Samo Vozár: Rozdiel medzi revíziami

Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v [[Hrachovo|Hrachove]], [[Rožňava|Rožňave]], na lýceu v [[Levoča|Levoči]] a od roku [[1841]] na lýceu v [[Bratislava|Bratislave]], kde sa stal tiež členom a funkcionárom [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. V roku [[1843]] sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do [[Bratislava|Bratislavy]], aby mohol pomáhať [[Ľudovít Štúr|Ľudovítovi Štúrovi]]. V roku [[1848]] bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s [[Ján Francisci-Rimavský|Jánom Franciscim-Rimavským]], [[Štefan Marko Daxner|Štefanom Markom Daxnerom]] a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v [[Rimavská Sobota|Rimavskej Sobote]]. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za doposiaľdosiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako ''pansláva'' prepadli a zbili [[Maďarsko|maďarskí]] nacionalisti).

Prvé básne začal písať počas štúdií na [[Bratislava|bratislavskom]] lýceu. Písal najprv v [[čeština|češtine]], po zavedení štúrovskej slovenčiny ([[1843]]) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z [[angličtina|anglickej]] ([[William Shakespeare]]), [[nemčina|nemeckej]] ([[Johann Wolfgang Goethe]]), [[ruština|ruskej]] ([[Alexander Sergejevič Puškin]]) a [[poľština|poľskej]] ([[Adam Mickiewicz]]) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch [[1966]]  –  [[1967]].

*[[1843]] / [[1944]] -  – ''Akžeby srdce'', cyklus 18 sonetov

*[[1845]] -  – ''Ukojenie tôní'', cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky

*[[1851]] -  – ''Hlas od Taťjer'', polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)

*''Zomrela Zenda, mladá nevesta'', báseň