Bitka pri Solferine: Rozdiel medzi revíziami

Bitka sa odohrala 24. júna [[1859]] medzi spojeneckými vojskami francúzsko-sardínskej aliancie pod velením [[Ľudovít Napoleon Bonaparte|Napoleona III.]], panovníka druhého francúzskeho cisárstva a sardínskej armády pod velením kráľa [[Viktor Emanuel II. |Viktora Emanuela II.]] (1820 – 1878), známeho ako panovníka kráľovstva [[Sardínske kráľovstvo|Sardínie Piemontu]] proti rakúskej armáde cisára [[František Jozef I.| Františka Jozefa I.]] Skončila sa víťazstvom spojeneckých vojsk francúzkej armády. Bola to posledná veľká bitka v dejinách, kde všetky zúčastnené armády boli pod priamym osobným poľným velením svojich panovníkov. V tejto významnej bitke, najväčšej od roku [[1813]], od bitky pri Lipsku ([[Bitka národov ]]) bojovalo proti sebe asi tristotisíc vojakov. Z toho bolo asi 130 tisíc rakúskych vojakov, 138 tisíc francúzskych a spojeneckých vojsk Sardínskeho kráľovstva.<ref>Fink, Humbert (1994). Auf den Spuren des Doppeladlers. Berlin.</ref> Po tejto bitke, rakúsky cisár upustil od priameho poľného velenia armáde a takýto podobný čin už nikdyžiadny ďalší rakúsky panovník nezopakoval ho neskúšal.

Bitka pri Solferine bola rozhodujúcim stretnutím v druhej talianskej vojne za nezávislosť a zjednotenie [[Taliansko|Talianska]], ktoré bolo dlho rozdelené medzi [[Francúzsko]], [[Rakúsko]], [[Španielsko]] a početné malé talianske kniežatstvá. Bitka sa odohrala v blízkosti dedín Solferino a [[San Martino della Battaglia]] v Taliansku, južne medzi mestami [[Miláno]], [[Verona]] a [[Gardské jazero|Gardským jazerom]].

Konfrontácia nastala v dopoludňajších hodinách 23. júna 1859 po príchode cisára Františka JozefaIJozefa I., keď francúzske vojská postupovali a tlačili Rakúšanov na východ, fakticky už od ich porážky v bitke pri [[Magenta(Taliansko)|Magente]]. Cisár nariadil protiútok pozdĺž rieky [[Chiese]], keď v rovnakom čase Francúzi začali útočiť v smere postupu čo vyústilo do stretnutia na neočakávanom mieste, v neprehľadnom teréne kde Rakúšania nemohli naplno využiť svoje pušky a museli bojovať na bodáky. Kým spojenecké sardínske vojská bojovali proti rakúskemu pravému krídlu neďaleko San Martina|, Francúzi bojovali na juhu poblíž Solferina proti hlavným rakúskym silám.

Rakúske sily viedol osobne vojensky neskúsený vtedy 29 ročný cisár František Jozef I., keďže predtým odvolal hlavného veliteľa generála [[Ferenc Gyulai|Ferenca Gyulaia]](1798 – 1868) po porážke pri Magente. Vojská rozdelil do dvoch poľných armád. Prvá armáda, sa skladala z troch [[Zbor (vojenstvo)|zborov]] (III, IX a XI), pod velením Franza von Wimpffena a druhá armáda, skladajúca sa zo štyroch zborov (I, V, VII a VIII) ktorým velil maršál [[Franz von Schlick]] Na rakúskej strane sa zúčastnili pamätnej bitky aj češkýčeský vojaci. HistóriaVojenská história zaznamenala, nasadenie čáslavského pěšieho pluku č.21, kolínsky Prápor polních myslivců č. 14, šumperský Prápor polních myslivců č. 16. Taktiež početná časť rakúsko-uhorských delostrelcov bola českej národnosti.<ref>• PERNES, Jiří , Fučík, Josef , Havel, Petr , a kol Pod cisárskou zástavou .. História habsburskej armády 1526-1918. Praha: Elka Press, 2003. 555 s. ISBN 80-902745-5-2 </ref>

Podľa bojového plánu sa mala 24. júna 1859 francúzsko-sardinská armáda presunúť na východ, pozdĺž pravého brehu rieky [[Mincio]]. Francúzi mali obsadiť dediny Solferino , [[Cavriana]] , [[Guidizzolo]] a [[Medole]] Postupne sa prvýzbory zbor začali presúvať v smere postupu Prvý zbor (veliteľ maršál Baraguey d'Hilliers ), 2II. zbor (veliteľ maršál Mac-Mahon ), 3III. plukzbor (veliteľ generál Canrobert ) a 4IV.pluk zbor (veliteľ generál Niel ). Štyri sardínske divízie mali chrániť mesto Pozzolengo. Po niekoľko kilometrovom pochode francúzsky spojenci prišli do kontaktu s rakúskymi vojakmi, ktorí sauž usadili vmali spomínanýchspomínané dedináchdediny obsadené. Pri absencii podrobného plánu bitky, bola táto bitka nekoordinovanázle koordinovaná a v dôsledku toho sa rozdelila na tri samostatné bitky. priPri Solferine, Guidizzole a San Martine, čo malo za následok veľký počet obetí. Bitka začala pri dedine Medole okolo štvrtej hodiny ráno. Francúzi sa rozhodli presunúť smerom na dedinu Guidizzolo, kde sa ich IV. zbor stretol s rakúskym peším plukom ako prvý. Francúzky generál Niel sa okamžite rozhodol zaútočiť na východ od Medole. Tento krok zabránil trom rakúskym zborom (III., IX. a XI.) Prvej armády ísť na pomoc Druhej rakúskej armáde dislokovanej pri Solferine, kde došlo k hlavnému francúzskemu útoku.

Francúzske sily boli početne slabšie ako rakúske. Štvrtý zbor sa skladal z troch peších divízií Vinoy a Failly a jazdeckej brigády. Generál Niel, zoskupil tenkú 5 kilometrov dlhú líniu, s ktorou bol odhodlaný zastaviť rakúske útoky na jeho pozície a vo vhodnej chvíli uskutočňovať rýchle protiútoky. Po 15 hodinách boja Rakúšania ustúpili, ale obidve strany stratili takmer 15tisíc15 tisíc vojakov.

Okolo pol piatej hodiny predvoj I. zboru (tri pešie divízie: Foriem , de Ladmirault , Bazaine a jazdnéjazdná divíziedivízia Desvaux) prišli do kontaktu s rakúskym Piatympiatym zborom pri dedine [[Castiglione delle Stiviere]].

Okolo piatej hodiny II. zbor pod velením generála Mac-Mahona, (dve divízie pechoty a brigádajazdecká jazdectvabrigáda ktorým velili generáli La Motterouge, Decaen a Gaudino) napadli [[Uhorsko|uhorské]] jednotky . Tri rakúske silné rakúske zbory, (I., V. a VII.) umiestnené v dedinách Solferino, Cavriana a Volta Mantovani boli schopné udržať tieto pozície po celý deň proti opakovaným útokom Francúzov. Okolo 15 hodiny francúzske zálohy, ktoré tvorili tretí III. zbor generála Canroberta a cisárska garda ktorej velil maršál Regnaud de Saint-Jean d'Angély, napadli rakúske oddiely generála Cavriana. K Francúzom sa pripojil zbor generála Clam-Gallasa a okolo šiestej hodiny prelomili rakúskuv strednústrednom úseku rakúsku obranu. Po tomto prielome boli obidve rakúske armády donútené na všeobecný ústup.

Na severnej strane bojiska okolo siedmej hodiny ráno sa stretli s Rakúšanmi štyri silné sardínske divízie. Dlhotrvajúca bitka vypukla pozdĺž vojenských postavení kontrolujúcich obranu dedín Pozzolengo, San Martino a Madonna della Scoperta. Hoci VIII. rakúsky ôsmyzáložný zbor pod velením generála Ludwika von Benedeka, (Do rakúskej armády bol narýchlo začlenený na konci dňa rovno z poľa) bol početne menší, (asi dvadsať tisíc vojakov) ale bol schopný odolávať všetkým útokom štyridsiatich tisícov sardínskych vojsk. Bitka bola obzvlášť vyčerpávajúca, trvala viac ako deväť hodín a skončila sa s počtom viac ako tritisíc padlých rakúskych vojakov. Desaťtisíc osemstosedem bolo zranených, osemtisícšesťstotridsaťosem zajatých, alebo nezvestných.<ref>von Hellwald, Friedrich (1864). Vojenská kampaň roku 1809 v Južnom Nemecku. Viedeň</ref> Spojenecké francúzko-sardinské armády tiež utrpeli straty. Celkom dvetisícštyristodeväťdesiatdva zabitých, dvanásťtisícpäťsto zranených, dvetisícdeväťstodvadsaťdva zajatých, alebo nezvestných.<ref>von Hellwald, Friedrich (1864). Vojenská kampaň roku 1809 v Južnom Nemecku.</ref> Správy z bojísk hlásili, že zranení, alebo zabití boli najčastejšie následkami strelných poranení, alebo bodnými ranami od bodákov.

Napoleon III. sa stiahol a rozhodol sa v prenasledovaní Rakúšanov nepokračovať. ZJednak z vyčerpania vlastných armád, aj z dôvodov [[Prusko|pruskej]] hrozby a taktiež aj z dôvodov domácich protestov francúzskych [[Latinská cirkev|rímskokatolík]]ov sa rozhodol ukončiťukončil vojnu prímerím 12. júla 1859 vo [[Villafranca]] neďaleko Verony. Sardínčania získali [[Lombardia|Lombardiu]] ale nie [[Benátky]]. [[Camillo Benso, gróf di Cavour]] odstúpil.<ref>Napoléon III sur l’Europe Milza, Pierre, auteur d’une biographie de Napoléon III, rappelle les enjeux de cette guerre franco-russe.</ref>

V roku [[1861]] bolo vyhlásené [[Talianske kráľovstvo]]

Porážka viedla v Rakúsku k odvolaniu ministerského predsedu [[Alexander Bach|Alexandra Bacha]] , došlo k ukončeniu takzvaného. [[Bachovský absolutizmus|Bachovského absolutizmu]] . Zároveň otvorila cestu k vnútornej reforme v podobe októbrového diplomu zaväzujúceho na pretvorenie Rakúskeho cisárstva na [[konštitučná monarchia|konštitučnú monarchiu]] takzvanou [[Schmerlingova ústava| Schmerlingovou ústavou]]

Na bitke sa zúčastnil aj švajčiarsky obchodník [[Jean Henri Dunant]] ako zdravotník, ktorý bol šokovaný veľkým utrpením asi štyridsiatichťisícok ranených vojakov ktorí boli ponechaní na bojovom poli. Dunant začal proces, ktorý viedol k založeniu [[Ženevské konvencie|Ženevskej dohody]] a zriadeniu [[Červený kríž|Medzinárodného výboru červeného kríža.]] Zdravotník-dobrovolník Henri Dunant, ktorý bol osobne svedkom bitky, bol strašným utrpením zranených vojakov na bojovom poli odhodlaný zorganizovať po bitke zorganizovať akciu na záchranu ranených a ich stálu lekársku starostlivosť, bez rozdielu národnosti. PodV dôsledku nedostatku lekárov, pod heslom „ ''tutti fratelli''“ (všetci sme bratia) organizoval dobrovoľníkov a rozhodol sa začať kampaň, ktorá v konečnom dôsledku vyústila do Ženevských dohovorov a v založenie Medzinárodného výboru Červeného kríža. Táto skutočnosť zásadne ovplyvnila budúce správanie vojenských akcií.

V rakúskej armáde bola používaná ako hlavná zbraň pechoty puška Lorenz vzor 1854 s drážkovanou hlavňou. Mala väčší dostrel, presnosť aj rýchlosť paľby ako pušky s hladkou hlavňou, ktoré používali francúzske vojská. Ako Francúzska puška Mini mlie 1853vzor Tak1853 aj piemontská puška vzor 1844. Lorenz, ráže 13,9 mm., mali rovnaký účinný dostrel mala až 900 metrov. Na vzdialenosť 200dvesto metrov strely zasiahli terčterče s priemerom 50 cm. až v 9 prípadoch z desiatich možných. Francúzska puška Milne mala účinný dostrel asi 600 metrov. Na 200dvesto metrov asi tretina výstrelov zasiahla terč s priemerom jeden meter. Francúzska puška bola vybavená lepšímkvalitnejším [[bodák|bodákom]] (šable-bainette). a Francúzi mali aj lepšiu pechotnú [[taktiku|taktika|taktiku]], ktorá v boji využívala [[rojnice|rojnica|rojnice]] , zatiaľ čo v rakúskej armáde ako takej, používanie rojnice vôbec necvičili. Napriek tomu sa Francúzi do streleckých súbojov len neradi púšťali a snažili sa boj zmeniť na boj z blízka nas použitím bodákybodáku.

Francúzske delá boli oveľa kvalitnejšie ako rakúske. Na vzdialenosť maximálneho dostrelu rakúskeho nepriateľarakúskych diel francúzske delá ešte stále dokázali zasiahnuť cieľ. Rakúske šesťlibrové delo malo hladkú hlaveň ráže 90 mm., malo účinný dostrel okolo 900 metrov. Francúzske delo s názvom La Hitt 1859. bolo bronzovévyrobené delo sz ryhovanoubronzovej hlavňouzliatiny. Malo ryhovanú hlaveň ráže 86,5 mm, s dostrelom 3000troch metrovkilometrov, projektilom granátom o hmotnosti štyroch kilogramov. Vo vojenskej bojovej jazde obidvoch znepriatelených strán boli približne vyrovnané kvality. Rakúsko používalo Husárov, hulánov a dragúnov. Francúzsko používalo kirisníkov, dragúnov, husárov, kopijníkov, horskú jazdu.

==== Bojisko v súčasnostipo 150 rokoch. ====

V San Martino, (dnes: [[San Martino della Battaglia]] ) jestojí pamätník Victora Emanuela II. Tvorí ho kruhová veža ktorá je dominantou v oblasti.. Je 70sedemdesiat metrov vysoká, bola postavená v roku [[1893]]. V meste sa nachádza aj múzeum, s uniformami, súvekými zbraňami, a kaplnkou s [[kostnica|kostnicou]]. V Solferine je tiež múzeum, výstava súvekých zbraní a pamiatky na dobu, tiež aj [[kostnica]], obsahujúca zhromaždené kosti tisícok obetí. Neďaleko [[Castiglione delle Stiviere]] , kde bol po bitke nájdený veľký počet (okolo štyridsať tisíc) ťažko zranených, sústredených do lazaretov, je dnes múzeum Medzinárodného červeného kríža. Expozícia sa zameriava na udalosti, ktoré viedli k vzniku tejto organizácie.V roku [[1901]] bola Henrimu Dunantovi udelená [[Nobelova cena|Nobelova cena za mier]] v poradí ako prvému za upevnenie mieru. Hnutie Medzinárodný červený kríž zorganizovalo spomienku na 150. výročie bitky na 23. a 27. júna 2009 za účasti predsedníctva Európskej Únie. Pri tej príležitosti prijala Európska Únia vyhlásenie, že "Táto bitka bola príčinou pre ktorú medzinárodné spoločenstvo vypracovalo a prijalo nástroje medzinárodného humanitárneho práva, medzinárodného práva, a pravidlá, dôležité v čase ozbrojených konfliktov.“ Na Slovensku oficiálne Červený kríž pôsobí od roku [[1919]] , po vzniku Česko-Slovenska. Spolková činnosť Červeného kríža je však známa na území bývalého Uhorska už dávnejšie pred rokom 1919.