Pierre Teilhard de Chardin: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d r2.7.1) (robot Pridal: be:П'ер Тэяр дэ Шардэн |
d spresnenie wikiodkazu |
||
Riadok 20:
Pobyt vo Francúzsku v rokoch [[1946]]–[[1947|47]] bol pre Teilharda významný tým, že nadviazal priateľstvo s popredným zoológom Juliánom Huxleyom a viedol vedeckú polemiku s Gabrielom Marcelom. V septembri [[1947]] [[jezuiti|jezuitskí]] predstavení zakázali Teilhardovi písanie filozofických spisov. Podobný zákaz ho postihol už v roku 1933, keď mu zakázali vykonávať v Paríži akékoľvek verejné a vedecké, pedagogické a iné funkcie. V roku 1948 mu cirkevní predstavení zabránili prijať katedru, ktorú mu ponúkali na Collège de France. V roku [[1950]] bol vymenovaný za člena francúzskej Akadémie vied a v tom istom roku mu cirkevná cenzúra zakázala publikovať knihu: ''Ľudská zoologická skupina'' (Le groupe zoologique humain). Na pokyn svojich rehoľných predstavených opustil Paríž a natrvalo sa usadil v [[New York (mesto)|New Yorku]], kde potom spolupracoval s Centrom pre antropologické výskumy. V New Yorku [[10. apríla]] [[1955]], na veľkonočnú nedeľu, ktorú začal slávením svätej omše v Katedrále sv. Patrika (Saint-Patrick), na sklonku dňa - počas rozhovoru s priateľmi pri šálke čaju - náhle zomrel na srdcové zlyhanie. Pochovaný je na jezuitskom cintoríne v St. Andrew´s on Hudson, asi 160 [[km]] od mesta [[New York (mesto)|New York]]. (Cintorín dnes patrí Americkému kuchárskemu inštitútu (Culinary Institute of America).
Po smrti Teilharda de Chardin boli zo všetkých knižníc duchovných inštitúcií stiahnuté všetky jeho knihy. V roku 1962 vyhlásilo [[Sväté ofícium]] tzv. [[Monitum]], ktoré vystríhalo pred omylmi autora ''Ľudského fenoménu''. Zároveň však vyvolalo rôznorodé komentáre ako v katolíckych periodikách, tak aj v politických denníkoch. To malo za následok prejavenie mnohonásobne vyššieho záujmu o Teilhardovo dielo. Počas [[Druhý vatikánsky koncil|Druhého vatikánskeho koncilu]] sa výrazne zmenila atmosféra, hlavne zásluhou pápeža [[Ján XXIII. (pápež)|Jána XXIII.]], a v roku 1963 sa už objavuje v katolíckom revue Wiež tento komentár: „ ... hodnotenie koncepcie Teilharda de Chardin, obsiahnuté v Monite, nemôže byť pokladané za jednomyseľný a konečný názor vedenia cirkvi, ale jedine za výraz znepokojenia niektorých jej predstaviteľov“.
Krátko po smrti Pierra Teilharda de Chardin vznikol vedecký výbor, ktorý sa ujal vydávania jeho prác a tak sa vydali do sveta myšlienky tohto neobyčajného jezuitu.
| |||