Oproti staršiemu používaniu sa slovo „nihilizmus“ všeobecne rozšírilo až vďaka ruským nihilistom, ktorých prototypom sa stal Bazarov z Turgenevovho románu Otcovia a deti ([[1862]]). Táto literárna postava inšpirovala ruských radikálov, ktorí sa dokázali vo veci ničoty priamo politicky angažovať. Medzi nimi vynikal [[S. G. Nečajev]], ktorý sa s [[Michail Alexandrovič Bakunin|M. A. Bakuninom]] podieľal na autorstve Revolučného katechizmu ([[1869]]), v ktorom je ustanovený typ nihilistického hrdinu, teroristu, človeka bez vedomia vlastnej identity, bez morálky, ničím a k ničomu viazaného. Základná myšlienka tohto „katechizmu“ spočívala v tvrdení, že ak je spoločnosť založená na lžiach a ak všetky etické, náboženské a humanitárne viery nie sú ničím iným ako práve len prostriedkom, ktorý má tieto lži zakryť, tak treba všetky viery a hodnoty demolovať a vylúčiť v tomto smere akékoľvek sklony k nádeji a úcte, aby ľudia konečne mohli nahliadnuť svet taký, aký v skutočnosti je. Z nejakých dôvodov sa títo nihilisti domnievali, že sa potom ľudia budú cítiť na svete lepšie.
Často sa predpokladá, že nihilizmus ako stav mysle (skôr ako doktrína) tkvie v základoch mnohých moderných politických filozofií vrátane [[Existencializmus|existencializmu]], niektorých foriem historického materializmu, a dokonca aj rôznych foriem [[Konzervativizmus|konzervativizmu]], ktorý obhajuje skôr to, čo je, než márnivé usilovanie sa o to, čo by mohlo byť.
