Sojuz (kozmická loď): Rozdiel medzi revíziami

'''Sojuz''' ([[ruština|po rusky]] ''Союз'' čiže zväz) je označenie radu [[Sovietsky zväz|sovietskych]] resp. [[Rusko|ruských]] pilotovaných transportných [[Kozmická loď|kozmických lodí]] rôznych variantovvariánt. Vyvinulo, vyrábalo a prevádzkovalo ich Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM) (Центральное конструкторское бюро экспериментального машиностроения /ЦКБЕМ/), teraz RKK „Energija“ im. S. P. Koroljova (РКК „Энергия“ имени С. П. Королёва), [[Koroljov]] (predtým Kaliningrad), Moskovská oblasť, [[RSFSR]] ([[ZSSR]]).

Tieto lode s celkovou dĺžkou {{m|6.98|m}} a maximálnym priemerom {{m|2.72|m}} sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA (spuskajemyj apparat, спускаемый аппарат), z obytnej sekcie BO (bytovoj otsek, бытовой отсек) a prístrojovej sekcie PAO (priborno-aggregatnyj otsek, приборно-аггрегатный отсек). Keď slúžia ako transportné lode, majú v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktívne stykové zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku [[Kozmická stanica|kozmickej stanici]] alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie je umiestnený zdvojený korekčný [[Raketový motor|motor]], ktorý slúži jednak na manévrovanie na [[obežná dráha|obežnej dráhe]], jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na [[Zem]]. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi [[solárny panel|fotovoltaických (solárnych) batérií]]. Jednotlivé varianty sa od seba líšia podľa účelu, na ktorý boli určené. Ich podrobný popis je uvedený v samostatných heslách (pozri ďalej). Vzletová hmotnosť lodí sa pohybovala podľa variantutypu od 6 560{{kg|6560}} do {{kg|7250}}.

Celá kozmická loď je pokrytá izolačnou obšívkou zelenej farby. Počas štartu je umiestnená pod aerodynamickým krytom, ktorého súčasťou je aj [[Raketový motor na tuhé pohonné látky|motor]] záchranného systému SAS (sistema avarijnogo spasenija, система аварийного спасения) na tuhé pohonné látky s ťahom 785 [[Newton (jednotka)|kN]].

Kozmická loď Sojuz bola postupne zdokonalovanázdokonaľovaná a stavaná v štyroch rôznych radochsériách, ktoré boli označované ako:

Letové skúšky boli začaté v roku [[1966]], ale všetky tri bezpilotné lety, uskutočnené tajne v rámci [[Kozmos (program)|programu Kozmos]], boli neúspešné. Pod politickým tlakom sa v roku [[1967]] uskutočnil [[Sojuz 1|prvý pilotovaný let]], ktorý sa skončil katastrofou a pri pristátí sa zabil jediný člen posádky, kozmonaut [[Vladimir Michajlovič Komarov|Vladimir Komarov]]. Nasledovali preto ďalšie bezpilotné letové skúšky, v rámci ktorých sa v roku [[1968]] uskutočnilo prvé plne automatické spojenie dvoch kozmických telies (Kozmos 212 a Kozmos 213). Pilotované lety boli obnovené v tom istom roku.

V súvislosti so začatím programu dlhodobých pilotovaných kozmických staníc v roku [[1969]], bola rozpracovaná nová verzia kozmických lodí radu Sojuz s projektovým označením 7K-T (transportnyj, транспортный). Od predchádzajúcich variantovvariánt sa odlišoval najmä tým, že stykový uzol bol vybavený prielezom, umožňujúcim prechod na palubu kozmickej stanice.

V prvomprvej variante boli v návratovom module umiestnené tri kreslá pre posádku, ktorá však nemohla mať z priestorových dôvodov [[skafander|skafandre]]. To sa vypomstilo pri lete [[Sojuz 11|Sojuzu 11]], pri ktorom došlo počas zostupu z obežnej dráhy k dehermetizácii kabíny a celá posádka, ktorú tvorili kozmonauti [[Georgij Timofejevič Dobrovoľskij|Georgij Dobrovoľskij]], [[Vladislav Nikolajevič Volkov|Vladislav Volkov]] a [[Viktor Ivanovič Pacajev|Viktor Pacajev]], zahynula. Preto v ďalších lodiach tohto typu boli umiestnené iba dve kreslá, aby kozmonauti mohli byť pri štarte a pristátí oblečení v skafandroch.

Na prelome [[60. roky 20. storočia|šesťdesiatych]] a [[70. roky 20. storočia|sedemdesiatych rokov 20. storočia]] začali projekčné práce na vojenskej verzii kozmickej lode pod projektovým označením 7K-S. Tieto lode mali byť vybavované najmä modernizovaným elektronickým vybavením vrátane palubného riadiaceho počítača, nového systému riadenia letu a zdokonaleného pohonného systému. Ministerstvo obrany ZSSR však čoskoro od zámeru využívať tieto lode upustilo a konštrukčná kancelária ho prerobila na typ 7K-ST, verejne známy pod označením Sojuz-T. Vylepšenia interiéru návratového modulu umožnilo opäť let troch kozmonautov oblečených v skafandroch. Tento variant bol používaný pre obsluhu kozmických staníc [[Saľut 6]] a [[Saľut 7]].

Ďalším zdokonalením, najmä použitím nového hlavného manévrovacieho motora, zdokonaleného padákového[[padák]]ového pristávacieho systému a nového rádiotechnického systému stretávania a spájania na obežnej dráhe vznikla ďalšia verzia kozmickej lode, Sojuz-TM (transportnyj modificirovannyj, транспортный модифицтрованный). Ten slúžil od roku [[1986]] na zaisťovanie výmeny posádok kozmickej stanice [[Mir]] a v období rokov [[2000]] až [[2002]] tiež na obsluhu Medzinárodnej vesmírnej stanice.

Vzhľadom kna tomuto, že niektorí americkí astronauti vyššieho vzrastu by nemohli loď Sojuz-TM využívať ako záchranný čln, bola vytvorená ďalšia verzia, označovaná Sojuz-TMA (transportnyj modificirovannyj antropometričeskij, транспортный модифицтрованный антропометрический) s upravenými kreslami; okrem toho bola zdokonalená elektronika, výpočtová technika a motory mäkkého pristátia. Používa sa od roku 2002.