Mnohobunkový organizmus: Rozdiel medzi revíziami

d
typo gram
d (r2.7.1) (robot Zmenil: fr:Organisme multicellulaire)
d (typo gram)
'''Mnohobunkový organizmus''' je [[živý organizmus]], ktorý sa skladá z viacerých, navzájom spolupracujúcich [[bunka|buniek]]. Tieto bunky spravidla nie sú všetky rovnaké, špecializujú sa na určité funkcie a tak dávajú vznik [[tkanivo|tkanivám]] alebo [[pletivo|pletivám]], z ktorých sa vytvárajú [[Orgán (anatómia)|orgány]] a orgánové sústavy.
 
Mnohobunkové organizmy a [[jednobunkový organizmus|jednobunkové organizmy]] s [[bunkové jadro|jadrom]] -  – [[prvok]]y majú veľmi podobnú stavbu buniek. Preto sa predpokladá, že mnohobunkovce sa vyvinuli z prvokov a to konkrétne z [[nálevníky|nálevníkov]]. Niektoré [[kmeň (taxonómia)|kmene]] nálevníkov totiž javia príbuzenské vzťahy k rôznym skupinám mnohobunkových organizmov, napríklad ''[[Mycetozoea]]'' k [[huby|hubám]] alebo ''[[Phytomastigophorea]]'' k [[stielkaté rastliny|stielkatým rastlinám]]. Mnohobunkové organizmy pravdepodobne vznikli z [[kolónia (biológia)|koloniálnych]] prvokov. Príkladom prechodu medzi jednobunkovým a mnohobunkovým organizmom je napríklad rod [[váľač]] (''Volvox'').
 
Pri [[pohlavné rozmnožovanie|pohlavnom rozmnožovaní]] sa mnohobunkový organizmus vyvíja z pôvodnej jedinej bunky -  – [[zygota|zygoty]], čo je oplodnené [[Vajcová bunka|vajíčko]]. Vajíčko sa ďalej delí (brázduje) a vzniká [[embryo]]. Postupne dochádza k [[bunková diferenciácia|špecializácii buniek]]. Na rozdiel od jednobunkových organizmov tvorbu pohlavných buniek u mnohobunkovcov nedokáže zabezpečovať každá telová bunka jedinca, ale len špecializované (generatívne) bunky. Väčšina (vyspelejších) mnohobunkových organizmov nedokáže ani na obmedzený čas fungovať samostatne, rozložená na jednotlivé bunky. Taktiež výživu okrem najprimitívnejších mnohobunkovcov zabezpečujú len bunky špecializovaného tkaniva či pletiva ([[tráviaci epitel|tráviaceho epitelu]] u [[živočíchy|živočíchov]], alebo [[asimilačné pletivo|asimilačného pletiva]] u [[rastliny|rastlín]]). Bunky spolu dokážu komunikovať prostredníctvom [[bunkový spoj|bunkových spojov]].
 
Za mnohobunkové organizmy sa všeobecne považujú len organizmy zložené z buniek s jadrom, čiže [[eukaryoty]]. Napriek tomu aj niektoré [[prokaryoty]] nesú znaky vzájomnej komunikácie, spolupráce či diferenciácie. Napríklad v kolóniáxch [[sinice|siníc]] sa tvoria špecializované bunky na fixovanie vzdušného [[dusík]]a, bunky [[streptokoky|streptokokov]] zase dokážu vzájomne komunikovať.
Syntéza niektorých bielkovín je pre všetky bunky spoločná. Ide o bielkoviny zabezpečujúce základné životné funkcie bunky, napríklad [[glykolýza|glykolýzu]], [[oxidatívna fosforylácia|oxidatívnu fosforyláciu]], tvorbu [[ribozóm]]ov a iné. Gény, ktoré kódujú tieto bielkoviny, sa označujú ako [[prevádzkové gény]]. Okem nich však existujú ešte aj gény produkujúce špecifické bielkoviny napríklad [[hemoglobín]]. Tieto gény, ktoré nevyužívajú všetky typy buniek, len bunky špecikálne na to prospôsobené, sa nazývvajú [[špecifické gény]].
 
Keďže DNA eukaryotov je naviazaná na [[histón]]y a iné bielkoviny, tvorí kompaktné [[chromatín]]ové vlákno, ktoré v základnom stave nie je možné [[transkripcia (genetika)|transkripovať]]. Musí dôjsť k modifikácii histónov alebo samotnej [[deoxyribonukleová kyselina|DNA]], aby sa umožnila transkripcia. Gény sú preto pod tzv. pozitívnou kontrolou -  – musí sa objaviť faktor, ktorý transkripciu umožní ([[transkripčný faktor]]).
 
== Medzibunková komunikácia ==
Pre efektívnu spoluprácu musia bunky v mnohobunkovom organizme spolu vedieť komunikovať. Komunikácia je základom odlišnej expresie génov v jednotlivých bunkách a tým aj ich diferenciácie. Existuje množstvo rozličných spôsobov, akými si bunky vymieňajú informácie. Bunka nie je schopná zachytiť každý z množstva signálov, ktoré ju neustále obklopujú. Reaguje len na tie, na ktorých príjem je prispôsobená. Poruchy v príjme signálov spôsobené napríklad [[mutácia|mutáciou]] patričného génu vedú k závažným ochoreniam až k smrti organizmu.
 
Najrozšírenejšou formou komunikácie je vyslanie chemickej látky do krvného obehu živočícha či miazgy rastliny. Vyslaná látka sa nazýva [[hormón]] a väčšinou sa môže dostať do celého tela, hoci naň odpovedajú iba niektoré bunky. Na menšiu vzdialenosť funguje [[parakrinná komunikácia]], kedy bunka vysiela do okolia chemický signál, na ktorý odpovedajú len blízke bunky. Ešte obmedzenejšie možnosti (ohľadom vzdialenosti) poskytuje [[dotyková komunikácia]], pri ktorej sa štruktúra v membráne signalizujúcej bunky musí chemicky naviazať na štruktúru cieľovej bunky. [[Epitelovce]], pod ktoré patrí väčšina živočíchov, majú oproti rastlinám a hubám ešte ďalší možný spôsob komunikácie -  – [[nervová komunikácia|nervový]].
 
Signálne molekuly, či sú už prinesené z väčšej alebo menšej diaľky, sa musia naviazať na [[receptor]] cieľovej bunky. Podľa toho, či chemické vlastnosti dovoľujú signálnej molekule prechádzať cez [[cytoplazmatická membrána|cytoplazmatickú membránu]] alebo nie, je receptor umiestnený v membráne bunky (pre molekuly, ktoré cez ňu neprechádzajú) alebo vo vnútri bunky (molekuly, ktoré prechádzajú). Po naviazaní sa na receptor spustí komplex molekula ([[ligand]])-receptor [[signálna dráha|signálnu dráhu]], ktorá spôsobí bunkovú odpoveď. Tou môže byť zmena dejov prebiehajúcich v [[cytoplazma|cytoplazme]], alebo zmena expresie génov. V druhom prípade trvá bunková odpoveď dlhšie.
| isbn = 978-80-7097-671-5
}}
*{{Citácia knihy
| priezvisko = Alberts
| meno = Bruce
74 480

úprav