Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické [[kúpele]] na [[Kaukaz]]e, pretože bol chorľavý a trpel tuberkulózou. Táto choroba mala neskôr vplyv na celý charatercharakter Lermontova. V ''Povesti'' (Повесть) opisuje vplyv tuberkulózy na hlavného hrdinu. Píše, že choroba ho naučila rozmýšľať. Nemohol sa hrať tak ako ostatné deti, preto sa zabával vlastnou predstavivosťou. Pri tretej návšteve kúpeľov v roku [[1825]] sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla [[1830]] pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.

Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbousvadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.

Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie "hrdinu„hrdinu doby"doby“ postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:

* Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom "vydaný"„vydaný“ Pečorinov denník

* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premierapremiéra vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.

* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšejnajrozsiahlejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantrop]]izmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.

[[Poéma]] ''Novic'' (''Мцыри'', [[1840]]) predstavuje spolu s poémou ''Zbeh'' (''Беглец'', [[1838]]) vrchol Lermontovovej [[verš]]ovanej [[epika|epiky]]. V poéme Novic je hlavným hrdinom, z Lermontovovho hľadiska zrejme ideálnym ľudským typom, mladý horal. Ten ešte ako chlapec padol do ruského zajatia, dostal sa do [[kláštor]]a, tam bol [[krst|pokrstený]] a pripravoval sa na rehoľnícky život. Hoci kláštoru vdačívďačí za svoj život, nedokáže sa stotožniť s ponurým spôsobom existencie, podvedome ho mučí túžba po rodnej zemi. Preto nakoniec využíva príležitosť a utečie z kláštora s nádejou, že sa dostane naspäť do hôr svojho otca a bude tam žiť voľným životným štýlom svojich bojovných a ničím nespútaných predkov. Zažije rôzne dobrodružstvá, je omámený krásou horskej prírody, stretáva sa s mladým gruzínskym dievčaťom, podstupuje víťazný zápas s panterom. Po trojdňovom putovaní však s hrôzou zisťuje, že sa celú dobu pohyboval v akomsi začarovanom kruhu a vyčerpaný klesá pred dverami svojho kláštora. Súcitní rehoľníci ho odnesú do jeho izby, kde zomiera po tom, čo sa úprimne vyspovedal.

''Maškaráda'' je jednou z Lermontovových najvýznamenšíchnajvýznamnejších drám. [[Verš]]ovaná [[tragédia]] má štyri [[dejstvo|dejstvá]] a zobrazuje prostredie vysokého petrohradského sveta. Lermontov drámu napísal v roku [[1835]], prvýkrát publikovaná bola v roku [[1842]] a [[inscenácia|inscenovaná]] roku [[1862]].