|
== Obsah ==
Okolo Hronky sa sústredili takí významní slovenskí básnici a spisovatelia, akými boli: Ján Kollár, Karol Štúr, Gašpar Féjerpataky-Belopotocký, L. Šuhajda, z mladších Ľ. Štúr, J.M. Hurban, Bohuslav Nosák, A. H. Škultéty, Samo B. Hroboň a iní. Z Čechov sem prispieval Karel Sabina, Fr. C. Kampelík, K. Amerling, A. Šembera. V časopise vychádzala poézia, orientovaná dosť často klasicisticky. (Kuzmányho preklad I. spevu Illiady, preklad z Platóna[[Platón]]a od K. Štúra, IV. dejstvo [[WilLiam Shakespeare|Shakespearovho]] Hamleta[[Hamlet]]a od B. Křižáka apod.) Zo slovanskej poézie vychádzala tu poľská, hlavne Mickiewiczove básne, ktoré Kuzmány a štúrovci veľmi obľubovali. Próza bola v Hronke v ústraní.
Už v úvodnej básni zvanej "''Zpěvec a Nitra"'' Kuzmány sľubuje osobitné, na ten čas v slovenskom novinárstve nezvyklé zameranie. Išlo mu v ňom nielen o propagáciu romantickej literatúry, ktorá sa vtedy na Slovensku stávala módnou, ale aj o novú koncepciu literárneho a kultúrneho života vôbec. Teoretickým zdôvodnením tohto programu je Kuzmányho úvodný článok v Hronke "''Místo předmluvy tato domluva"'', v ktorom hlavnou témou je otázka jednoty spisovnej reči. Ňou už nemala byť, podľa Kuzmányho, reč Kralickej biblie, ale novodobá jungmannovská čeština. Kuzmány tu tiež jednoznačne odmieta slovakizačné tendencie Michala Godru a Jána[[Ján Kollár|Jána Kollára]], ktorí vtedy vnášali do spisovnej češtiny viaceré tvarové a lexikálne prvky slovenčiny. Odmieta aj bernolákovských "rozkolníkov", napriek tomu, že si osobne vážil básnické dielo Jána Hollého. Vydavateľ Hronky prijal kollárovské učenie o slovanskej vzájomnosti, podľa ktorého sú Slovania jedným národom. Preto žiadal ich jazykovú jednotu, ktorá podľa neho prináša aj politicky i kultúrne slabším Slovákom v porovnaní s Čechmi veľa výhod.
Kuzmány na tomto mieste odsúdil aj [[Juraj Palkovič|Juraja Palkoviča]] a jeho [[Tatranka|Tatranku]], pričom mu vyčítal zotrvávanie pri veleslavínskej češtine a pri literárnom klasicizme. Na posmech mu boli aj Palkovičove dlhoročné jazykovedné boje. Zľahčujúco ho tu nazval "quasi profesor", čím aj vyslovil pochybnosti o oprávnenosti jeho titulu. Palkovič v Tatranke odmietol tento útok a označil ho za pamflet. Sám pritom vyčítal Kuzmányho Hronke prečiny proti gramatike a pravopisu veleslavínskej češtiny. Sám mienil Kuzmányho zažalovať na súde, no banskobystrický advokát Dreschler tento proces neprijal. [[Ľudovít Štúr|Ľudovítovi Štúrovi]] sa nakoniec podarilo definitívne nebezpečenstvo súdnej pravoty medzi obidvoma slovenskými národovcami zažehnať. Mladí štúrovci síce podporovali Hronku a Kuzmányho literárne a estetické názory, no nesúhlasili s formou Kuzmányho kritiky Palkoviča, ktorého si právom vážili.
Prevažnú väčšinu článkov do časopisu napísal sám Karol Kuzmány. Trvalú hodnotu má hlavne jeho štúdia O kráse, v ktorej podal súhrn svojich názorov na estetiku. Rozoberá tu rozličné literárne druhy a venuje sa aj slohu a veršu. Zdôrazňuje pritom vzájomnú podmienenosť pravdy, krásy a mravného dobra. Vyzdvihuje pritom estetické a umelecké hodnoty slovenskej ľudovej slovesnosti v súlade s tendenciami literárneho romantizmu. Sám sa však vo svojej básnickej tvorbe nevládal úplne zbaviť klasicizmu, čo vidieť aj z jeho idylickej básne ''Běla'' s podtitulom: ''Vzdělanenka, obrázek měšťanského života v pěti zpěvích'', zloženej časomerným hexametrom. Vyšla na pokračovanie v prvom zväzku Hronky. Kuzmány tu vlastne idylizuje meštiacky konzervatívny spôsob života strániaci sa spoločenských premien. Ide vlastne o biedermeier prenesený do vymysleného prostredia slovenských národne uvedomelých meštiackych vrstiev.
Sám sa však vo svojej básnickej tvorbe nevládal úplne zbaviť klasicizmu, čo vidieť aj z jeho idylickej básne Běla s podtitulom: "Vzdělanenka, obrázek měšťanského života v pěti zpěvích", zloženej časomerným hexametrom. Vyšla na pokračovanie v prvom zväzku Hronky. Kuzmány tu vlastne idylizuje meštiacky konzervatívny spôsob života strániaci sa spoločenských premien. Ide vlastne o biedermeier prenesený do vymysleného prostredia slovenských národne uvedomelých meštiackych vrstiev.
Ďalším rozsiahlym Kuzmányho príspevkom v Hronke bola próza ''Ladislav'', označená v podtitule ako "filozofický román", čo je prehnanou charakteristikou . Autor tu tiež horlí za básnictvo vychádzajúce z ľudovej poézie. Sú tu tiež úvahy o poslaní umenia, o vzťahu literárneho romantizmu ku klasicizmu, chvála poľských romantických básnikov, hlavne Mickiewicza, horlenie za slovanskú vzájomnosť. Kuzmány sa tu prejavuje ako odporca šľachty i bohatého cirkevného kléru, ako stúpenec reformného hnutia v Uhorsku, smerujúceho k zlepšeniu katastrofálnych sociálnych pomerov poddaných roľníkov.
Kuzmányho horlenie za nové a pokrokové umenie sa prejavilo na stránkach Hronky veľmi výrazne. Dokázal sa zastať aj mladej a pokrokovej poézie [[Karel Hynek Mácha|Karla Hynka Máchu]], napádaného v Čechách odporcami literárneho romantizmu. Kuzmány ako jeden z prvých českých i slovenských literárnych kritikov pochopil veľké Máchovo umenie. Dokázal to i básňou "''Pláč nad smrtí Karla Hynka Máchy"'', otlačenou v pražských ''Květoch'' roku 1836, ako aj vo svojom ''Ladislavovi'', kde Máchov Máj označuje za príklad romantického umenia. Hlavným kritikom Máchovej poézie bol v Čechách redaktor významného vedeckého a literárneho Časopisu českého museum - [[Josef Chmelenský]]. Tento v recenziách najprv vysoko hodnotil Kuzmányho Hronku a jeho redaktora zaraďoval medzi najschopnejších v Uhorsku. Keď však redaktor Hronky prejavil nesúhlas so zaznávaním Máchovho umenia vo svojom ''Slove k panu Drovi Jos. Chmelenskému a jemu podobným českým recensentům'', Chmelenský vo svojom časopise Hronku a jej tvorcu začal ostro kritizovať. Vyčítal jej pochybenú ideovú koncepciu, odchýlky od spisovnej češtiny a časté užívanie slovakizmov. Predtým tak vychvaľovaná Hronka sa stal zrazu, podľa Chmelenského, časopisom "slabším a prázdnejším" a z Kuzmányho redaktor, ktorý nevie "s časopisem zacházeti".
Pozitívne treba hodnotiť aj Kuzmányho snahu cez Hronku "otvárať okná do sveta" slovenským čitateľom. Stalo sa tak publikovaním prekladov z diel vrcholných predstaviteľov svetovej literatúry. V Hronke vychádzali napr. ukážky z [[Adam Mickiewicz|Mickiewiczovej ]] poézie, preklady z Horácia od S. B. Hroboňa i [[Alexander Sergejevič Puškin|Puškinove ]] verše preložené K. Kuzmánym, výťahy z Platónových spisov od K. Štúra, ukážky so [[Sokrates|Sokratovej ]] filozofie apod. Ako vidieť, Kuzmány napriek tomu, že bol priekopníkom literárneho romantizmu, bol tolerantným redaktorom a z ohľadu na starších i staromódnejších dopisovateľov pripustil do Hronky aj preklady z antickej literatúry. Do tohto časopisu prispieval aj [[Ján Chalupka ]], významný slovenský autor divadelných hier, ktorý tu prvý raz uverejnil svoje Kocúrkovo. ▼Hlavným kritikom Máchovej poézie bol v Čechách redaktor významného vedeckého a literárneho Časopisu českého museum - Josef Chmelenský. Tento v recenziách najprv vysoko hodnotil Kuzmányho Hronku a jeho redaktora zaraďoval medzi najschopnejších v Uhorsku. Keď však redaktor Hronky prejavil nesúhlas so zaznávaním Máchovho umenia vo svojom "Slove k panu Drovi Jos. Chmelenskému a jemu podobným českým recensentům", Chmelenský vo svojom časopise Hronku a jej tvorcu začal ostro kritizovať. Vyčítal jej pochybenú ideovú koncepciu, odchýlky od spisovnej češtiny a časté užívanie slovakizmov. Predtým tak vychvaľovaná Hronka sa stal zrazu, podľa Chmelenského, časopisom "slabším a prázdnejším" a z Kuzmányho redaktor, ktorý nevie "s časopisem zacházeti".
Hronka bola jediným slovenským časopisom prvej polovice 19. storočia, do ktorého v dosť veľkej miere písali českí spisovatelia a vedeckí pracovníci. V Hronke uverejnil veľa článkov i básní moravský rodák Frant.František C. Kampelík, ktorý nezabúdal ani na pravidelné správy o literárnych novinkách v Čechách a na Morave, ale aj v iných slovanských krajinách. ▼▲Pozitívne treba hodnotiť aj Kuzmányho snahu cez Hronku "otvárať okná do sveta" slovenským čitateľom. Stalo sa tak publikovaním prekladov z diel vrcholných predstaviteľov svetovej literatúry. V Hronke vychádzali napr. ukážky z Mickiewiczovej poézie, preklady z Horácia od S. B. Hroboňa i Puškinove verše preložené K. Kuzmánym, výťahy z Platónových spisov od K. Štúra, ukážky so Sokratovej filozofie apod. Ako vidieť, Kuzmány napriek tomu, že bol priekopníkom literárneho romantizmu, bol tolerantným redaktorom a z ohľadu na starších i staromódnejších dopisovateľov pripustil do Hronky aj preklady z antickej literatúry. Do tohto časopisu prispieval aj Ján Chalupka, významný slovenský autor divadelných hier, ktorý tu prvý raz uverejnil svoje Kocúrkovo.
Kuzmány vo svojej literárnej revue podával aj stručné "''Přehledy dějin "'', v ktorých bol prehľad správ o najzávažnejších politických a kultúrnych udalostiach v rakúskej monarchii a niekedy aj v okolitých európskych krajinách. Kultúrne spravodajstvo dopĺňali informácie o nových knihách spájané často so stručnými, no duchaplnými komentármi. Celkové zameranie Kuzmányho časopisu určovala tu publikovaná známa štúdia Jána Kollára "''O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými "'', ktorá sa stala teoretickým východiskom aj realizácie slovenských kultúrnych a politických vzťahov k ostatným Slovanom. V nej tiež Kollár navrhoval vydávanie "všeobecných a všenárodných literárnych novín ", písaných v niekoľkých slovanských jazykoch". Táto myšlienka, ku ktorej sa Kollár vytrvale vracal aj po revolúcii roku [[1849 ]], sa však neuskutočnila. ▼▲Hronka bola jediným slovenským časopisom prvej polovice 19. storočia, do ktorého v dosť veľkej miere písali českí spisovatelia a vedeckí pracovníci. V Hronke uverejnil veľa článkov i básní moravský rodák Frant. C. Kampelík, ktorý nezabúdal ani na pravidelné správy o literárnych novinkách v Čechách a na Morave, ale aj v iných slovanských krajinách.
▲Kuzmány vo svojej literárnej revue podával aj stručné "Přehledy dějin", v ktorých bol prehľad správ o najzávažnejších politických a kultúrnych udalostiach v rakúskej monarchii a niekedy aj v okolitých európskych krajinách. Kultúrne spravodajstvo dopĺňali informácie o nových knihách spájané často so stručnými, no duchaplnými komentármi. Celkové zameranie Kuzmányho časopisu určovala tu publikovaná známa štúdia Jána Kollára "O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými", ktorá sa stala teoretickým východiskom aj realizácie slovenských kultúrnych a politických vzťahov k ostatným Slovanom. V nej tiež Kollár navrhoval vydávanie "všeobecných a všenárodných literárnych novín", písaných v niekoľkých slovanských jazykoch". Táto myšlienka, ku ktorej sa Kollár vytrvale vracal aj po revolúcii roku 1849, sa však neuskutočnila.
== Návrhy na celoslovenskú osvetovú organizáciu (Maticu slovenskú) ==
| 