Wikipédia

Hospodárska a menová únia (Európska únia): Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Rainbot (diskusia | príspevky)
Boti
81 070 editací
d Robot automaticky nahradil text: (-t.j. +t. j.)
Vegbot (diskusia | príspevky)
Boti
76 502 editací
d typo gram, replaced: t. j → t. j (7), doposiaľ → dosiaľ, avšak → ale
Riadok 4:
'''Hospodárska a menová únia''' (skr. ''HMÚ''; angl. ''Economic and Monetary Union'', skr. ''EMU'') je názov [[hospodárska a menová únia (všeobecne)|hospodárskej a menovej únie]], ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. [[eurozóna|eurozóne]]), a ktorej postupná realizácia sa začala [[1. júl]]a [[1990]] po rozhodnutí Európskej rady v júni [[1989]] na základe Delorsovej správy.
 
Ako '''Európska menová únia''' (skr. ''EMÚ'', angl. ''European Monetary Union'', skr. ''EMU'') sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t.  j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. K nahrádzaniu správneho označenia Hospodárska a menová únia pojmom Európska menová únia zrejme dochádza preto, lebo v angličtine oba výrazy majú rovnakú skratku EMU.
 
Cieľom HMÚ je koordinovaná [[ekonomika|ekonomická]] politika a existencia jednotnej meny [[euro]]. HMÚ prešla tromi výraznými štádiami, pričom v každom mala vytýčený cieľ:
Riadok 11:
# zavedenie jednotnej meny Euro.
Všetci členovia [[EÚ]] participujú v HMÚ. Existujú však tri rôzne skupiny, v ktorých sú členské štáty:
# ''Štáty, ktoré prijali euro'': 16 štátov z EÚ používa spoločnú menu euro.
# ''Čakajúce štáty'': 9 štátov plánuje a zaviazalo sa prijať euro.
# [[Spojené kráľovstvo]] a [[Dánsko]] majú výnimku týkajúcu sa prijatia eura.
 
== Vývoj menovej integrácie ==
Riadok 62:
Spoločná európska mena by sa mohla vyrovnať americkému doláru a japonskému jenu, čo by malo rozhodujúci význam pre budúcnosť Európskej únie a jej úlohu vo svetovom hospodárstve a v medzinárodnej politike. Tým sa ďalej posilňuje menová zvrchovanosť, nezávislosť a stabilita únie a zvyšuje sa jej váha a vplyv na politickej scéne. S tým súvisiaca menová autonómia a stabilita vytvára zdravé ekonomické prostredie, ktoré podporuje dynamiku hospodárskeho rastu a tvorbu pracovných príležitostí.
 
Menová únia uľahčuje aj vytvorenie politickej únie, pretože nie je pravdepodobné, že by krajiny s rovnakou menou mohli uskutočňovať konfliktnú zahraničnú politiku. Tento proces „prelievania" – t.  j. skutočnosť, že menová únia zintenzívňuje proces integrácie a vytvára užšie prepojenia medzi členskými štátmi v ďalších oblastiach - mnohí, najmä federalisti, považujú za najväčší prínos jednotnej meny.
 
== Maastrichtská zmluva a HMÚ ==
Riadok 72:
Po úspešnom ukončení prvej etapy sa založením Európskeho menového inštitútu (EMI), predchodcu Európskej centrálnej banky, začala 1. januára 1994 druhá etapa. Úlohou EMI bolo pripraviť zavedenie jednotnej menovej politiky, posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami, monitorovať EMS a verejné financie a rozšíriť možnosti používania ECU.
 
V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa mala druhá etapa skončiť do 1. januára 1999. Prechod do tretej etapy bol podmienený splnením kritérií členskými štátmi a prijatím istých rozhodnutí technickej aj praktickej povahy týkajúcich sa zavedenia jednotnej meny, Zmluva ustanovila, že tretia a posledná etapa HMÚ sa má začať 1. januára 1999 zavedením jednotnej meny. Zmluva neponechávala žiadnu voľnosť, pokiaľ ide o začiatok tretej etapy, t.  j. zavedenie jednotnej meny. Stanovila, že ak sa do konca roku 1997 neprijme žiadne rozhodnutia týkajúce sa dátumu začatia tretej etapy, tato sa automaticky začne 1. januára 1999.
 
Podľa Maastrichtskej zmluvy musia ekonomiky členských štátov ako podmienku zavedenia jednotnej meny splniť isté kritériá, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie menovej únie, a to stabilita ekonomiky, existencia primeraných podmienok na menovú úniu a vynikajúce menové výsledky. Tieto požiadavky boli sformulované z tohto dôvodu, že členské štáty chceli zaviesť stabilnú jednotnú menu odolnú voči inflácii, ktorá by zaručila predpovedateľnosť ekonomiky a bola schopná udržať dlhodobú cenovú stabilitu. Kritériá boli navrhnuté tak, aby sa zabezpečilo splnenie týchto cieľov. Relatívne prísne normy, ktoré musia členské štáty splniť ako podmienku na zavedenie jednotnej meny, tzv. maastrichtské konvergenčné kritériá, boli stanovené takto:
# Cenová stabilita: ročná úroveň spotrebiteľských cien (inflácia) nesmie presiahnuť priemernú mieru inflácie troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie o viac ako 1,5 %.
# Konvergencia úrokových mier: ročné dlhodobé úrokové miery nesmú presiahnuť priemerné úrokové miery troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie (t.  j. tých istých členských štátov ako v prípade cenovej stability) o viac ako 2 %.
# Stabilita výmenného kurzu: národná mena nesmela byť počas predchádzajúcich dvoch rokov devalvovaná v rámci mechanizmu výmenných kurzov EMS.
# Udržateľnosť finančnej pozície vlády: ročný deficit vládneho rozpočtu musí zostať pod 3 % HDP a hrubý vládny dlh nesmie presiahnuť 60% HDP (teoreticky môže verejný dlh štátu prekročiť 60 % HDP pod podmienkou, že existuje klesajúci trend smerom k tejto úrovni).
Riadok 118:
Predpokladom nerušeného fungovania jednotnej meny je, aby členské štáty uplatňovali hospodársku politiku, ktorá neohrozuje stabilitu menovej únie, a tým aj stabilitu ostatných členských štátov. Pri vytváraní rámca svojej hospodárskej politiky - a rozpočtu ako jej kľúčového prvku - musia členské štáty konať zodpovedne a prihliadať na záujmy ostatných členských štátov. Ani jednému členskému štátu sa nesmie dovoliť ohroziť iné členské štáty, menovú úniu a menovú stabilitu tým, že prijme potenciálne nezodpovednú fiškálnu politiku. Preto musia členské štáty zapojené do eurozóny pokračovať v plnení konvergenčných kritérií aj po vstupe do tretej etapy HMÚ. S cieľom zaručiť rozpočtovú disciplínu členské štáty prijali na amsterdamskej Európskej rade v júni 1997 Pakt stability a rastu. Podľa tohto paktu sa proti ktorémukoľvek členskému štátu zúčastnenému na tretej etape môžu uložiť sankcie za nedodržanie referenčnej hodnoty deficitu; takýto štát musí zaplatiť pokutu vo výške stanoveného percenta jeho HDP. Pakt stability a rastu je základným pilierom menovej stability eurozóny, ktorú požadovalo Nemecko ako základnú podmienku jeho pristúpenia k jednotnej mene. Pakt garantuje udržanie tesnej konvergencie členských štátov vytvorenej v rokoch 1997 a 1998.
 
Po zavedení eura ako oficiálnej menovej jednotky sa hlavným fórom na koordináciu hospodárskych politík stala rada ministrov hospodárstva a financií členských štátov spoločenstva – ECOFIN. V súlade s čl. 99 zmluvy ECOFIN každoročne formuluje hlavné zásady hospodárskej politiky, ktoré majú členské štáty EU uplatňovať. Za dodržiavanie týchto zásad sú zodpovedné členské štáty. Členské štáty zapojené do eurozóny si vytvorili zúžený ECOFIN, tzv. skupinu Euro-12, ako neformálne fórum na zbližovanie svojich hospodárskych politík a neoficiálne fórum ministrov financií členských štátov zóny jednotnej meny. Hlavným cieľom skupiny Euro-12 je vytvoriť výlučné fórum na koordináciu hospodárskych a menových stratégií zúčastnených členských štátov. Stretnutia skupiny sa zvolávajú pred zasadnutiami rady ECOFIN. Sú však prísne neformálne, čo znamená, že všetky oficiálne rozhodnutia musí prijať ECOFIN s účasťou všetkých 15 členských štátov únie. Napriek tomu sa predseda alebo člen Euro-12 môže zúčastniť istých medzinárodných rokovaní, napr. finančných stretnutí skupiny G7 a Medzinárodného menového fondu, na ktorých by inak eurozóna nebola zastúpená (t.  j. keď zasadnutie rady ECOFIN vedie štát, ktorý nie je zapojený do tretej etapy).
 
Treba zdôrazniť, že zavedenie jednotnej meny - čo v podstate predznamenáva vytvorenie skupiny Euro-12 - by malo viesť k čoraz užšej spolupráci zúčastnených členských štátov v každej oblasti hospodárstva a politiky. Jednotná mena bola zaradená na program Európskej únie sčasti s cieľom povzbudiť dynamiku užšej integrácie a program zjednotenej Európy. Je zrejmé, že dnes, keď finančné dianie ovplyvňuje každý aspekt života, sa členské štáty používajúce jednotnú menu budú nevyhnutne zbližovať a bude rásť ich vzájomná závislosť. Navyše, zavedením eura sa európska integrácia, t.  j. samotná Európska únia, stala hmatateľnou realitou pre všetkých občanov. Pomáha to ďalej posilňovať pocit vzájomnej závislosti a v dlhodobom horizonte sa tak môže posilniť podpora verejnosti pre proces integrácie. Menová únia sa tak môže stať kľúčom k posilneniu európskej integrácie a najmä politickej únie, pretože si ťažko možno predstaviť, ako by členské štáty s jednotnou menou a spoločnou centrálnou bankou uskutočňovali radikálne odlišnú politiku napr. v zahraničnopolitickej oblasti. Zavedenie jednotnej meny tak veľmi pravdepodobne prinesie impulzy, ktoré sa budú prenášať aj do iných oblastí integrácie - najmä do druhého a tretieho piliera - čo môže viesť k užšej spolupráci. Ďalšie vyhliadky otvoril inštitút posilnenej spolupráce, ktorý zakotvila Amsterdamská zmluva a ktorý ďalej prehĺbila Zmluva z Nice. Práve členské štáty zapojené do menovej únie sú najpravdepodobnejšími kandidátmi na posilnenú spoluprácu, ktorá garantuje tesnejšiu integráciu niektorých členských štátov v danej oblasti, pokiaľ členské štáty uprednostňujúce pomalší pokrok, ktoré sa dobrovoľne zdržali aj zavedenia jednotnej meny, nemajú záujem o nadviazanie užších stykov v určitých oblastiach.
 
V tomto kontexte proces prehlbovania spojený s menovou úniou nastoľuje otázku, či by niektoré členské štáty Európskej únie v dlhodobom horizonte mali mať možnosť uplatniť štatút „opt out" z eurozóny. Je to nepravdepodobné, ako o tom svedčí stratégia Spojeného kráľovstva, Dánska a Švédska. Tieto krajiny zrejme zaujali vyčkávací postoj vo vzťahu k jednotnej mene, ktorú zaviedlo ostatných 12 členských štátov. Je pomerne nepravdepodobné, že tieto nezúčastnené krajiny zostanú dlho mimo EMÚ, pretože takýto postoj by ich znevýhodnil na jednotnom trhu, ktorý je základom európskej integrácie. V konečnom dôsledku by vypadli z hlavného prúdu únie a ľahko by sa mohlo stať, že by zostali bokom aj pokiaľ ide o ostatné dôležité rozhodnutia, pretože by sa veľmi výrazne znížila ich možnosť vyjadrovať svoje postoje k niektorým rozhodujúcim záležitostiam. Znova by sa tak mohla potvrdiť platnosť hlavnej charakteristickej črty britskej politiky - že je lepšie byť neochotným účastníkom a mať možnosť aktívne ovplyvňovať vývoj znútra, než zostať mimo a snažiť sa pasívne ovplyvňovať myslenie zvonku.
Riadok 127:
=== Prvá etapa – zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ ===
;(1. júl 1990 až 31. december 1993)
Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, t.  j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšiu úlohu, dostal úlohy stanovené rozhodnutím rady z 12. marca 1990. Patrilo k nim poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Prvým krokom bolo identifikovať jednotlivé otázky, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených pre tento účel.
 
Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992. V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá menila a dopĺňala Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom menila aj jej názov na „Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva“ a jej súčasťou bol i „Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky“ a „Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu“) mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.
Riadok 150:
;(od 1. januára 1999)
Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli bankovky a mince euro ako zákonné platidlo v jedenástich členských štátoch.
Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Do ERM II doposiaľdosiaľ vstúpilo Dánsko (s užším fluktuačným pásmom +/-2,25%) a Grécko (k 1. 1. 2001 bolo prijaté do eurozóny).
 
Prechod na euro znamenal menovú konverziu a nie menovú reformu. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny.
Riadok 184:
 
==== Výmenný kurz ====
Kurz slovenskej koruny v období režimu fixného kurzu (s postupne sa rozširujúcim fluktuačným pásmom) kolísal len nepatrne – s výnimkou obdobia tesne pred zmenou kurzového režimu. Do tlakov na kurz sa koncentrovali jednak vplyvy, ktoré mali základ v problémoch vo vývoji ekonomických fundamentov (najmä v akumulácii vonkajšej nerovnováhy), ale tiež vplyvy prameniace v mimoekonomických činiteľoch. Po opustení režimu fixného kurzu v októbri 1998 boli kurzové výkyvy síce väčšie, avšakale s výnimkou krátkodobého výkyvu tesne pred prijatím stabilizačných opatrení v máji 1999 a v lete v r. 2002, sa kurz koruny voči EUR pohyboval prevažne v pásme, ktorého šírka nepresahovala +-3 %. Treba však zdôrazniť, že toto relatívne malé kolísanie bolo podporené nielen intervenciami NBS (čo je nástroj používaný aj v ERM II), ale aj rozhodnutiami menovej politiky (zmenami úrokových sadzieb).
 
Od konca roku [[2002]] pôsobia na slovenskú korunu apreciačné tlaky. Sú dôsledkom očakávaní, ale aj reálnych procesov. Významnú úlohu hrajú programové ciele vlády, prijatý štátny rozpočet a smerovanie do EÚ a do menovej únie.
Riadok 237:
 
{{Link FA|de}}
 
[[bs:Evropska monetarna unija]]
[[ca:Unió monetària i econòmica]]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Hospodárska_a_menová_únia_(Európska_únia)“