Jan van Ruisbroek: Rozdiel medzi revíziami

{{Pracuje sa}}

Ján mal oddanú matku, ktorá ho vychovala do katolíckej viery. O jeho otcovi nevieme nič. Jeho priezvisko je toponymom, čiže je odvodené od názvu osady Ruisbroek.

V jedenástich rokoch opustil svoju matku odíduc bez akéhokoľvek oznámenia či listu a odišiel k svojmu strýkovi Jánovi Hinckaertovi ktorý sa o neho postaral a zabezpečil mu vzdelávanie na škole Sv. Guduly v Bruseli. Jeho strýko žil v apoštolskom bratstve s kolegom v kánone Francis-om van Coudenberg-om.

Jeho strýko mu zabezpečoval vzdelanie s cieľom aby sa stal kňazom. Ján bol vysvätený za kňaza v kostole Svätej Guduly v roku 1317. Jeho matka ho nasledovala do Bruselu. Vstúpila do ženského rádu Bekhardov kde krátko pred vysviackou jej syna zomrela.

Dvadsaťšesť rokov pokračoval Ján v živote s jeho strýkom Hinckaert-om a Van Coudenberg-om v extrémnej chudobe a odlúčenosti od sveta.

V tom čase Bratstvo Slobodného Ducha ( svetsko-kresťanské hnutie v 14. Storočí, ktoré bolo pápežom Klementom V na Viennskom Koncile vyhlásené za kacírske) spôsobovalo kontroverznosť v Beneluxe. Jednou z nich bola žena Heilwige Bloemardinne, ktorá bola hlavne aktívnou v Bruseli a propagovala tam jej vieru populárnymi brožúrami. Ján jej odpovedal takisto brožúrami alebo spismi, ale žiaľ sa nám ani jeden z nich do dnešných čias nezachoval.

Táto kontroverznosť vyznaní medzi Bratstvom a Katolíckou cirkvou natrvalo poznačila Jánove názory.

Jeho neskoršie spisy odkazovali na tieto „kacírske“ názory vyjadrené v tej dobe, predovšetkým na ich spochybňovanie, pretože veril, že sú kacírske.

Ale pridalo sa k nim veľa nasledovníkov a preto bolo vhodné, aby sa zorganizovali a vytvorili riadne oprávnené náboženské hnutie.

Komunita vstúpila do cirkevného kánonu a stala sa tak oprávnenou 13 Marca 1349 a eventuálne sa stala hlavným sídlom spoločenstva, ktoré sa neskôr nazvalo po meste Groenendaal.

Geert Groote ( holandský kazateľ, mystik a náboženský reformátor) ho vnímal ako otca a mal ho rád ako priateľa.

Cez Groote-ho pomohol Ján formovať ducha Windeshaimskej školy ( Bratia obyčajného života - Fratres Vitae Communis – ktorá bola rímsko-katolíckou pietistickou organizáciou zameriavajúcou svoje učenie len vo vieru v Ježiša Krista) v ktorom ďalšia generácia našla svojho najslávnejšieho predstaviteľa Tomáša Kempenského (nemeckého kňaza, rehoľníka, mystika a autora knihy „Nasledovanie Krista“.

Jánove pozostatky boli starostlivo uschované a jeho pamiatka ctená ako pamiatka svätca. Keď bolo Groenendaalske prepošstvo potlačené Jozefom II v roku 1783, jeho pozostatky boli prenesené do kostola Svätej Guduly v Bruseli, avšak sa potom jeho pozostatky stratili počas francúzskej revolúcie. Ján bol blahorečeným v roku 1908 pápežom Sv. Piom X.

Jánov autentický portrét neexistuje, avšak jeho tradičný obraz ho zobrazuje ako sediaceho v kanonickom rúchu v lese s písacou tabuľou na jeho kolene. Takto bol nájdený jedného dňa bratmi, respektíve bol v extáze obklopený ohňom pod stromom, pod ktorým odpočíval a ktorému plamene neublížili.

Po jeho smrti ho v príbehoch nazývali extatickým, alebo božským lekárom, a jeho myšlienky formovali medzi Priateľmi Boha( katolíckou nemeckou mystickou skupinou založenou vo Švajčiarskom Bazilej. Skupina verila, že sú bratmi Ježišovými, na základe Jánovho evanjelia 15:15 , „..už nie ste mojimi služobníkmi, ale bratmi...“) i Bratmi obyčajného života a mohli pomôcť k položeniu základov reformácie.

Z rôznych spisov ktoré sa zachovali, je najznámejším a najcharakterizujúcejším spis ktorý sa nazýva Duchovné zásnuby (The Spiritual Espousals). Spisy sú rozdelené do troch kníh: 1. Zaobchádzanie so živým s rešpektom, 2. Vnútro, 3. Rozjímavý život.

Ján písal tak, ako ho Duch viedol. Rád sa túlal a meditoval osamelý v lese, ktorý obklopoval kláštor. Bol vybavený aby si zo sebou nosil písaciu tabuľu na ktorú si zapisoval jeho myšlienky, keď sa nimi cítil inšpirovaný.

V spojitosti k rozjímavému životu zastával 3 stanoviská ktoré by sa mali dosiahnuť: (1) Duchovná sloboda a nezávislosť zo svetských túžob(„byť ako prázdnym z každej vychádzajúcej práce ako keby nepracoval vôbec“), (2) obrazmi nepreťažená myseľ(„vnútorné ticho“), (3) pocit vnútornej jednoty s Bohom(„ako horiaci a žeravý oheň ktorý nikdy viac nemôže byť uhasený“).

Jeho práce z ktorých najdôležitejšími boli De vera contemplatione(„On true contemplation“) a De septem gradibus amoris(„On the seven steps of love“) boli publikované v roku 1848 v Hanoveri. Neskôr boli publikované jeho ďalšie práce ako Reflexie zo zrkadla mystika(1906) a Die Zierde der geistlichen Hochzeit (1901).