Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

gramatika
(→‎Výberová bibliografia: dielo "párus" sa do slovenciny neprekladá ako plachta, ale ako loďka)
(gramatika)
Lermontov sa narodil v [[Moskva|Moskve]]. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes [[Lermontovo]]), kde Lermontov prežil svoje detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na [[tuberkulóza|tuberkulózu]], v roku [[1817]]. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.
 
Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické [[kúpele]] na [[Kaukaz]]e, pretože bol chorľavý a trpel tuberkulózou. Táto choroba mala neskôr vplyv na celý charatercharakter Lermontova. V ''Povesti'' (Повесть) opisuje vplyv tuberkulózy na hlavného hrdinu. Píše, že choroba ho naučila rozmýšľať. Nemohol sa hrať tak ako ostatné deti, preto sa zabával vlastnou predstavivosťou. Pri tretej návšteve kúpeľov v roku [[1825]] sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla [[1830]] pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.
 
Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do [[Moskva|moskovskej]] internátnej školy pre deti bohatých [[aristokracia|aristokratov]]. Venuje sa [[hudba|hudbe]] a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva [[Alexander Sergejevič Puškin]]. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému ''Čerkesi''. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských [[divadlo (umenie)|divadelných]] predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu ''Démon''. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku [[1830]] druhý raz prepracováva ''Démona''. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.
== Démon ==
Démon je Lermontovova najznámejšia [[poéma]]. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch [[1856]] - [[1858]]. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy.
Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf]]nej [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbousvadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prázrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej ľúbostne sny. Démon odháňa vyslanca raja Cherubína, ktorý chce dievča ochrániť.
Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
== Hrdina našich čias ==
Novelistickým [[román]]om ''Hrdina našich čias'' (''Герой нашего времени'', [[1839]] - [[1841]]) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej [[próza|prózy]]. Toto dielo je z hľadiska [[kompozícia|kompozície]] osobité, nemá jednotný [[sujet]], pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných [[novela|noviel]], z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky ''Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze''. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu '''Pečorina''', výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie.
Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie "hrdinu„hrdinu doby"doby“ postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:
 
* kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
* autor
* Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom "vydaný"„vydaný“ Pečorinov denník
 
Vďaka tomu sa na hlavnú postavu dá pozerať z niekoľkých uhlov a z niekoľkých navzájom sa korigujúcich a doplňujúcich hľadísk, vrátane otvorenej a nesentimentálnej [[introspekcia|introspekcie]]. Z toho dôvodu sa tento román považuje za prvý ruský psychologický román.
* ''Bela''
* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premierapremiéra vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšejnajrozsiahlejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantrop]]izmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
[[Súbor:Paintings by Mikhail Lermontov, 1837.jpg|thumb|right|Maľba M. J. Lermontova, zachytáva prostredie kaukazských hôr, v ktorých sa odohráva dej poémy ''Novic''.]]
== Novic ==
[[Poéma]] ''Novic'' (''Мцыри'', [[1840]]) predstavuje spolu s poémou ''Zbeh'' (''Беглец'', [[1838]]) vrchol Lermontovovej [[verš]]ovanej [[epika|epiky]]. V poéme Novic je hlavným hrdinom, z Lermontovovho hľadiska zrejme ideálnym ľudským typom, mladý horal. Ten ešte ako chlapec padol do ruského zajatia, dostal sa do [[kláštor]]a, tam bol [[krst|pokrstený]] a pripravoval sa na rehoľnícky život. Hoci kláštoru vdačívďačí za svoj život, nedokáže sa stotožniť s ponurým spôsobom existencie, podvedome ho mučí túžba po rodnej zemi. Preto nakoniec využíva príležitosť a utečie z kláštora s nádejou, že sa dostane naspäť do hôr svojho otca a bude tam žiť voľným životným štýlom svojich bojovných a ničím nespútaných predkov. Zažije rôzne dobrodružstvá, je omámený krásou horskej prírody, stretáva sa s mladým gruzínskym dievčaťom, podstupuje víťazný zápas s panterom. Po trojdňovom putovaní však s hrôzou zisťuje, že sa celú dobu pohyboval v akomsi začarovanom kruhu a vyčerpaný klesá pred dverami svojho kláštora. Súcitní rehoľníci ho odnesú do jeho izby, kde zomiera po tom, čo sa úprimne vyspovedal.
Poéma ma ráz otvoreného [[lyrika|lyrického]] [[monológ]]u.
[[Súbor:Title-page_of_Lermontov's_drama_Masquuerade,_1835.jpg|thumb|right|Titulná strana Lermontovovho rukopisu drámy ''Maškaráda'']]
 
== Maškaráda ==
''Maškaráda'' je jednou z Lermontovových najvýznamenšíchnajvýznamnejších drám. [[Verš]]ovaná [[tragédia]] má štyri [[dejstvo|dejstvá]] a zobrazuje prostredie vysokého petrohradského sveta. Lermontov drámu napísal v roku [[1835]], prvýkrát publikovaná bola v roku [[1842]] a [[inscenácia|inscenovaná]] roku [[1862]].
[[Súbor:Lermontov_Vadim_Picture_1840-41.jpg|thumb|left|Lermontovova kresba k románu ''Vadim'']]
Hlavnou postavou je bývalý náruživý hazardný hráč Arbenin, ktorý svetom mravnej lability, honby za peniazmi, titulmi a mocou, z vlastnej skúsenosti hlboko pohŕda. Jediným, čo jeho kritickú a vnútorne vyplienenú bytosť povznáša nad bezhraničnou [[skepsa|skepsou]], je láska k mladej, krásnej žene Nine, do ktorej vkladá celý zmysel svojej existencie. Napriek svojmu vysokému intelektu však zostáva natoľko spätý so svojím prostredím, predovšetkým s jeho zásadnou nedôverou v lepšie možnosti človeka, že sa dá veľmi ľahko preľstiť intrigou, neprávom uverí v neveru svojej milujúcej ženy a z urazenej pýchy a žiarlivosti ju rafinovane otrávi a bezcitne sa kochá jej predsmrtnými mukami. Keď sa dodatočne presvedčí o jej nevine, zavrhne v zúfalstve svoj život a na škodoradostné potešenie svojho okolia zošalie.
56 289

úprav