Svidník (okres): Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 32 bajtov ,  pred 9 rokmi
→‎Okres Svidník: zvýraznenie textu
(→‎Okres Svidník: doplnenie údajov z knihy Malé dejiny Rusínov)
(→‎Okres Svidník: zvýraznenie textu)
VadimiRus vo svojej knihe Dejiny gréckokatolíkov [[Podkarpatská Rus|Podkarpatská]] od 9. do 18. storočia uvádza, že osídľovanie podhorských oblastí Karpát nie je výsledkom [[Valašská kolonizácia|valašskej kolonizácie]] ale dôsledkom nástupu [[Karol I. (Uhorsko)|Karola Róberta]] na opustený [[Uhorsko|Uhorský]] [[trón]]. Karol po svojom príchode začal dôslednú latinizáciu cirkevných [[Obrad|obradov]] v dôsledku čoho [[Autochtónnosť|autochtónne]] obyvateľstvo stredného Uhorska a Potisia bolo donútené opustiť svoje obydlia a usadzovať sa v nehostinných oblastiach Karpatského oblúka. Karol taktiež úplne zničil pôvodnú [[Slovania|slovanskú]] [[Šľachta|šľachtu]] [[Arpádovci|arpádovského Uhorska]]. Prvé písomné zmienky napríklad o Ladomirove nasvedčujú tomu, že by osídlenie severnej časti [[Šariš]]skej župy mohla v skutočnosti postupovať z Potisia a nie z [[Ukrajina|Ukrajiny]].
 
Historik, bohemista a rusínista Ivan Pop vo svojej knihe Malé dejiny Rusínov píše, že poľská, slovenská, maďarská a ukrajinská historiografia systematický, dôsledne popiera fakt autochtónnosti karpatských Slovanov, karpatských Chorvátov a ich potomkov karpatských [[Rusíni| Rusínov]]. Podľa tejto „teórie“ sa Rusíni objavili v Karpatoch, karpatskom predhorí v Potiskej rovina ako hostia (lat. hospites), kononisti v 14. storočí v dobe tzv. valašskej kolonizácie. Tomu odporujú fakty z archeológie, písomné zdroje byzantského a západoeurópskeho pôvodu, na ich základe historická veda a koniec koncov zdravý ľudský rozum.
(In.: '''Ivan Pop''': ''Malé dejiny Rusínov'', Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, '''ISBN 978-80-970354-4-0''', str. 11.)
 
Je to vidieť z intenzívneho dovozu bohoslužobných kníh z [[Kyjev]]a a Haliče, písaných s staroslovienčine. Tie sa neskôr prepisovali v kláštoroch, napríklad v baziliánskom kláštore na Bukovej hore vo Veľkom Bukovci (Dnes Bukovec, okr. Stropkov). Tu bola kláštorná škola pre prípravu kantorov-učiteľov a bohatá knižnica, ktorá bola neskôr zničená. Na jej zničení sa podieľali rody [[Drugetovci|Drugethovcov]] z [[Humenné]]ho, ktorých príslušníci boli vyznávačmi latinského obradu. Súčasné sa šíri ikonopisné maliarstvo. Jeho zachované pamiatky patria dodnes ku klenotom európskeho umenia.
 
Rodina [[Drugetovci|Drugethovcov]] veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 na absburskom sneme „Cuius regio, talis religio“, (koho moc, toho i náboženstvo). 13. ročný [[Juraj IV.]] Dregeth na svoje meniny, za účasti svojej matky Anny Jakušičovej – Drugethovej a egerského latinského biskupa Juraja Jakušica de Orbanov zorganizovali v roku 1648 podpísanie [[Gréckokatolícka cirkev|Užhorodskej unie]], kde 63 gréckokatolíckych farnosti vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastýra. Hlavnou príčinou tzv. podpisu boli ekonomické výhody duchovných. (Až do roku [[Októbrová revolúcia|októbrovej revolúcie]] pojem gréckokatolík bol synonymum slova [[Pravoslávie|pravoslávny]]. Dnešní pravoslávni v SR neuznávajú rímskeho pápeža).
 
Ikony zo 17. a 19. storočia sú vyhľadávanými exponátmi na výstavách umenia po celom svete. Zachované drevené kostolíky „cerkvi“ boli v roku 1968 zaradené do súboru [[Národná kultúrna pamiatka|národných kultúrnych pamiatok]]. Ide o jedenásť ľudových drevených stavieb sakrálneho typu a ľudových galérií v prírode pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Nachádzajú sa v pohraničnom pásme: Bodružal z roku 1658, Ladomírová z roku 1742, Dobroslava z roku 1755, Miroľa z roku 1770, Príkra z roku 1777, Hunkovce koniec 18. storočia, Šemetkovce z roku 1752, Korejovce z roku 1761 a Nižný Komárnik z roku 1938, Krajné Čierno z konca 18. storočia. V roku 1986 bola do svidníckeho skanzenu prevezená cerkva z Novej Polianky, ktorá bola postavená v roku 1766. Od 8. júla do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva [[UNESCO]] sú zapísané cerkvi z Bodružala a Ladomirovej.
Anonymný používateľ