Emo Bohúň: Rozdiel medzi revíziami

Študoval na [[Gymnázium Ružomberok|gymnáziu]] v Ružomberku, v maďarskom Mako a na obchodnej akadémii v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]]. Po roku [[1918]] pôsobil ako referent, bankový úradník a redaktor v Prešove. Následne pôsobil ako úradník, alebo redaktor vo viacerých mestách: [[Košice]], [[Ružomberok]], [[Bratislava]]. V Bratislave pôsobil od roku 1925 ako redaktor viacerých časopisov (okrem iného Ľudová politika, Ľudový chýrnik, Slovenský týždenník), neskôr ako redaktor a v istom období aj riaditeľ Slovenskej tlačovej kancelárie. Po skončení Po nástupe komunizmu bol [[Perzekúcia|perzekuovaný]], mal dočasne zákaz publikačnej činnosti a bol vysťahovaný z Bratislavy. Až v roku 1955 mu komunistický režim umožnil publikovať v okresných novinách Cieľ v Žiline. Po páde stalinizmu publikoval ako redaktor závodného časopisu Úderník. V tomto období prispieval do Roháča, Novej literatúry, Technických novín, Večerníka, Života a najmä do Kultúrneho života. Do Bratislavy sa smel vrátiť vďaka príhovoru [[Juraj Špicer|Juraja Špicera]]. Je tiež autorom libreta operety Ženské rozmary (1922) a prekladal z maďarskej literaturyliteratúry (K. Mikszath). V Žiline na Hurbanovej ulici má od roku 1999 umiestnenú pamätnú tabuľu.

* [http://www.snk.sk/swift_data/source/NbiU/Biograficke%20studie/27/bs27_67_81.pdf Parenička, Pavol: Bohém zašlých časov (K storičnicistoročnici narodenia Ema Bohúňa)]