Súr (Libanon): Rozdiel medzi revíziami

'''Súr''' alebo najmä v staroveku '''Tyros''' (po grécky ''Tyros'', po arabsky صور - ''Súr'' = "skala") je prístavné mesto na juhu Libanona, v staroveku významné [[Feničania|fenické]] prístavné mesto (vtedy umiestnené na ostrove a protiľahlej pevnine). Nachádza sa približne {{km|80 km|m}} južne od Bejrútu a približne {{km|40 km|m}} južne od Sidónu.

Mesto si udržiavalo priateľské styky so Šalamúnom a prispelo na stavbu chrámu v Jeruzaleme. V 9. storočí pred Kr. rozšíril Tyros svoj vplyv nad Stredozemné more: o. i. založil [[Kartágo]]. Mal rozsiahlu námornú flotilu. Mesto bohatlo najmä z obchodu s purpurom a vyrábalo sklo. Alexander Veľký tu dal vybudovať {{m|600 |m}} dlhú a {{m|60 |m}} širokú hrádzu k ostrovu. V roku [[688 pred Kr.]] ho dobyl asýrsky kráľ [[Aššurbanipal]]. Neskôr patril do Rímskej ríše. Po obsadení Arabmi v roku 638 po Kr. obchodný význam mesta klesol, roku 1124 ho dobyli križiaci a 1291 ho rozboril turecký sultán.

Druhá kniha Samuelova ( 5: 10) vysvetľuje ako tyrský kráľ Chíram ponúkol Šalamúnovmu otcovi, kráľovi Dávidovi, že mu poskytne cédrové drevo, tesárov a kamenárov, a dokonca mu postavil dom ako ukážku staviteľských schopností, aké môžu ponúknuť fenickí remeselníci, ktorých si môže prenajať. Za túto pomoc musel byť Dávid vďačný, lebo chcel zmeniť svoje malé a novo dobyté jebuzejské mesto na vhodný príbytok Jahveho, svojho nového boha. Do stavby sa však nikdy nepustil, túto úlohu prenechal Šalamúnovi. Ako naznačuje Prvá kniha kráľov ( 5: 15- 20) , Šalamún hneď ako sa stal kráľom, napísal kráľovi Chíramovi a žiadal, aby Feničania pripravili pracovné sily. Fenický kráľ odpovedal chválou: „Nech je požehnaný Hospodin, ktorý dal Dávidovi múdreho syna nad týmto veľkým ľudom.“ Poďakoval sa židovskému Baalovi ( Jahvemu) a blahoželal Šalamúnovi k múdrosti, že obchod zveril Chíramovi, lebo celá plánovaná výstavba predstavovala slušný kontrakt. Čo býva pri dojednávaní veľkého kontraktu nezvyčajné, Šalamún zrejme poskytol Chíramovi otvorený účet bez ohraničenia sumy. Chíram odpovedal po poslovi, že kontrakt platí, ak mu Šalamún pošle každý rok veľké množstvo pšenice a olivového oleja a očividne vôbec nespomenul dokončenie stavby. Archeologické výskumy v Gebale ukazujú, že Feničania stavali v bronzovej dobe veľké kamenné stavby a neskôr vyvinuli aj model verejnej stavby v štýle známom ako bit- hileni. Charakteristickým rysom tohto typu stavby je veľké vonkajšie otvorené nádvorie obklopené z troch strán miestnosťami, do ktorých sa vstupuje cez stredovú prijímaciu halu. Ak sa tento štýl použil na stavbu chrámu, vonkajšie nádvorie malo čisto dekoratívnu funkciu. Aj tak však viedlo k jediným stredným dverám, ktorými sa vchádzalo do svätyne. Potopené zvyšky Chíramovho ohromujúceho prístavu prvý raz lokalizoval otec Antoine Poidebard, keď vykonával vzdušný prieskum Libanonu v balóne naplnenom horúcim vzduchom v roku 1925. Chíram dostal vynikajúci nápad premiestniť jadro svojho mesta z pobrežia na more, čo bolo nezmerné a inšpirujúce podujatie, využívajúce všetky skúsenosti jeho technikov. Na začiatku Chíramovho panovania sa hlavný prístav Týros rozkladal na pevnine, ale kráľovi stavitelia zistili, že šesťsto metrov od pobrežia je ostrov, ktorý by mohol byť pevnosťou s výbornou možnosťou obrany a mohol poskytovať aj integrovaný systém dokov pre jeho flotilu. Vybrané miesto pozostávalo z dvoch plochých a čiastočne ponorených skalných ríms. Podľa historika Gerharda Herma celá konštrukcia musela zamestnávať tisíce mužov celé roky, lebo kamennú drvinu a okruhliaky využívané ako výplňový materiál museli privážať z pevniny. Hermov opis stavby pokračuje takto:

Po 33 rokoch sa vláda Chírama skončila. Tyros spočiatku ešte ďalej rozkvital a šíril svoje obchodovanie v Stredozemí, avšakale dochádzalo k ustavičným bojom a prevratom na tróne. Podľa legendy o trón bojovala tiež princezná Elisa, viac známa ako Dido. Keď jej prevrat nevyšiel, utiekla do severnej Afriky, kde v blízkosti dnešného Tunisu založila Kartágo.

Archeologické územie Al Mina (prístav) sa nachádza na južnej časti niekdajšieho ostrova a pri južnej strane násypu, kde ešte v časoch Feničanov bolowešľ Egyptské prístavisko. Hlavná ulica lemovaná stĺpmi po oboh stranách vedie až na morské pobrežie. Miestami sa dochovali byzantské mozaiky. Vľavo od hlavnej ulice v bezprostrednej blízkosti morského pobrežia stojí skupina stĺpov. Tu stála palaestra, cvičisko športovcov. Trochu ďalej od pobrežia stálo veľké kúpalisko (s veľkosťou asi {{m|40 |m}} x {{m|30 |m}}), silne poškodené počas občianskej vojny. Dochovali sa kamenné platne, ktoré podopierali vyvýšenú podlahu, pod ktorou pretekala horúca voda alebo horúci vzduch. Napravo od hlavnej ulice stojí dvoma radmi stĺpov obohnaná agora – tržnica. Trochu bližšie k pobrežiu stoja pozostatky neobyčajného pravouhlého divadla s piatimi radmi pre divákov. Domnieva sa, že ho bolo možné napustiť vodou pre predvádzanie vodných hier alebo vodných športov.

Predsa väčšie archeologické územie Al Bass stojí vedľa rovnomenného palestínskeho utečeneckého tábora východne od niekdajšieho ostrova v miestach, kde pred vybudovaním násypu stála pevninská časť Týru. Najvýchodnejšiu časť tohto územia zaberá nekropola, kde je dochovaných väčší počet sarkofágov, väčšinou z 2. a 3. storočia. Samotný vstup do rímskeho mesta označuje víťazný oblúk z 2. storočia. V jeho blízkosti sú badateľné pozostatky akvaduktu. Z 2. storočia je aj hipodróm, ktorý patrí k najväčším a najdochovanejším na svete. Dlhý je {{m|480 |m}} a mohol prijať 20 000 divákov.