Alfred Redl: Rozdiel medzi revíziami

Potom ako sa v Redlovej pozostalosti našli vojnový Ordre de Bataille ({{slk|Zoznam veliteľov armády}}), plány mobilizácie v eventuálnych prípadoch (teda zoradenia vojakov vo vážnych prípadoch, postupy hlásení, kto bude informovaný ako prvý a ako), príručku rezervistov (akým spôsobom budú rezervisti upovedomení a zmobilizovaní), súbor opatrení voči špionáži v [[Halič]]i, krycie adresy cudzích generálnych štábov, špionážnu korešpondenciu, dokumenty výzvednej služby a mnoho ďalších sa vychádzalo z najhoršieho možného scenária - vyzradenia rakúskeho plánu zoradenia proti Rusku (nájdené dokumenty popisovali množstvo jednotiek k zahájeniu vojnových operácií a ich prerozdelenie v priestore). Túto domnienku ruskí historici potvrdili. Keď sa aféra okolo A. Redla dostala na svetlo aj napriek jeho samovražde, pokúšala sa tajná služba zo všetkých síl na verejnosti aféru bagatelizovať. Prvý náznak špionáže existoval údajne v marci [[1912]], Redlova zvýšená potreba finančných prostriedkov daná do súvislosti s jeho osudovou vášňou - [[mužská prostitúcia|mužskou prostitúciou]] a zverejnením výsledkov obdukcie bola na mozgu skonštatovaná chorobná zmena. Zároveň sa najvyšším tempom pracovalo na zmene plánu rozostavenia proti Rusku, pričom sa nepriateľovi sugerovalo, že plány rozostavenia ostali nezmenené a pôvodný plán v platnosti. Predpokladá sa, že Redlova zrada výrazne prispela k porážkam počas začiatku prvej svetovej vojny, pretože prezradené plány boli rozsiahle a medzi samovraždou a vypuknutím vojny sa ich podarilo prepracovať len z časti. Okrem toho Redl prezradil rakúskych a nemeckých špiónov v Rusku a zo všetkých síl zavádzal informáciami o ruskom zbrojení, takže rakúsko-uhorská armáda mala príliš optimistickú predstavu o rozložení síl. Rakúsky poslanec [[Ríšska rada (Rakúsko)|Ríšskej rady]] gróf Adalbert Sternberg sa po prvej svetovej vojne vyjadril (a v súvislosti so zradou na ruskom plukovníkovi generálneho štábu Kyrilla Petrowič Laikowa){{citát|Tento naničhodník Redl denuncoval každého rakúskeho špióna, prípad ruského plukovníka Laikowa sa opakoval viackrát. Redl prezrádzal naše tajomstvá Rusom a zabraňoval získavaniu ruských tajomstiev prostredníctvom špiónov. Tým pádom Rakúšania a Nemci v roku [[1914]] nevedeli o existencii 75 ruských [[divízia|divízií]], čo presahovalo celkovú veľkosť rakúsko-uhorskej armády. Pokiaľ by sme v týchto veciach mali jasno, naši generáli by dvorných hodnostárov neboli dohnali k vyhláseniu vojny.<ref>KISCH, E. E::''Der Fall des Generalstabschefs Redl''; Klett-Cotta, [[1988]] {{deu icon}}</ref>}}Citácia knihy