Duch Svätý: Rozdiel medzi revíziami

referencie, usporiadanie sekcií
d (r2.6.5) (robot Pridal: ak:Honhom kronkron)
(referencie, usporiadanie sekcií)
[[Súbor:Schnorr von Carolsfeld Bibel in Bildern 1860 226.png|náhľad|Julius Schnorr von Carolsfeld: Die Bibel in Bildern]]
 
'''Duch Svätý''' (alebo ''Svätý Duch''; gr. ''τὸ πνεῦμα ἅγιον pneuma hagion'' hebr. ''רוח הקדש rúach hakodeš'') je teologický pojem, ktorý označuje v [[Kresťanstvo|kresťanstve]] tretiu osobu [[Najsvätejšia Trojica|Božej Trojice]], odlišnú od [[Boh Otec|Otca]] a [[Ježiš Kristus|Syna]], zároveň však s nimi rovnakej podstaty.<ref>Porov. {{BezNicejsko-konštantínopolské citácie}}vyznanie viery prijaté na všeobecných cirkevných snemoch v Nicei a Konštantínopole</ref>
 
== Judaizmus ==
== Duch Svätý v kresťanstve ==
'''Duch Svätý''' je jednou z troch osôb jediného Boha. {{Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Gn 1.2}}
O jeho pôsobení môžeme čítať najmä v [[biblia|Biblii]]. Je známe jeho pôsobenie pri nadprirodzenom počatí [[Panna Mária|Márie]], matky [[Ježiš]]ovej, a pri viacerých ľuďoch počas židovského sviatku [[Letnice|Letníc]].<ref>Biblia, [[Skutky apoštolov]], 2. kapitola</ref> Svätý Duch je veriacim zasľúbený v [[Evanjelium podľa Jána|Jánovom evajeliuevanjeliu]] (14. - 15. kapitola<ref>[http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2014,1-31;15,1-27 Jn 14-15]</ref>) ako radca, pomocník, učiteľ.
 
Vo výtvarnom umení je symbolicky zobrazovaný v podobe holubice alebo ohnivého jazyka. Dôrazom na osobu Svätého Ducha sa vyznačuje najmä [[letničné hnutie|letničné]] a [[charizmatické hnutie]].
 
=== Nový zákon ===
 
Ako [[symbol]]y pre spodobenie Svätého Ducha používa [[Nový zákon]] aj niektoré diela výtvarného umenia obraz holubice, ohňa alebo ohnivých jazykov.
V Novomm zákone vystupuje Duch Svätý ako samostatná postava. Podľa kresťanskej viery počala [[Panna Mária]] svojho syna [[Ježiš Kristus|Ježiša Krista]] pôsobením Ducha Svätého. Ježiš potom prijíma zvláštnym spôsobom Svätého Ducha pri svojom [[krst]]e v rieke [[Jordán]] ([[Evanjelium podľa Matúša|Mt]] 3,16-17). Prísľub Ducha Svätého tvorí jedno z hlavných tém Ježišovej reči na rozlúčku v [[Evanjelium podľa Jána|Jánovom evanjeliu]] (kap. 14-16<ref>[http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2014,1-31;15,1-27;16,1-33 Jn 14-16]</ref>).
 
[[Skutky apoštolov]] popisujú vo svojej 2. kapitole<ref>[http://svatepismo.sk/listovat.php?kniha=51&kapitola=2 Sk 2]</ref>, ako bol Duch Svätý, označovaný tiež ako [[Pomocník]] (grécky παράκλητος paraklétos, obhajca, pomocník<ref>[http://www.casd.sk/sobskola/ulohy/2006q2u/2006q2u04.htm Iný Tešiteľ]</ref>), zoslaný na [[apoštol]]ov vo sviatok [[Letnice|Letníc]] ([[Turíce|Turíc]]). Túto udalosť každoročne pripomína [[liturgia]] pri slávnosti [[Zoslanie Ducha Svätého]]. Tento dar Ducha je analogický k starozákonnému daru [[Desatoro|Desatora]] [[Mojžiš]]ovi na [[Sinaj (vrch v Biblii)|Sinaji]]. V Jánovom evanjeliu (20,21-22<ref>[http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Jn%2020,21-22 Jn 20,21-22]</ref>) je Duch Svätý apoštolom daný samotným Ježišom už v deň svojho [[vzkriesenie|vzkriesenia]], tj. [[Veľká noc]].
 
=== Duch Svätý a Trojica ===
 
Spor ohľadom plnosti [[Kristus|Kristovho]] Božstva, v ktorom bol [[Areios]] na [[Prvý nicejský koncil|Nicejskom koncile]] v roku [[325]] porazený, bol prijatím [[Nicejské vyznanie viery|Nicejského vyznania viery]] vyriešený len zdanlivo. V skutočnosti boli závery tohoto koncilu veľkou väčšinou biskupov a kresťanských mysliteľov odmietané. Východní biskupi a teológovia sa viac prikláňali k niektorému z modifikovaných učení [[Origenes|Origena]], ktorý hovoril o podriadenom postavení osôb v Tojici. Boj za presadenie Nicejského kréda viedol spočiatku alexandrijský biskup [[AtanášAtanáz]], kvôli čomu tiež strávil veľkú časť svojho života vo vyhnanstve. Až od 60. rokov sa darilo priaznivcom Nicejského vyznania viery zblížiť sa s origenistickou väčšinou. Impulz k tomu dal rímsky [[cisár]] [[Julianus Apostata|Julián]] zvaný Apostata. Ten v roku [[362]] v snahe uvrhnúť kresťanstvo do chaosu povolal späť na svoje úrady biskupov vo vyhnanstve a tých úradujúcich do vyhnanstva poslal. Tým od dvora odoslal semi-[[Ariánstvo|ariánsku]] hierarchiu a na Alexandrijskej synóde v tom roku začalo zbližovanie priaznivcov Nicejského vyznania a oreginistov.
 
V tomto zbližovaní vynikli predovšetkým traja východní teológovia nazývaní „kappadonskí otcovia“: [[Bazil Veľký]], [[Gregor Naziánsky]] a [[Gregor z Nyssy]]. Títo cirkevní otcovia prehĺbili trojičnú teológiu a dokázali ju sformulovať pre origenistov prijateľným jazykom. V ich dielach, predovšetkým u Basila Velikého, nachádzame tiež súvislý výklad o Duchu Svätom, ktorý je inak v Nicejskom vyznaní viery zmienený len letmo. Basil Veliký hájil pojatie Ducha Svätého ako jednej z osôb Najsvätejšej Trojice v obrane proti iným smerom a jeho pojatie pozície Ducha Svätého v Trojici sa presadilo na [[Prvý carihradský koncil|koncile v Konstantinopoli]] v roku [[381]].
 
=== Spor o ''filioque'' ===
:''Viac v hlavnom článku [[Filioque]]''
 
=== Svätodušné hymny ===
Kresťanská tradícia dochovala niektoré starobylé [[hymnus|hymny]], ktoré sa obracajú priamo na Ducha Svätého. Medzi nich patrí napr. ''Nunc Sancte nobis Spiritus'' [[Svätý Ambróz|sv. Ambróza z Milána]], ''Veni Creator Spiritus'' [[Rhabanus Maurus|Rhabana Maura]] či ''Veni sancte Spiritus'', ktorý je dodnes používaný napr. pri zahájení školského roku cirkevných škôl a [[univerzita|univerzít]]. V súčasnosti je v používaní určité množstvo nových hymnusov či piesní, ktoré sa obracajú priamo k Duchu Svätému, veľká časť z nich pochádza predovšetkým z prostredia [[charizmatická obnova|charizmatickej obnovy]].
 
Vo výtvarnom umení je symbolicky zobrazovaný v podobe holubice alebo ohnivého jazyka.
=== Duch Svätý a Trojica ===
 
Spor ohľadom plnosti [[Kristus|Kristovho]] Božstva, v ktorom bol [[Areios]] na [[Prvý nicejský koncil|Nicejskom koncile]] v roku [[325]] porazený, bol prijatím [[Nicejské vyznanie viery|Nicejského vyznania viery]] vyriešený len zdanlivo. V skutočnosti boli závery tohoto koncilu veľkou väčšinou biskupov a kresťanských mysliteľov odmietané. Východní biskupi a teológovia sa viac prikláňali k niektorému z modifikovaných učení [[Origenes|Origena]], ktorý hovoril o podriadenom postavení osôb v Tojici. Boj za presadenie Nicejského kréda viedol spočiatku alexandrijský biskup [[Atanáš]], kvôli čomu tiež strávil veľkú časť svojho života vo vyhnanstve. Až od 60. rokov sa darilo priaznivcom Nicejského vyznania viery zblížiť sa s origenistickou väčšinou. Impulz k tomu dal rímsky [[cisár]] [[Julianus Apostata|Julián]] zvaný Apostata. Ten v roku [[362]] v snahe uvrhnúť kresťanstvo do chaosu povolal späť na svoje úrady biskupov vo vyhnanstve a tých úradujúcich do vyhnanstva poslal. Tým od dvora odoslal semi-[[Ariánstvo|ariánsku]] hierarchiu a na Alexandrijskej synóde v tom roku začalo zbližovanie priaznivcov Nicejského vyznania a oreginistov.
 
V tomto zbližovaní vynikli predovšetkým traja východní teológovia nazývaní „kappadonskí otcovia“: [[Bazil Veľký]], [[Gregor Naziánsky]] a [[Gregor z Nyssy]]. Títo cirkevní otcovia prehĺbili trojičnú teológiu a dokázali ju sformulovať pre origenistov prijateľným jazykom. V ich dielach, predovšetkým u Basila Velikého, nachádzame tiež súvislý výklad o Duchu Svätom, ktorý je inak v Nicejskom vyznaní viery zmienený len letmo. Basil Veliký hájil pojatie Ducha Svätého ako jednej z osôb Najsvätejšej Trojice v obrane proti iným smerom a jeho pojatie pozície Ducha Svätého v Trojici sa presadilo na [[Prvý carihradský koncil|koncile v Konstantinopoli]] v roku [[381]].
 
== Referencie ==
== Pozri aj ==
* [[Najsvätejšia Trojica]]
* [[Boh Otec]]
* [[Ježiš Kristus]]
* [[Turíce]]
 
Anonymný používateľ