Wikipédia

Klarinet: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Pescan (diskusia | príspevky)
34 025 editací
d p.n.l. → pred Kr.
Luckas-bot (diskusia | príspevky)
Boti
182 729 editací
d r2.7.1) (robot Pridal: ga:Clairnéid
Riadok 18:
{{Link FA|de}}
{{Link GA|en}}
 
Klarinet (z talianskeho clarino) je drevený jednojazýčkový aerofón valcovitého vŕtania.
Prúd vzduchu je hnaný z úst hráča a rozochveje bambusový plátok pripevnený na hubičke.
Je prerušovaný rýchlym kmitaním jazýčka tzv. nasadzovaním. Výšku tónu môžeme meniť týmito spôsobmi :
A) Prerušovaním a skracovaním chvejúceho sa vzduchového stĺpca- zakrývaním a otváraním dierok. Kratší vzduchový stĺpec vydáva tón vyšší a dlhší vzduchový stĺpec vydáva tón nižší
B) Výšku tónu meníme prefukovaním. Miesto základného tónu sa ozve niektorý z alikvotních tónov.
 
Keďže v tóne klarinetu prevládajú nepárne alikvotné tóny , môžeme na klarinete prefukovať len do 3., 5., 7., 9., a 11. tónu. Preto prvým prefukom získame vždy duodecimu základného tónu. Tóny získané ďaľšími prefukmi mávajú často intonačné odchylky , ktoré musí hráč vyrovnávať jednak nátyskom a jednak pomocnými hmatmi. Intonácia tónu býva rozdielna na rôznych nástrojoch ale mení sa i zmenou hubičky, zmenou súdku alebo povytiahnutím súdku.
 
História klarinetu:
 
Ako pratvar tohoto nástroja sa uvádza staroegyptský klarinetový nástroj , známy už od 5. dynastie (2500 pred Kr.), ktorého názov spoločný všetkým dreveným dychovým nástrojom v starom Egypte bol maat. V hudobnej praxi sa vyskytuje pomerne neskoro , lebo bol vynájdený až okolo roku 1690 norimberským nástrojárom Johannom Christophom
Dennerom ako zdokonalená forma nástroja „Chalumeau“ (šalmaja) . Svoje meno klarinet obdržal v 18. storočí podľa pomenovania vysokej trúbky zvanej clarina , ktorej jasné tóny mal farbou svojho tónu vo vysokých , ťažko ozývaných polohách clariny zastupovať. Taliansky názov clarinetto označuje malú clarinu. Dennerov klarinet bol veľmi jednoducho zariadený , lebo mal 7 dierok a len 2 klapky. Vynálezca ešte sám 6 rokov pracoval na zdokonalení nástroja. Jeho syn Jacob Denner okolo roku 1720 zvýšil rozsah klarinetu až do tónu e3 tým, že zaviedol prefukovaciu klapku b a klapku h umiestnil na spodnom dieli nástroja.
 
Koncom 18. storočia bol klarinet upravený o 4. a 5. klapku, o čo sa zaslúžil jednak nástrojár Barthold Fritz z Brunšviku a jednak tiež parížsky virtuóz českého pôvodu Jozef Beer.
6. klapku zaviedol Xavier Lefévre v Paríži a ďaľších sedem klapiek (okrem iných zlepšení) Ivan Muller na začiatku 19. storočia. Podobne ako u ostatných drevených dychových nástrojov, uplatnil sa i u klarinetov vplyv Bohmovej reformy , zvlášť zavedením prstencových klapiek , čo sa stalo asi v roku 1839 zásluhou Hyacintha Klosé , na ktorého popud ich zaviedol parížsky L.A. Buffet. V roku 1867 zabezpečil R. Mollenhauer z Fuldy klarinet úplným Bohmovým mechanizmom. Podobne ako je tomu aj i u iných dychových nástrojov , je dnes rozšírený hlavne francúzsky klarinet Bohmovho systému a nemecký klarinet s Heckelovým systémom. Niektorí hráči dávajú prednosť francúzskemu, jeho tón je užší ale jasný a iní najú radšej klarinet nemecký so širším ale temnejším tónom. Okrem nich bol spravený pokus , s istým úspechom, o zlúčenie oboch typov (nemecký a francúzsky) klarinetov. Tento kombinovaný typ vzorov „Schmidt“ vyrába firma Wurlitzer vo Westfalsku.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Prvé využitia klarinetu:
 
Podľa Francoise Augusta Gevaerta bol klarinet použitý už v roku 1720 v omši antverpského kapelníka Fabera. O inom použití klarinetov z tej doby nie je nič známe. Až okolo polovice 18. storočia sa klarinet dostal do niektorých orchestrov (v Mannheimu v Paríži) . jan Stamic ho prvýkrát použil v symfónii „Avec´ clarinettes et cors de chasse“ v roku 1755. Od tej doby sa klarinet zdomácňoval v orchestri stále viac a klarinet je v dnešnom orchestri neodmysliteľný. Tón klarinetu v ňom tvorí spojovací článok medzi chladným tónom flauty a otvoreným tónom hoboja , s oboma znie dobre. Ich tón jednak hrejivo usmerňuje a jednak zvukovo zaobľuje.
 
 
Zloženie klarinetu:
 
Klarinet je najdôležitejší nástroj skupiny dychových nástrojov s jednoduchým plátkom. Jeho trubica je valcovitého vŕtania až na malé rozšírenie spodného dielu. Vyrába sa hlavne z grenadillového dreva. Skladá sa z piatich dielov – 1 diel: Zobcový horný diel (hubička) na ktorom je šroubovým zariadením pripevnený jednoduchý bambusový plátok (jazýček)
2 diel : Krátky súdok 3 diel: Dve alebo len jedna stredná časť , na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus
4 diel: Ozvučník, ktorý je nálevkovitého tvaru
Moderný klarinet má asi 20 klapiek, 7 tzv. brýlov a okrem toho 7 dierok . Klarinet v B ladení s es klapkou je asi 69 cm dlhý.
Klarinet v As ladení je dlhý 36 cm.
Klarinet v Es ladení je dlhý 40 cm.
Klarinet v C ladení je dlhý 59 cm.
Klarinet v A ladení je dlhý 71 cm.
 
 
Nasádzaním jazýčku k okrajom hubičky nastáva pravidelné uzatváranie jedného konca nástrojovej trubice a tým aj jej čiastočné krytie. Preto má klarinet hlbší tónový rozsah než flauta alebo hoboj pri rovnakej dĺžke trubice. Vzájomné stretnutie zvukových vĺn rozochveného plátku, ktorá je trúbkovo jasná a podobá sa zvlášť v strednej polohe ľudskému hlasu (sopránu).
 
 
Rozsah klarinetu:
 
Okrem ladení As, Es, C, B a A sa vyrábali klarinety aj iných ladení napr. sopraninové t. j. vysoko oktávové v As (o malú sextu vyššie znejúci klarinet cigánskych kapiel) , sopránový v F, klarinet „milostný“ (d´amore) v As, G, a altový v F a Es ladení. Chromatický tónový rozsah klarinetu je od es po c4 .
Tento rozsah v notovom písme je takmer rovnaký pre všetky druhy klarinetov v B ladení od
d po es3 , u klarinetov ladených v A o pol tóna nižšie atď. U klarinetov s tzv. es klapkou
je najhlbším tónom písané malé es. Vysoké klarinety v D a Es ladení sa obyčajne notujú v rozsahu od e- g3 znejúcom v D klarinete o celý tón vyššie teda od fis do a3 a v Es
klarinete vyššie o malú terciu t. j. od g do b3.
Celý rozsah klarinetu sa delí na niekoľko registrov a to na najhlbší tzv. „šalmajový“ register tónov temných farieb avšak tvrdo znejúcich (e- e1) , na register matnej farby tónov a zvukovo menej mocnej (f1- b1) , na register jasnej a sýtej farby tónov ( h1- c2 ) a na vysoký register tónov ostrých.
 
 
Dnešné využitia klarinetu:
 
Klarinet je veľmi vďačný nástroj nielen pre farebnosť svojho tónu ale aj pre úctyhodný rozsah, takmer 4 oktávy. Dobre sa hodí nielen k spevným a lyrickým partiám , ale uplatní sa aj v hudbe dramatického charakteru , zvlášť hlbokým registrom a veľkou technikou pohyblivosti. V modernej dobe sa často vyskytuje aj v hudbe komornej v spojení so sláčikovými a dychovými nástrojmi. V symfonických orchestroch , kde často zastávajú úlohu sláčikových nástrojov , hlavne huslí ich je oveľa viac a tvoria niekedy veľmi početnú skupinu.
 
[[am:ክላርኔት]]
Řádek 40 ⟶ 99:
[[fr:Clarinette]]
[[fy:Klarinet]]
[[ga:Clairnéid]]
[[gd:Clàirneid]]
[[gl:Clarinete]]
Řádek 81 ⟶ 141:
[[zh:單簧管]]
[[zh-min-nan:O͘-ta̍t-á]]
Klarinet (z talianskeho clarino) je drevený jednojazýčkový aerofón valcovitého vŕtania.
Prúd vzduchu je hnaný z úst hráča a rozochveje bambusový plátok pripevnený na hubičke.
Je prerušovaný rýchlym kmitaním jazýčka tzv. nasadzovaním. Výšku tónu môžeme meniť týmito spôsobmi :
A) Prerušovaním a skracovaním chvejúceho sa vzduchového stĺpca- zakrývaním a otváraním dierok. Kratší vzduchový stĺpec vydáva tón vyšší a dlhší vzduchový stĺpec vydáva tón nižší
B) Výšku tónu meníme prefukovaním. Miesto základného tónu sa ozve niektorý z alikvotních tónov.
 
Keďže v tóne klarinetu prevládajú nepárne alikvotné tóny , môžeme na klarinete prefukovať len do 3., 5., 7., 9., a 11. tónu. Preto prvým prefukom získame vždy duodecimu základného tónu. Tóny získané ďaľšími prefukmi mávajú často intonačné odchylky , ktoré musí hráč vyrovnávať jednak nátyskom a jednak pomocnými hmatmi. Intonácia tónu býva rozdielna na rôznych nástrojoch ale mení sa i zmenou hubičky, zmenou súdku alebo povytiahnutím súdku.
 
História klarinetu:
 
Ako pratvar tohoto nástroja sa uvádza staroegyptský klarinetový nástroj , známy už od 5. dynastie (2500 pred Kr.), ktorého názov spoločný všetkým dreveným dychovým nástrojom v starom Egypte bol maat. V hudobnej praxi sa vyskytuje pomerne neskoro , lebo bol vynájdený až okolo roku 1690 norimberským nástrojárom Johannom Christophom
Dennerom ako zdokonalená forma nástroja „Chalumeau“ (šalmaja) . Svoje meno klarinet obdržal v 18. storočí podľa pomenovania vysokej trúbky zvanej clarina , ktorej jasné tóny mal farbou svojho tónu vo vysokých , ťažko ozývaných polohách clariny zastupovať. Taliansky názov clarinetto označuje malú clarinu. Dennerov klarinet bol veľmi jednoducho zariadený , lebo mal 7 dierok a len 2 klapky. Vynálezca ešte sám 6 rokov pracoval na zdokonalení nástroja. Jeho syn Jacob Denner okolo roku 1720 zvýšil rozsah klarinetu až do tónu e3 tým, že zaviedol prefukovaciu klapku b a klapku h umiestnil na spodnom dieli nástroja.
 
Koncom 18. storočia bol klarinet upravený o 4. a 5. klapku, o čo sa zaslúžil jednak nástrojár Barthold Fritz z Brunšviku a jednak tiež parížsky virtuóz českého pôvodu Jozef Beer.
6. klapku zaviedol Xavier Lefévre v Paríži a ďaľších sedem klapiek (okrem iných zlepšení) Ivan Muller na začiatku 19. storočia. Podobne ako u ostatných drevených dychových nástrojov, uplatnil sa i u klarinetov vplyv Bohmovej reformy , zvlášť zavedením prstencových klapiek , čo sa stalo asi v roku 1839 zásluhou Hyacintha Klosé , na ktorého popud ich zaviedol parížsky L.A. Buffet. V roku 1867 zabezpečil R. Mollenhauer z Fuldy klarinet úplným Bohmovým mechanizmom. Podobne ako je tomu aj i u iných dychových nástrojov , je dnes rozšírený hlavne francúzsky klarinet Bohmovho systému a nemecký klarinet s Heckelovým systémom. Niektorí hráči dávajú prednosť francúzskemu, jeho tón je užší ale jasný a iní najú radšej klarinet nemecký so širším ale temnejším tónom. Okrem nich bol spravený pokus , s istým úspechom, o zlúčenie oboch typov (nemecký a francúzsky) klarinetov. Tento kombinovaný typ vzorov „Schmidt“ vyrába firma Wurlitzer vo Westfalsku.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Prvé využitia klarinetu:
 
Podľa Francoise Augusta Gevaerta bol klarinet použitý už v roku 1720 v omši antverpského kapelníka Fabera. O inom použití klarinetov z tej doby nie je nič známe. Až okolo polovice 18. storočia sa klarinet dostal do niektorých orchestrov (v Mannheimu v Paríži) . jan Stamic ho prvýkrát použil v symfónii „Avec´ clarinettes et cors de chasse“ v roku 1755. Od tej doby sa klarinet zdomácňoval v orchestri stále viac a klarinet je v dnešnom orchestri neodmysliteľný. Tón klarinetu v ňom tvorí spojovací článok medzi chladným tónom flauty a otvoreným tónom hoboja , s oboma znie dobre. Ich tón jednak hrejivo usmerňuje a jednak zvukovo zaobľuje.
 
 
Zloženie klarinetu:
 
Klarinet je najdôležitejší nástroj skupiny dychových nástrojov s jednoduchým plátkom. Jeho trubica je valcovitého vŕtania až na malé rozšírenie spodného dielu. Vyrába sa hlavne z grenadillového dreva. Skladá sa z piatich dielov – 1 diel: Zobcový horný diel (hubička) na ktorom je šroubovým zariadením pripevnený jednoduchý bambusový plátok (jazýček)
2 diel : Krátky súdok 3 diel: Dve alebo len jedna stredná časť , na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus
4 diel: Ozvučník, ktorý je nálevkovitého tvaru
Moderný klarinet má asi 20 klapiek, 7 tzv. brýlov a okrem toho 7 dierok . Klarinet v B ladení s es klapkou je asi 69 cm dlhý.
Klarinet v As ladení je dlhý 36 cm.
Klarinet v Es ladení je dlhý 40 cm.
Klarinet v C ladení je dlhý 59 cm.
Klarinet v A ladení je dlhý 71 cm.
 
 
Nasádzaním jazýčku k okrajom hubičky nastáva pravidelné uzatváranie jedného konca nástrojovej trubice a tým aj jej čiastočné krytie. Preto má klarinet hlbší tónový rozsah než flauta alebo hoboj pri rovnakej dĺžke trubice. Vzájomné stretnutie zvukových vĺn rozochveného plátku, ktorá je trúbkovo jasná a podobá sa zvlášť v strednej polohe ľudskému hlasu (sopránu).
 
 
Rozsah klarinetu:
 
Okrem ladení As, Es, C, B a A sa vyrábali klarinety aj iných ladení napr. sopraninové t. j. vysoko oktávové v As (o malú sextu vyššie znejúci klarinet cigánskych kapiel) , sopránový v F, klarinet „milostný“ (d´amore) v As, G, a altový v F a Es ladení. Chromatický tónový rozsah klarinetu je od es po c4 .
Tento rozsah v notovom písme je takmer rovnaký pre všetky druhy klarinetov v B ladení od
d po es3 , u klarinetov ladených v A o pol tóna nižšie atď. U klarinetov s tzv. es klapkou
je najhlbším tónom písané malé es. Vysoké klarinety v D a Es ladení sa obyčajne notujú v rozsahu od e- g3 znejúcom v D klarinete o celý tón vyššie teda od fis do a3 a v Es
klarinete vyššie o malú terciu t. j. od g do b3.
Celý rozsah klarinetu sa delí na niekoľko registrov a to na najhlbší tzv. „šalmajový“ register tónov temných farieb avšak tvrdo znejúcich (e- e1) , na register matnej farby tónov a zvukovo menej mocnej (f1- b1) , na register jasnej a sýtej farby tónov ( h1- c2 ) a na vysoký register tónov ostrých.
 
 
Dnešné využitia klarinetu:
 
Klarinet je veľmi vďačný nástroj nielen pre farebnosť svojho tónu ale aj pre úctyhodný rozsah, takmer 4 oktávy. Dobre sa hodí nielen k spevným a lyrickým partiám , ale uplatní sa aj v hudbe dramatického charakteru , zvlášť hlbokým registrom a veľkou technikou pohyblivosti. V modernej dobe sa často vyskytuje aj v hudbe komornej v spojení so sláčikovými a dychovými nástrojmi. V symfonických orchestroch , kde často zastávajú úlohu sláčikových nástrojov , hlavne huslí ich je oveľa viac a tvoria niekedy veľmi početnú skupinu.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Klarinet“