Eugen Savojský: Rozdiel medzi revíziami

'''Eugen František, princ savojský a carignanský, gróf zo Soissons''' (po nemecky najčastejšie ''Eugen von Savoyen''), prezývaný ''Malý abbé'' (* [[16. október]] [[1663]], [[Paríž]], [[Francúzsko]] – † [[24. apríl]]a [[1736]], [[Viedeň]], [[Rakúsko]]) bol [[Rakúsko|rakúsky]] [[vojvodca]] a [[politik]] [[francúzsko|francúzskeho]] pôvodu, [[generalissimus]] vojsk rakúskych [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] a jeden z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia. Je považovaný za jedného z najväčších [[Turkobijec|turkobijcov]], možno najväčšieho – vážne mu konkuruje iba [[Ján III. Sobieski]]).

Savojské ťaženie nebolo nijako úspešné, španielsko-savojsko-rakúske vojská boli porazené v [[bitka pri Staffardy|bitke pri Staffardy]] a nasledovala obvyklá pozičná vojna. Eugen zúril a obviňoval svojich nadriadených (a najmä španielskýchšpanielskych spojencov) z neschopnosti a zbabelosti. Sám potom robil, čo mohol, a roku [[1691]] nečakaným úderom zahnal francúzske vojská obliehajúce [[Cuneo]]. Bohužiaľ krátko po bitke dostal posily a s nimi aj dvoch nových nadriadených. Nasledovali veľmi ostré spory medzi Eugenom a jedným z nich, [[Antonio Caraffa|Antoniom Caraffom]], ktoré vyústili nakoniec v to, že Caraffa bol cisárom odoslaný na misiu do [[Rím]]a. V roku [[1693]] bol Eugen povýšený na hodnosť [[maršal|poľného maršala]]. Radosť z titulu mu však hneď skalila drvivá porážka v [[bitka pri Marsaglie|bitke pri Marsaglie]]. Nemohol za ňu, bitku si prehral osobne Viktor Amadeus II., ktorý navyše urýchlene začal premýšľať o zmene strany. Situácia nevyhnutne dospela k tomu, že po dlhom jednaní bol [[20. september|20. septembra]] roku [[1697]] uzatvorený mier medzi Francúzskom a teraz už jeho spojencom Savojskom na jednej strane a Rakúskom a jeho spojencami na strane druhej.

Leopold I. využil chvíle kľudupokoja, aby sa sústredil na vyriešenie „tureckej otázky“. V roku [[1697]] sa stal Eugen [[hlavný veliteľ|hlavným veliteľom]] habsburských vojsk v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Na nabádanie k opatrnosti zo strany cisára príliš nedal a [[11. september|11. septembra]] pripravil početne silnejšej tureckej armáde zdrvujúcu porážku v [[Bitka pri Zente|bitke pri Zente]]. Potom vpadol do [[Bosna|Bosny]] a dobyl [[Sarajevo]], čím [[sultán]]a prinútil k jednaniu o mieri, ktoré vyvrcholilo stiahnutím tureckých vojsk z podstatnej časti [[Uhorsko|Uhorska]] a [[Sedmohradsko|Sedmohradska]]. Éra tureckej rozpínavosti bola definitívne ukončená a začal pozvoľný pád [[Osmanská ríša|osmanskej ríše]].