Sebaúčinnosť: Rozdiel medzi revíziami

Koncept sebaúčinnosti zaviedol do psychológie osobnosti Albert Bandura, predstaviteľ sociálne-kognitívnej psychológie, ktorá na človeka nazerá ako na proaktívneho činiteľa, ktorý sám reguluje svoje kognitívne procesy, motivácie, činy a emócie, než ako na pasívnu postavu reagujúcu na svoje prostredie.^[5] Na rozmanitosti ako je ľudská činnosť prostredníctvom self-efficacy v regulovaná sa podieľajú štyri hlavné procesy: kognitívne (rôzne poznávacie funkcie, vrátane schopnosti ľudí vnímať, učiť sa a pamätať si informácie, riešiť problémy a používať jazyk na vyjadrenie myšlienok) motivačné, afektívne a selektívne.^[2].

 

Hlavnou funkciou myslenia je umožniť ľuďom predvídať udalosti a rozvíjať spôsoby, a ako ovládať tie, ktoré ovplyvňujú ich život. Takáto zručnosť vyžaduje efektívne kognitívne spracovanie informácií.

 

Tí, ktorí majú zmysel pre vysokú účinnosť, si vizualizujú úspešné scenáre, ktoré poskytujú pozitívne vedenie a podporu pre výkon. (Napr. ešte pred začiatkom bežeckého preteku si predstavia svoje víťazstvo). Tí, ktorí pochybujú o vlastnej účinnosti, si vizualizujú scenáre v ktorých prevláda zlyhanie, čo ich následne vedie k zdržiavaniu sa aktivít, ktoré by mohli pokaziť (napr. ešte pred začiatkom bežeckého preteku si predstavia svoju prehru a preto sa preteku ani nezúčastnia).

 

Na úrovni motivácie je sledovaná úroveň ašpirácie, ktorá je u ľudí s vyšším odhadom vlastnej účinnosti preukázateľne vyššia. Taktiež preukazujú viacej vytrvalosti vo svojom snažení a sú celkovo odolnejší voči neúspechom.^[6]

 

S vyššou, či nižšou mierou vnímanej účinnosti je spojený aj celkový zážitkový rámec – nálada. Tento faktor modifikuje výkon a podieľa sa na vzniku optimizmu alebo pesimizmu, sebadôvere a bezmocnosti.^[6]