Obrana Sokratova: Rozdiel medzi revíziami

Mnohí odborníci sa domnievajú, že Obrana Sokratova je, ak nie prvý, tak jeden z prvých Platónových dialógov. Presvedčivý dôkaz pre takéto tvrdenie však chýba.<ref>pp. 71- – 72, [[W. K. C. Guthrie]], ''A History of Greek Philosophy'', vol. 4, Cambridge 1975; p. 46, C. Kahn, ''Plato and the Socratic Dialogue'', Cambridge 1996.</ref> ''Obrana Sokratova'' sa obyčajne považuje za najdôveryhodnejší zdroj o historickej osobnosti Sokrata.<ref>T. Brickhouse & N. Smith, [http://www.iep.utm.edu/p/plato.htm "Plato"], ''The Internet Encyclopedia of Philosophy''.</ref>

Okrem dvoch krátkych slovných výmen s Meletom, pri ktorých je dialóg napísaný v dramatickej forme, je text písaný v prvej osobe zo Sokratovho uhla pohľadu, ako keby sa jednaloišlo o jeho skutočnú reč pred súdom. V priebehu reči sa Sokrates dvakrát zmieni o prítomnosti Platóna na pojednávaní. Nie je však možné zistiť, ako presne sa Sokratove slová zhodujú so slovami, ktoré skutočne pred súdom povedal. Jeden súčasný kritický pohľad, podnietený zrejme úvodnými odstavcami Xenofónovej verzie Sokratovej reči, predpokladá, že Platónove dielo bolo napísané pred Xenofónovým. Xenofón totiž poznamenáva, že predchádzajúci autori nedokázali vysvetliť seba oslavný charakter Sokratovho prejavu (''megalēgoria'') v tvári v tvár trestu smrti. Xenofónova správa sa nezhoduje v ďalších detailoch s verziou Platóna, nikde však vyslovene netvrdí, že Platónova verzia je nepresná.

* Anytus, syn významného Aténčana Antemiona. Sokrates hovorí, že Anytus sa pripojil k obžalobe ako hovorca remeselníkov a politikov. Objaví sa v dialógu [[Meno]], v ktorom Sokrates a Meno diskutujú o probléme získania cnosti. Sokrates tvrdí, že cnosť nemôže byť naučená, čo dokazuje tým, že veľa významných Aténčanov splodilo synov, ktorí boli horší ako ich rodičia. Potom ako toto povie, začne menovať; spomenie napríklad [[Perikles|Perikla]] a [[Thukydides|Thukydida]]. Anytus je rozhorčený a varuje Sokrata, že kritizovanie ľudí (''"kakos legein"'') mu môže v budúcnosti spôsobiť problémy.

* Meletus je jediný žalobca, ktorý v ''Obrane Sokratovej'' vystúpil. Sokrates hovorí, že Meletus sa pripojil k žalujúcej strane ako hovorca básnikov. Je tiež spomenutý v dialógu [[Eutyfron]], ale nevystúpi v ňom ako rečník. Sokrates tu hovorí, že Meletus je mladý neznámy s orlím nosom. V ''Obrane Sokratovej'', Meletus dovolí Sokratovi byť krížovo vypočutý. Padne však do pasce, pretože tvrdí, že Sokrates je ateista a zároveň, že verí v polobohov.

Podujal sa preto rozlúštiť tento paradox. Systematicky kládol otázky politikom, básnikom a remeselníkom. Zistil, že politici nie sú -  – ako si to o sebe myslia a ako si to o nich myslia ľudia – múdri a básnici nerozumejú tomu, čo napísali presne tak ako proroci a jasnovidci nerozumejú tomu, čo hovoria. Remeselníci sa taktiež ukázali byť domýšľavými. Sokrates sa teda pýta: ''„Bol by som radšej podvodníkom ako ľudia, s ktorými som hovoril alebo budem radšej sám sebou?“'' Sokrates porote odpovedá, že radšej by bol sám sebou ako kýmkoľvek iným.

Ďalej vyhlasuje, že človek sa má riadiť zákonom -  – ľudským a božským. Ak je však medzi týmito dvomi rozpor, prednosť má zákon božský: ''„Muži Atén, som váš vďačný a oddaný služobník, ale väčšiu poslušnosť ako vám dlžím Bohu; a pokiaľ mám život a silu, neustrniem v praktizovaní filozofie.“'' Keďže Sokrates vyložil delfskú veštbu tak, že bol vybraný, aby nabádal Aténčanov k väčšej uvedomelosti k dobru a pravde, neprestane s pýtaním sa a dokazovaním, ak by mu to mali zakázať a to aj vtedy, ak by boli obvinenia stiahnuté. ''„Nehanbíte sa, že sa sústreďujete na to, aby ste získali česť a povesť a čo najviac peňazí, a pritom málo dbáte na múdrosť, pravdu a zdokonalovanie svojej duše?”''

Vo vysoko zapálenej časti dialógu Sokrates tvrdí, že Atény nikdy nepostretlo také dobro ako jeho starosť o jeho spoluobčanov, že blahobyt je dôsledkom dobra (a nie opačne), že Boh nedovolí, aby zlý človek ublížil dobrému, a že -  – čo je najsilnejšie prehlásenie, ktoré vyvodzuje zo svojej úlohy -  – on je bodajúcim ovadom a štát lenivým koňom ''„a ako je deň dlhý, nikdy neprestanem objasňovať, tu a tam, kdekoľvek burcovať, presviedčať a karhať každého z vás.“''

Sokrates je tesným rozdielom hlasovaním uznaný za vinného. Platón nikde neuvádza počet porotcov a ani počet hlasov proti nemu a za jeho oslobodenie,<ref>pp. 150- – 151, [[John Burnet (classicist)|John Burnet]], ''Plato's Euthyprho, Apology of Socrates, and Crito'', Clarendon 1924; p. 26, T. Brickhouse & N. Smith, ''Socrates on Trial'', Princeton 1989. Diogénes Laertios neudáva celkový počet porotcov; v skutočnosti, nielenže je jeho správa spochybňovaná, ale rôzni odborníci ju interpretujú rôzne (viďpozri Burnet, tamtiež). Podľa jednej Diogenes hovorí (bez citovania zdroja), že Sokrates bol odsúdený 281 hlasmi, čo je viac ako bolo hlasov za oslobodenie; toto, ako poznamenáva Burnet, je v rozpore s Platónom, keďže Platónov Sokrates hovorí, že ak by získal iba o 30 hlasov viac, bol by oslobodený.</ref> Sokrates však hovorí, že ak by získal len o 30 hlasov viac, bol by oslobodený. Mnohí odborníci sa domnievajú, že počet porotcov bol 500 alebo 501.<ref>Pozri zdroje citované v Brickhouse & Smith, ''Socrates on Trial'', p. 26.</ref>

Platón naznačuje, že väčšina porotcov hlasovala v prospech trestu smrti. Neudáva však presné číslo. Naším jediným zdrojom v tejto veci je [[Diogenes Laertios]], ktorý tvrdí, že trest smrti získal o 80 hlasov viac ako samotné hlasovanie o Sokratovej vine, či nevine. Detaily tejto správy sú však sporné.<ref>pp. 230- – 231, T. Brickhouse & N. Smith, ''Socrates on Trial'', Princeton 1989.</ref> Niektorí odborníci z tohoto usudzujú, že Sokratova reč porotu rozčúlila.<ref>Douglas M. MacDowell, ''The Law in Classical Athens'' (Ithaca, NY: Cornell University Press, 1978), 253.</ref>