Sandinovský front národného oslobodenia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Robot automaticky nahradil text: (-t.j. +t. j.) |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
[[Súbor:FSLN.png|right|thumb|Vlajka Sandinovského frontu národného oslobodenia]]
'''Sandinovský front národného oslobodenia''' ([[španielčina|špan]].: ''Frente Sandinista de Liberación Nacional'', skr. '''FSLN''') je [[ľavica (politika)|ľavicová]] politická strana v [[Nikaragua|Nikarague]], jej členovia sú známy ako '''sandinisti'''. V 70. rokoch [[20. storočie|20. st.]] viedli [[partizánska vojna|guerillový]] boj proti represívnej vláde diktátora [[Anastasio Somoza Debayle|Anastasia Somozu Debayla]]. Potom, ako sa im ho v r. [[1979]] podarilo zvrhnúť, dostali sa k moci a v Nikarague následne vládli do r. [[1990]]. Aj neskôr zostali jednou z dvoch najvýznamnejších politických strán v krajine a ich líder, [[Daniel Ortega]], bol v r. [[2006]] opätovne zvolený za prezidenta
Sandinisti sa pomenovali na počesť [[Augusto César Sandino|Augusta Cézara Sandina]], historického lídra nikaragujského národného odporu proti [[Spojené štáty|americkej]] okupácii krajiny v rokoch [[1922]] – [[1934]], ktorý bol v r. 1934 zavraždený ''Národnou gardou'' Američanmi dosadeného diktátora [[Anastasio Somoza García|Anastasia Somozu]], ktorého [[somozovci|rodina]] následne vládla až do spomínaného r. 1979.
Riadok 14:
Od polovice apríla 1979 sandinisti naplno rozvinuli proti Somozovým silám otvorenú povstaleckú ofenzívu na niekoľkých frontoch a pomerne rýchlo dostali pod kontrolu severné časti krajiny, pričom rozhodujúcim elementom boli pre sandinistov hlavne úspešné pouličné boje v mestách. [[16. júna]] 5 politických osobnosti (Daniel Ortega, [[Moises Hassan]], [[Sergio Ramirez]] z FSLN, stredopravicový [[Alfonso Robelo]] a [[Violeta Barrios de Chamorrová]], vdova po zavraždenom novinárovi) založilo v exile dočasnú provizórnu vládu, tzv.'' Chuntu národnej rekonštrukcie''. Medzitým bojovníci FSLN získavali pod kontrolu stále väčšie územie krajiny a do konca júna ovládali už takmer celú Nikaraguu, okrem hlavného mesta. [[17. júla]] Somoza definitívne rezignoval a ušiel do [[Miami]], moc odovzdal svojmu spolupracovníkovi [[Francisco Urcuyo]]vi, ktorý však zakrátko krajinu tiež opustil. [[19. júna]] 1979 armáda FSLN slávnostne vstúpila do Managui, nasledujúci deň do mesta prišli z exilu aj členovia ''Chunty národnej rekonštrukcie'' a prevzali v krajine moc. V občianskej vojne dovtedy zahynulo asi 50 000 ľudí, viac ako 600 000 ľudí ostalo bez strechy nad hlavou a krajina mala zničenú ekonomickú infraštruktúru.
=== Vláda sandinistov ===
Keďže v provizórnej vláde mali sandinisti väčšinu, ľahko presadzovali svoje návrhy a s pravicovými členmi mali stále väčšie konflikty. Pôvodná Chunta národnej rekonštrukcie tak vydržala len do marca [[1981]], keď nečlenovia FSLN rezignovali a sandinisti tak nad krajinou prevzali prakticky úplnú kontrolu. V r. [[1984]] prebehli demokratické voľby, v ktorých sandinisti získali 67
Počas svojej vlády sa sandinisti zameriavali hlavne na povojnovú rekonštrukciu krajiny a sociálne programy. Zaviedli bezplatné zdravotníctvo, podporovali stavbu škôl a nemocníc v odľahlých oblastiach, snažili sa zvyšovať zamestnanosť. Významná bola ich rozsiahla alfabetizačná kampaň, keď sa im v priebehu pol roka podarilo znížiť negramotnosť obyvateľstva z 50% na 13%.<ref>[http://unesdoc.unesco.org/images/0014/001460/146007e.pdf The Sandinista Literacy Campaign in Nicaragua 1980], UNESCO.</ref> Za ich vlády sa tiež podarilo o tretinu znížiť detskú úmrtnosť a odstrániť detskú obrnu.<ref>[http://slovakia.humanists.net/pinter.htm Umenie, pravda a politika], Harold Pinter.</ref>
Sandinisti skonfiškovali všetku pôdu, ktorá patrila Somozovcom (vlastnili asi pätinu pôdy v krajine) a prerozdelili ju chudobným roľníckym rodinám. Zastávali model [[zmiešaná ekonomika|zmiešanej ekonomiky]] a na majetok súkromných spoločností nesiahali, zoštátňovanie počas ich vlády takmer neprebiehalo (s výnimkou Somozových súkromných bánk a podnikov). Ekonomická situácia vojnou zničenej
V zahraničnej politike sandinisti obnovili diplomatické vzťahy s Kubou (ktorá ich výrazne podporovala už počas ich partizánskeho boja) a nadviazali s ňou úzke spojenectvo. V menšej miere nadviazali styky aj so [[Sovietsky zväz]]om a ďalšími krajinami východného bloku, súčasne s týmito aktivitami sa však prudko zhoršili vzťahy so Spojenými štátmi.
Riadok 24:
Keďže vláda USA považovala FSLN v kontexte [[Studená vojna|Studenej vojny]] za komunisticky orientovanú stranu, ktorá obmedzovala ich vplyv v oblasti, od začiatku začala vyvíjať silnú snahu na ukončenie sandinovského režimu a návrat proamerickej vlády. Tieto snahy prebiehali obzvlášť intenzívne za vlády [[Ronald Reagan|Ronalda Reagana]]. V r. [[1985]], podobne ako predtým v prípade Kuby, uvalili USA na Nikaraguu rozsiahle ekonomické [[embargo]]. [[CIA]] tiež tajne organizovala proti Nikarague podvratnú a záškodnícku činnosť, pričom napr. v r. 1984 jej agenti zamínovali podvodnými [[mína]]mi hlavné nikaragujské prístavy. USA navyše rozsiahlo podporovali opozičné militantné skupiny súhrnne známe ako [[Contras]]. Vojenskú pomoc Contras v r. 1982 síce zakázal po nátlaku medzinárodnej verejnosti [[Senát Spojených štátov|senát]], no na príkaz prezidenta Reagana tajne pokračovala aj naďalej, pričom v tejto súvislosti vznikla aj známa [[aféra Irán-Contras]]. Hoci USA vládu sandinistov často obviňovali z porušovania ľudských práv a z podpory terorizmu, v skutočnosti pravé nimi podporovaný Contras uskutočnili množstvo násilných a teroristických akcii proti civilistom, pričom často fungujúc ako [[eskadry smrti]] zastrašovali a vraždili členov a podporovateľov FSLN (tato činnosť sa zvyšovala s blížiacimi sa voľbami v r. 1990). V súvislosti s podporou Contras a zamínovaním prístavov podala Nikaragua na USA sťažnosť na [[Medzinárodný súdny dvor]] v [[Haag]]u. Ten v r. [[1986]] uznal porušenie medzinárodného práva, nariadil Spojeným štátom s touto činnosťou prestať a zaplatiť Nikarague [[reparácie]] (čo však USA samozrejme odmietli). Kvôli činnosti Contras bol sandinistami v Nikarague od marca 1982 do januára 1988 vyhlásený [[výnimočný stav]], čo bolo spojené s miernou mediálnou cenzúrou a obmedzením niektorých občianskych práv.
[[Súbor:Mausoleo de los Heroes y Mártires.jpg|right|thumb|Pamätník obetiam a hrdinom revolúcie v [[León (Nikaragua)|Leóne]]]]
Kvôli stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, neúspešnej vojne s Contras ale aj vďaka rozsiahlej kampani opozičnej ''Violety Chamorovej'' (výdatne podporovanej USA) začala verejná podpora sandinistom klesať. V nasledujúcich prezidentských voľbách v r. [[1990]] Daniel Ortega so ziskom 41% prehral oproti 55% V. Chamorovej,<ref name="test" /> čim sa vláda sandinistov v
== Ideológia ==
Ideológia sandinistov síce bola založená hlavne na [[Marxizmus-leninizmus|marxisticko-leninistických]] základoch, obsahovala však množstvo svojských a výnimočných prvkov, čo FSLN radí skôr k stranám sociálno-demokratického a nie komunistického typu (ako ju označujú niektorí jej kritici). Sandinisti netrvali na vláde jednej strany a požadovali vytvorenie pluralitnej, demokratickej spoločnosti, zrušili tiež [[trest smrti]]. Chceli udržiavať nadštandardné vzťahy s katolíckou cirkvou, pretože boli prívržencami tzv. [[Teológia oslobodenia|teológie oslobodenia]], ktorá do istej miery spája socializmus a katolícku vieru. Mnohí nikaragujský klerici podporovali sandinistov, napr. kňaz ''Gaspar García Laviana'' sa priamo pridal k sandinovským bojovníkom a v r. 1978 ho zabili Somozovy vojaci v partizánskom tábore v horách. Medzi popredných predstaviteľov sandinistov patrili napr. aj [[jezuiti|jezuitský]] kňaz [[Ernesto Cardenal]], ktorý počas ich vlády pôsobil ako minister kultúry, či farár [[Miguel D'Escoto]], ktorý zas zastával post ministra zahraničia. A tak zatiaľ čo mnohí nižšie postavení klerici sandinistov podporovali, konzervatívni cirkevní hodnostári toto spojenectvo odmietali, pretože sandinistov vnímali skôr ako komunistov. Managujský arcibiskup [[Miguel Obando y Bravo]] síce spočiatku podporoval sandinistov v boji proti Somozovi, neskôr sa však stal ich silným kritikom a dokonca otvoreným podporovateľom Contras. Tieto okolnosti teda prispeli k zhoršeniu vzťahov s katolíckou cirkvou, napriek tomu však počas celej ich vlády nedošlo k obmedzovaniu či perzekúciám voči cirkvi.
| |||