Pedagogika v starovekom Grécku: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Rainbot (diskusia | príspevky)
d Robot: Zmena šablóny: Bezzdroja
Vegbot (diskusia | príspevky)
d typo gram
Riadok 4:
== Pederastia a jej význam vo výchove ==
[[Obrázok:Pederastic erotic scene Louvre F85bis.jpg|250px|thumb|Pederastická scéna na keramike]]
Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom -  – [[pederastia]]. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz "láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci! Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a [[eféb]]ov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle "dary venované krásnym chlapcom” ([[kalos]]). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma "bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a [[Dórske kmene|Dórovia]] tieto zvyky neskôr preniesli do Helady. Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy "mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásťročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi. Taký je aspoň ideál “ pedagogickej pederastie”, ako sa definoval v staroveku:
 
:''Lebo ak sa láska dotkne krásnej a mladej duše, vedie priateľstvom nakoniec k dokonalosti''
Riadok 10:
A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. [[Platónové dialógy]]. Plutarchos vo svojom diele ''O láske píše:''
 
:''Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť. I posypáva sa prachom, kúpe sa v studenej vode, obracia oči k nebu a hlása navonok -  – z obavy pred zákonom - – , že má iba filozofické záujmy a že si vedie rozvážne. V noci potom, keď nastane ticho, žeň sladká kypí v nestráženej samote.''
 
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. [[sapfismus]]. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove [[História: Lesbos|Lesbos]], kde jeden z nich viedla poetka [[Sapfó]], ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami. Z Atén o niečom takom nemáme (okrem niektorých vázových scén, ktoré ale pravdepodobne pochádzajú skôr zo súkromia) doklady.
Riadok 20:
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mytológie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus) a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. Odloženie (so skrytou nádejou, že sa dieťaťa niekto ujme, a to buď za účelom vychovať z neho otroka, veľmi silný bol tiež záujem obchodníkov s otrokmi alebo v prípade, pokiaľ išlo o dievča, mohla z nej byť vychovaná [[hetéra]], bez záujmu nezostávali ani kupliari a neplodná žena si takto zjednávala dieťa, ktoré podstrčila mužovi ako vlastné) alebo utratenie (zvlášť u znetvorených novorodeniat).
 
V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v [[Táygetské pohorie|Táygetskom pohorí]], kde ho čakala istá smrť. Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17. júna roku 1. po Kr. písal akýsi [[Hilarion]], chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” V takýchto prípadoch nešlo ale o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, nejaký prsteň alebo šperk, podľa nich sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretali. Téma odloženia a stretania sa stala tiež častým námetom divadelných hier. ([[Sofokles]] - – [[Oidipus]],..)
 
V Aténach, keď bolo dieťa ponechané, boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Účel bol oznámiť susedstvu narodenie dieťaťa, a aj očista domu a tiež to symbolizovalo ciele výchovy: oliva -  – občianska zdatnosť, vlna -  – pracovitosť žien.
 
O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu nám dobre dokumentuje [[Aischylos]] vo svojom diele [[Oresteia]], kde sa stará Oresteova pestúnka dozvedá o smrti Oresta, ktorá je ale sfalšovaná. To ona ale nevie a plače pre neho:
 
: ''Teraz Orestes, radosť duše mojej, ktorej matka zverila mi pred rokmi.. -  – Čo naplakal sa v noci spočiatku a čo dal práce! Teraz je zbytočná! Chlapec bol ako zvieratko. A staraj sa a živ ho poriadne! No, nemám pravdu? Dieťa na prsiach ti povedať nedokáže, keď má hlad, ak chce piť či bruško trápi ho: Tak detské telíčko si pomôže len samo. A staraj sa potom o to, o všetko, a ešte nemôžeš sa ustrážiť! Aj plienky prala som, to už je osud pestúnky. Živiť a prať, a nevieš potom, čo skôr.''
 
Deti sa často umývali alebo kúpali v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách, Musíme povedať, že malé deti na tom boli s čistotou lepšie než niektorí dospelí ľudia, ktorí pokladali teplé kúpele za zmäkčilosť a [[Aristofanes]] sa dokonca zmieňuje o tom, že mnoho Aténčanov napodobovalo Spartu do tej miery, že pohŕdali nielen každou prejemnelosťou, ale čistotou vôbec.
 
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťati uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. "bubákoch -  – strašidlách”. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. [[Mormo]], [[Lamia a Gello]], [[Akkó]], [[Alfitó]], [[Gelló]], [[Gorgó]], [[Empusa]] alebo [[Mormolyké]]. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti. I deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť bolo trestanie. Doklady máme dokonca aj na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie rákosky, bičíku, ale niekedy sa používalo to, čo bolo najbližšie po ruke, takže sa nemôžeme diviť tomu, že niekedy dieťa dostalo aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma, v rodinách a boli znakom istej disciplíny. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie.
 
== Výchova a škola ==
Výchova a vyučovanie mládeže nebolo v starovekom Grécku jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: [[Pedagogika v starovekom Grécku#Výchova a škola v Sparte|spartský]] a [[Pedagogika v starovekom Grécku#Výchova a škola v Aténach|aténsky]]. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva -  – [[helioti|heilotov]]. Preto sa kládol dôraz predovšetkým na výcvik telesný. V Aténach bola naproti tomu telesná a duševná zložka výchovy celkom harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov, popr. metioky -  – cudzincov, ale otroci z nej boli vylúčení.
 
=== Výchova a škola v Sparte ===
Riadok 41:
 
Od '''7. roku''' boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách ([[agelai]]), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Plutarchos o spartskej výchove píše
:''Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k naprostejúplnej poslušnosti, vytrvaniu v obtiažach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.''
 
Od '''12 rokov''' sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si však prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný. Od dvanástich rokov sa tiež začala viac prejavovať náklonnosť starších mužov.
Riadok 58:
 
=== Výchova a škola v Aténach ===
V [[Atény|Aténach]] boli určité zásady výchovy stanovené už [[Solónove zákony|Solónovými zákonmi]]. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti a to bolo predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili, pokiaľ možno, aspoň základom čítania a písania a aj sirotkom, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou. Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny. Už Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečiu, že sa budú vracať domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť [[Pedagogika v Starovekom Grécku#Pederastia a jej význam vo výchove|pederastii]]. Tým sa kládla dôležitosť na mravnú stránku detí. '''Do 7 rokov''' sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a [[paidagógos]], vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v [[eféb]]a. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval. '''Od 7 rokov''' navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické (telesné) a múzické (hudba a ta grammata, t.  j. čítanie, písanie, počítanie a od [[4. storočie pred Kr.|4. storočia pred Kr.]] tiež kreslenie). Žiaci čítali básne [[Homér]]ove, [[Hesiod]]ove, [[Theognid]]ove, [[Solón]]ove a [[Tyrtai]]ove a učili sa naspamäť [[gnómy|gnómám]], ktoré v nich boli obsiahnuté. Od '''12 rokov''' sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na [[lýra|lýru]] a [[gitara|gitaru]], menej obľúbená bola píšťala), spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia, ktorí sa zaboberali čítaním, písaním, počítaním a literatúrou sa nazývali [[grammatikés]] a tí, ktorí sa zaoberali spevom a hrou na hudobné nástroje, boli [[kitharist]]i. V [[Platónove dialógy|Platónovom dialógu]] [[Protagoras]] sa dočítame:
 
: ''Keď sa chlapci naučia písmu a budú schopní rozumieť tomu, čo je napísané…, predkladajú im na laviciach k čítaniu básne dobrých básnikov a nútia ich, aby sa ich naučili naspamäť… Tiež učitelia hudby sa podobným spôsobom starajú o umiernenosť… Keď sa chlapci naučia hrať na kitharu, učia ich zase básňami iných dobrých básnikov ...básnikov… Okrem toho ich posielajú ešte k učiteľovi telocviku.''
 
Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ ([[paidotribés]]) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve ([[palaistra]]) v tzv. päťboji ([[pentáthlon]]): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky [[scholé]], odtiaľ "škola”) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalu. Učiteľ pritom sedí na kresle s operadlom a žiak oproti nemu na stoličke. Niekedy hrá učiteľ na nástroj sám, aby ukázal chlapcovi, ako si má počínať, alebo necháva hrať žiaka a sám mu udáva rytmus, inokedy hrajú obaja na kithary, ktoré majú položené na kolenách. Bolo to teda vyučovanie založené na empírii, na posluchu, bez hudobného zápisu. Táto skutočnosť sa nám dnes môže zdať prekvapujúca, ale je známe, že grécka hudba bola výlučne [[monodická hudba|monodická]] a pamätala sa teda ľahšie než [[polyfónna hudba]].
 
Asi '''16. rokom''' bolo oboje vzdelanie ukončené. Ideálom výchovy bol harmonický rozvoj fyzických i duševných vlastností a schopností každého občana, tzv. [[kalokagatia]] (kalos kai agathos = krásny a dobrý). Dospievajúci mládenci zo zámožných rodín sa vzdelávali ďalej v gymnáziách, kde sa pripravovali na verejné preteky ([[agon]]), ktoré sa konali na národných slávnostiach, aj pre vojenskú službu, ktorú konal aténsky [[eféb]] '''od 18. -  – 20. roku''', okrem toho tam tiež počúvali prednášky filozofov, sofistov a rétorov. Navštevovali školy sofistov, ktorí rozšírili vyššie vzdelanie o nové odbory (politiku, rétoriku, geometriu astronómiu, bojovú taktiku) a školy rétorov, kde sa okrem gramatiky, literatúry a práva učili rečníckemu umeniu pred súdom a na zhromaždeniach ľudu. So zákonmi a štátnou správou sa zoznamovali účasťou na verejných súdnych pojednávaniach a na snemoch. Toto vyššie vzdelanie, ktoré sa začalo šíriť od dôb [[Perikles|Periklových]] a zvlášť po [[Peloponézska vojna|peloponézskej vojne]] (431 -  – 404 pred Kr.), bolo ale vyhradené zámožným mužom, ženy s vyšším vzdelaním boli výnimkou. V Aténach nemali dievčatá výchovné ústavy toho druhu, aké viedla [[Sapfó]] na ostrove [[Lesbos]], ani športovanie na verejnosti ani možnosť stretávať sa voľne s chlapcami ako v [[Sparta (starovek)|Sparte]]. Dostalo sa im skromných základov z hudby, tanca, čítania a počítania. Na niektorých slávnostiach, hlavne na počesť samotnej [[Pallas Aténa|Atény]], mohli dievčatá vystupovať na verejnosti pred celou obcou, ale aj tu boli dievčenské spevácke a tanečné zbory oddelené od chlapčenských. Tiež sobáš uzatvárali v mene dievčaťa zvyčajne jej rodičia. Jej názor bol braný do úvahy iba málokedy a prípad jedného bohatého Aténčana, ktorý dal svojim trom dcéram veľké vená a nechal ich vybrať si svojich ženíchov, bol zrejme výnimkou (zmieňuje sa o ňom [[Herodotos]]). Dievčatá spravidla vydávali veľmi mladé, okolo 12 -  – 14 rokov. Po svadbe žena spravovala manželovi dom a ako despoina riadila doma celé hospodárstvo. Dievčatá mali možnosti na vzdelanie silno obmedzené, ale existovali aj výnimky. Niektoré svätyne, do ktorých prichádzali dievčatá z najlepších aténskych rodín, aby sa stali pomocníčkami kňažiek. Plnili rôzne úlohy pri náboženských rituáloch a obradoch a v chrámových priestoroch priamo bývali. Z dnešného pohľadu tento pobyt môžeme označiť ako pobyt v "kláštorných školách” a môžeme predpokladať, že tu nešlo iba o náboženské úkony, ale aj o celkové vzdelávanie dievčat. Takéto zariadenie sa nachádzalo tiež na aténskej [[Akropola|Akropole]] (tzv. [[Dom arrefor]]) alebo v antickom [[Brauron]]e, kultovom stredisku bohyne [[Artemis|Artemidy]].
 
== Škola ==
Škola nevyžadovala žiadne zvláštne vybavenie, a tak mohla byť v akomkoľvek dome. Učiteľ väčšinou sedával na ozdobnej stoličke s operadlom a žiaci sa museli uspokojiť s jednoduchými stoličkami. Žiaci si do školy nosili iba voskové tabuľky s rydlami a trstinovými perami na písanie a pravítko, ktoré im pomáhalo písať rovno riadky. Tabuľky mali rozmery 40 x {{cm|15|m}} a boli z dubového, cédrového, palmového alebo cyprusového dreva. Každá mala zvýšený okraj a jej plocha bola pokrytá voskom, do ktorého sa písmená ryli písacím nástrojom z bronzu alebo kosti (tzv. styloi). Tento nástroj mal na jednom konci ostrý hrot a na druhom oblú kvapku alebo plôšku, ktorá slúžila k vymazaniu do vosku vyrytých písmen. V tabuľkách boli na okraji prevŕtané otvory, ktorými sa prevliekali šnúrky alebo remienky, takže sa mohlo spojiť takýchto tabuliek niekoľko spolu a tie potom vytvárali niečo ako knihu. Dvojité doštičky sa nazývali diptych, trojité triptych a polyptych je potom kniha z mnohých doštičiek. Pri písaní sa tabuľky väčšinou položili na kolená alebo sa iba tak držali v ruke. Nepotrebovali stoly, pretože dosky boli dostatočne tvrdé a mohli sa teda len tak držať v ruke. Vedľa týchto voskových tabuliek sa v škole vyskytovali tiež tabuľky natrené zmesou kriedy a lepidla, na ktoré sa písalo trstinovými perami, ktoré sa namáčali do atramentu. Ten bol zhotovovaný zo sadzí dreveného uhlia zmiešaný s rastlinným lepidlom a mal čiernu farbu. Pred jeho vlastným použitím sa musel často riediť vodou, čo bola práca učiteľových pomocníkov. Zostatky tohto atramentu sa nám do dnešnej doby dochovali zaschnuté napr. na stenách a dnách hlinených kalamárov, ktoré sa v školách používali, ktoré mali tvar malých hore zatiahnutých misiek. Tieto tabuľky, na ktoré sa písalo atramentom, slúžili nielen ako zošity v školách, ale používali sa tiež v súdnictve, pri zostavovaní účtov alebo inventárov.
 
Ako prebiehala samotná výučba? Chlapci sa najskôr učili rozpoznávať jednotlivé písmená, potom čítať slabiky a celé slová, a až potom písať. Najprv sa musel naučiť naspamäť mená písmen v abecede, alfa, beta, gamma, delta atď., ktoré si vrýval do pamäti prespevovaním mnemotechnických veršov. Postupovalo sa pomaly od jednoduchého k zložitému, od písmena k slabike o dvoch písmenách (beta a alfa = ba), potom k slabike o troch a štyroch písmenách. Existovali určité šlabikáre. V škole pri učení boli od seba jednotlivé slova oddelené, aby sa žiaci naučili lepšie čítať. Ale v bežnom texte od seba oddelené neboli a to potom bolo ťažšie. Cudzie jazyky sa neučil nikto! Aténčania predpokladali s naprostouúplnou samozrejmosťou, že všetci cudzinci sa naučia grécky! Pri písaní učiteľ najprv vyryl dané písmeno do vosku a ostatní ho po ňom obťahovali. Pravítka, ktoré si so sebou žiaci nosili, mali podobu kríža a umožňovali nielen písať riadky rovno, ale aj zvislo umiestňovať písmená pod seba, ako to spôsob písania nápisov ([[stoichedon]]) vyžadoval. Jednotlivé slová a písmená sa tiež cvičili na keramických črepoch, ktoré boli lacným a ľahko dostupným materiálom. Matematika sa obmedzovala na znalosť základných matematických úkonov -  – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Grécke číslice sa označovali písmenami gréckej alfabety, ale počítanie cez desiatku bolo veľmi obtiažne, pretože Gréci nepoznali nulu. Jednotky začínali I., päťky ??(pente), desiatky ??(deka), stovky H (hekaton), tisíce X (chilioi), desaťtisíce M (myrioi). Pre základné matematické úkony používali svoje prsty podľa zvláštnych pravidiel prstového počítania, pre zložitejšie matematické úkony počítacie kocky a [[Abakus (počítacia tabuľka)|abakus]]. Grammatikovia pri svojej výuke používali texty básnikov, hlavne homérske eposy. Učiteľ predčítal úryvky a žiaci sa ich učili naspamäť. Vo výuke sa využívalo maximálne sluchovej pamäti. Podobne sa postupovalo tiež počas hudobnej výuky, kedy sa príslušná melódia žiakovi prehrala a ten ju potom podľa sluchu opakoval, bez notového záznamu. Knihy ako také, ktoré boli obsiahle (napr. Ilias a Odyssea) neboli písané na tieto tabuľky, ale používal sa [[papyrus]]. Ten sa dostal do Grécka predovšetkým prostredníctvom kolónií. Papyrus bol vyrábaný zo stromu (Cyperus Papyrus) hojne rastúceho v nílskej delte. Kúsky stebiel sa po dĺžke rozrezali a potom zlepovali do pásov. Pásy boli z dvoch vrstiev, v jednej ležali prúžky vodorovne, v druhej zvisle, spoje boli však tak dokonalé, že sa púhym okom s ťažkosťou dali rozoznať. Tomu napomáhalo i vyhladzovanie a lisovanie pásov. Hotové pruhy boli dlhé niekoľko metrov a kupujúci si zaobstaral potrebnú dĺžku. Antická kniha potom mala podobu zvitku a pri čítaní sa v nej nelistovalo, ale roľka sa držala v oboch rukách, pri čom jedna ruka rozmotávala neznámy text a druhá zavinovala už prečítanú časť. Pretože sa knihy písali a ilustrovali ručne, patrili medzi drahé predmety a nie každý si mohol dovoliť mať doma napr. len malú knihovňu.
 
[[Kategória:Staroveké Grécko]]