasnosť

Po porážke Japonska v II. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola tažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho casu pokračuje jej nepretržitý hospodárky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.

Smrťou cisára Šóvu (Hirohita) v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začína nové obdobie japonskej histórie - Heisei.