Bitka pri Viedni: Rozdiel medzi revíziami

'''Bitka pri Viedni''' ([[11. september|11.]]–[[12. september]] [[1683]]<ref>http://www.timelineindex.com/content/view/1884</ref>) bola jednou z kľúčových bitiek v proti tureckých vojnách medzi [[Habsburgovci|Habsburgovcami]] (resp. [[kresťanstvo|kresťanskou]] [[Európa|Európou]]) a [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]]. Bola taktiež aj jednou z najvýznamnejších bitiek 17. storočia. V konečných dôsledkoch znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu [[Habsburská monarchia|Habsburskej monarchie]]. Bitku vyhrali poľsko-rakúsko-nemecké sily ( [[Svätá liga]] ) na čele s poľským kráľom [[Ján III Sobieski|Jánom III Sobieskim]] proti armáde Osmanskej ríše pod velením [[veľkovezír]]a Kara Mustafa Pašu. Bitka bola historickým zlomom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou. Šestnásť rokov po bitke, Habsburská Ríša postupne ovládla južné Uhorsko a [[Sedmohradsko]] , ktoré boli z veľkej časti zbavené tureckých síl.

Počas zimy 1683 Rakúsko a Poľsko uzavreli zmluvu, v ktorej sa zaviazali, že cisár Leopold I. bude brániť [[Krakov]] a kráľ Sobieski Viedeň, ak by Turci zaútočili. Poľský kráľ pripravoval pomocnú expedíciu cez leto 1683. V tom čase existoval v poľskom kráľovstve určitý právny systém v armáde i obrane Viesť vojnu za hranicami krajiny a vyhlásenie mobilizácie museli odsúhlasiť obidve komory [[Sejm]]u. O naťahovanie schvaľovacieho procesu sa zaslúžil aj francúzsky vyslanec Louis, ktorý sa snažil poslancov podplácať aby hlasovali proti. Rovnako sa správal aj pápežský nuncius len s opačným cieľom. Pápež [[Inocent (pápež)|Inocent XI.]] povolil [[nuncius|nunciovi]] v Krakove plné využitie zdrojov [[Vatikán]]u. Kráľovská pokladnica bola prázdna, preto Sejm schválil zavedenie mimoriadnej dane na vyzbrojenie 48 tisícovej armády. Celkovo poľský kráľ mal v zbrani v tom čase len 12 tisíc mužov. Navyše, jednotlivé provincie mali svoje miestne samosprávy, ktoré museli dane schváliť a vybrať. To veľmi oneskorilo zostavenie vojsk. [[Litovské vojsko]] sa zhromaždilo pri [[Janów Podlaski|Janove Podlaskom]] na sever od [[Bialystok]]u Litovcov ako žoldnierov ktorých najal poľský kráľ, viedol kapitán( [[hajtman]] )[[Kazimír Sapieha]] , sa bitky pre meškajúci presun nezúčastnili. Skôr ako sa vrátili domov tak na [[Orava|Orave]] vypálili 27 evanjelických obcí, pretože [[Protestantizmus|protestanti]] boli zapojení do Tököliho odboja ) Peniaze získané z daní, boli k dispozícii až na konci júla. Kráľ sám prispel asi pol miliónom zlotých. V júni došli aj peniaze od rakúskeho cisára. Cisársky posol prišiel s oficiálnou žiadosťou o pomoc 16 júla. Na príhovor pápežského legáta [[Marek z Aviana|Mareka z Aviana]] bol poľský kráľ Ján III Sobieski ustanovený hlavným veliteľom aliančných vojsk v bitke pri Viedni. Mal vlastných 27 tisíc vojakov a 5 oddielov asi 3000 [[Husári|husárov]] (elitných okrídlených jazdcov).

Knieža Karol V. Lotrinský velil 18500 rakúskym vojakom. Pod spoločným velením Princa Juraja Friedricha Waldeckého (1620 -1692), bolo 19000 Frankov, Bavorov, Bádenčanov a Švábov. Saský [[kurfirst]] Johan Georg III.(1647-1691) viedol 9000 [[Sasi|Sasov]]. Napokon sa poľské vojská z Krakova 15 augusta pohli na Viedeň, sprevádzaní najstarším kráľovým synom Jakubom. Trasa pochodu viedla cez [[Sliezko]], Moravu a Viedenský les. Poliaci 3 septembra prekročili [[Dunaj]] 30 {{km|30|m}} severozápadne od Viedne a v [[Tulln an der Donau]], sa spojili s rakúskymi cisárskymi silami. Pridali sa aj ďalší vojaci zo Saska, Bavorska ktorí odpovedali na výzvu Svätej ligy. Na okraj Viedenského lesa aliančné vojská Sobieskeho prišli popoludní. Pred očami sa im objavila scenéria širokého údolia, mierne sa zvažujúceho smerom na juhovýchod, a početné svetlá požiarov na obzore.

Očakávajúc zničenie časti mestských hradieb zostali obrancovia v počte už len okolo 4 tisíc pripravení bojovať v meste sami proti osmanskému útoku. Zvažovali kapituláciu, pretože Osmani zachytili ich depeše, z ktorých vyplývalo že dlho obranu neudržia. (kapituláciu začali predčasne oslavovať zakázanou divokou pitkou ukoristeným rakúskym vínom) Pomocná poľská armáda musela teda konať rýchlo, aby zachránila mesto a aby sa zabránilo ďalšiemu dlhému obliehaniu v prípade, že by si to situácia vyžadovala. Napriek medzinárodnému zloženiu a krátkej dobe, iba šiestich dní, bola efektívne vytvorená štruktúra velenia, ktorej ťažisko zodpovednosti nesporne ležalo na poľskom kráľovi a jeho ťažkej elitnej jazde. Motivácia bola vysoká, pretože táto vojna nemala dobyvačný charakter tak ako to bývalo obvyklé, pre záujmy kráľa, ale pre kresťanskú vieru. Na rozdiel od krížových výprav, bojové pole bolo v srdci Európy. Aliančné vojská začali na vrchu Kahlenberg (dnes [[Leopoldsberg]] ) ohňovými signálmi odpovedať na svetlice vystreľované z [[Dóm svätého Štefana|Dómu svätého Štefana]] a signalizovať tak príchod svojich predvojov. V deň bitky, pred východom slnka v Leopoldovej kaplnke (dnes Kostol sv. Jozefa z roku 1629) slúžil taliansky [[Kapucíni|kapucín]], [[papežský legát]], páter [[Marek z Aviana]] s veliteľmi na Kahlenbergu omšu, na ktorej miništroval kráľ Sobieski.

Turecký ženisti pripravili ďalšiu veľkú a konečnú detonáciu pod Löbelovou baštou, ktorá mala zabezpečiť ľahký prístup do mesta.. Sobieski sa rozhodol najskôr poslať jeden oddiel husárov, pod velením poručíka Žigmunda Zbierzchowského na prieskum či tam nie sú skryté priekopy, jamy a pasce. Oddiel pokračoval prudkým cvalom veľkým oblúkom medzi tureckými pozíciami čo vyvolalo v ich radoch paniku, ale tiež zaznamenali prvé značné straty. Veľkovezír Kara Mustafa sa nazdával, že je to hlavný nepriateľský útok, tak poslal na protiútok väčší počet svojich jazdcov. Tí sa rozhodli prenasledovať Poliakov a dostihli ich pri okraji lesa v ktorom ani len netušili, že Poliaci majú pripravené početnejšie oddiely, nabité zbrane, a ktorí vzápätí na nich spustili paľbu. Táto akcia vyvolala medzi Osmanmi prvý vážnejší zmätok. Kým Turci náhlivo skončili svoje práce a utesnili tunel, aby bola explózia účinnejšia, rakúsky "krtkovia"objavili najväčšie podkopané priestory s náložami až v popoludňajších hodinách, a zneškodnili včas zápalnú šnúru. V rovnakom čase už poľská pechota spustila masívny útok na turecké pravé krídlo. Kara Mustafa si bol príliš istý svojimi vojskami. Hlavnú obranu úseku medzi obcami Schafberg a Nussdorf. Na severnej strane od mesta zostavil len z niekoľkých menej skúsených oddielov vojakov. Na úkor toho sa sústredil s najschopnejšími silami na severozápadnej strane (dnes Türkenschanz). Nemci a Rakúšania bojovali na ľavom krídle na svahoch kopcov, medzi Kahlenbergom Schafbergom v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Poliaci postúpili ďalej z Viedenského lesa v priestore niekoľkých kilometrov, cez kopcovitý terén, porastmi kríkov a viníc.Turci tam nemali väčšie oddiely, keďže z tej strany nečakali útok. Sobieskeho husárske pluky ako predvoj v počte asi 3000 elitných jazdcov pod velením kapitánov Jablonowského a Sienawského, s plukmi nemeckej kavalérie o sile asi 20 000 mužov okolo 18 hodiny zaútočili z kopca Schafberg od Viedenského lesa. Spočiatku pomaly, potom prudkou jazdou, s bojovým revom a chvením zeme zmietli ako prvú jazdu Tatárov, potom nasledovala pechota janičiarov. V šíkoch osmanských obliehateľov nastala obrovská panika. Boli už unavení z dlhého boja na dvoch stranách. Janičiari hľadali záchranu v rieke. K útoku sa pripojili aj obrancovia z mesta. Zaútočili priamo na turecký tábor ( asi pätnásťtisíc stanov) a dorazili až do hlavného veľkovezírovho stanu. Ten však už bol na úteku a so sebou si vzal aj zelenú zástavu Proroka.

Kara Mustafa, ako sa ukázalo neskôr veľa vecí podcenil. Namiesto sústredenia sa na boj s cisársko-poľskou armádou, sa Turci venovali úsiliu preniesť boje do ulíc mesta. Kara Mustafa, ktorý mal v tej chvíli k dispozícii 110 000 vojakov do boja poslal len 70 000 . Podcenil silu spojeneckej armády a proti spojeneckému ľavému krídlu poslal 40 000 Tatárov, v presvedčení že nápor ich jazdy Nemcov a Sasov rozdrví. Boky malo chrániť 35 000 janičiarov, väčšinu však nechal Mustafa v zákopoch. AvšakAle ľavé kresťanské krídlo sa statočne držalo, hlavne vďaka poľskej jazde a hessenským kirisníkom. Hoci nemali skoro žiadnu delostreleckú podporu, pretože na kopce z ktorých útočili si dopravili delá iba Poliaci.

Po bitke boje pokračovali ďalej aj na slovenskom území. Karol Lotrinský porazil Turkov pri Parkane ( [[Štúrovo]] ). Niektoré pluky cisárskych vojsk zimu 1683 trávili v okolí [[Levice|Levíc]]. Vtedy už ale bol spečatený aj osud tureckého hlavného veliteľa. Dňa 25. decembra 1683 bol v Belehrade Kara Mustafa Paša popravený. Na rozkaz veliteľa janičiarov ho uškrtili hodvábnym povrazom Podľa trestu určenému vysokopostaveným osobám v Osmanskej ríši. Jeho posledné slová boli: "uistite sa, či ste uviazali poriadny uzol." Mustafova hlava bola predložená Sultánovi Mehmedovi IV. v zamatovom vrecku. Jeho náhrobok bol pôvodne v Belehrade. Neskôr bol prenesený do Edirnu kde sa nachádza dodnes.

* Z listov ktoré Ján Sobieski písal manželke sa zistilo že Jediné čoho sa poľský kráľ obával boli jeho radoví pešiaci. Boli totiž v roztrhaných uniformách. Medzi upravenými Hessenmi, Sasmi, a Bavormi vyzerali nedôstojne, ale práve Nemci pred nimi mali ešte väčší rešpekt, pretože ich považovali za ostrieľaných chlapov o čom sa napokon presvedčili v bitke.

* Víťazstvo nebolo pre Poliakov neskôr využité politicky. Dodnes za víťaza Rakúšania považujú cisára Leopolda I. Poľský kráľ hrdo prijal jeho pocty pred bránami Viedne, bez toho, aby zosadol z koňa. Cisár Leopold triumfálne vpochodoval s armádou do mesta, ktorého obyvatelia mu volali na česť a slávu ako osloboditeľovi. O necelých sto rokov Poľsko aj vinou Habsburgovcov bolo rozdelené a zaniklo.

* Jedna z ukoristených tureckých zástav objavených po bitke na bojovom poli bola považovaná za zástavu proroka Mohameda. Pápežovi ju daroval Poliak Ján Denhoff , žijúci v Ríme. V skutočnosti to nebola pravá zelená zástava Proroka, ktorú Mehmed IV. prikázal vztýčiť nad dobytou Viedňou, tú si odniesol Kara Mustafa do Belehradu.

* Autentická „svätá“ zástava Proroka Mohameda je v súčasnosti uchovávaná v [[Mešita sultána Eyüpa|Mešite sultána Eyüpa]] (po turecky: Eyüp Sultan Camii) v Istanbule. Nazýva sa :“''Sinjaqu 'sh sharif''“. Vyrobená je z hodvábu, vrchná časť je zelená, vyšívané zlatom. V časoch mieru je strážená v sále zvanej „vznešené rúcho“ V tej istej sále sa nachádzajú aj zachované posvätné zuby, sväté fúzy, posvätný strmeň, Mohamedov luk, a zelený meč s pošvou. Zlatá rakva obsahuje vlajky a ďalšie predmety. Mešita sultána Eyüpa je prvou mešitou postavenou po dobytí Konštantínopolu sultánom [[Mehmed II.|Mehmedom II.]] Je to jedno z najposvätnejších miest [[Islam]]u. Hovorí sa, že ak je táto zelená Mohamedova zástava vztýčená nad mešitou v Istanbule, je to znamením pre všetkých moslimov, že je čas ísť do vojny proti kresťanom po celom svete.

* V roku [[1690]] na pamiatku víťazstva pri Viedni, gdanský astronóm [[Johannes Hevelius]] pomenoval novoobjavené (1687) [[súhvezdie]] názvom „Štít Sobieskeho“ ([[Súhvezdie Štít]] ) .

* Počas obliehania Viedne 1683 jeden osmanský janičiar zostal ležať zranený v poli. Občan menom Ausburger sa ho ujal a dopravil ho do dediny [[Moena]] na severe Talianska (Dolomity-Trentino). Janičiar sa s dedinčanmi spriatelil a začal im pomáhať. Hlavne keď feudálny vládca začal požadovať po Ausburgovi od obce Moena neúnosné dane Janičiar začal vyjednávať v mene dedinčanov a v jednaní bol úspešný, takže sa stal hrdinom aj v širšom okolí. Hoci tam žil už dlhý čas, stále si zachovával osmanské zvyky. Štýl obliekania, namiesto domu dával prednosť bývaniu v tureckom stane. Do neho si priviedol aj nevestu z dediny Moena, ktorá v stane trvale bývala. Nakoniec odišiel a po jeho odchode občania Moeny každoročne doposiaľdosiaľ organizujú festival na jeho pamiatku. Taktiež je v dedine známa fontána s bustou slávneho janičiara.

* Prvú kaviareň v kresťanskej časti Európy si otvoril vo Viedni v roku [[1685]] František Kolschitsky, ( [[Franz Georg Kolszycki]] ) poľský zved a svetobežník. Bola umiestnená v Domgasse, neďaleko Dómu svätého Štefana. Turci údajne zanechali v tábore množstvo vriec s ešte neupraženými bobuľami kávovníka a on jediný vedel ako ich upravovať. Hoci prvú kaviareň si otvorili obchodníci z Damašku v Istanbule ešte roku [[1554]] a nazvali ju“ intelektuálna škola tradícií“ (Mekteb-i-Irfan)

* Jason Goodwin.Páni horizontov 2002. ISBN: 0312420668

* Emil Portisch. Geschichte der Stadt Pressburg-Bratislava

* John Wimmer, Viedeň 1683.

* Warszawa 1983 (monografia) História kampaní a bitiek, Vojenský historický ústav, Varšava, 1983 (monografia)