Seizmická vlna: Rozdiel medzi revíziami

Objemové, alebo priestorové vlny sú tie, ktoré sa šíria zemským telesom. Rozdeľujú sa na [[S-vlna|pozdĺžne]] a [[P-vlna|priečne]] (v seizmológii sa označujú ako P a S vlny). P je z [[Latinčina|lat.]] ''primae'' -  – primárne a S sú sekundárne vlny (''secundae''). Toto označenie bolo zavedené podľa toho, v akom poradí sú zapisované na [[seizmogram]]. Pozdĺžne vlny (pretože sú rýchlejšie) sú zaznamenávané ako prvé, seundárne ako druhé. Amplitúda vlny je úmerná 1/r (kde r je vzdialenosť miesta merania od [[Epicentrum|epicentra]]). Z hľadiska deštruktívneho účinku sú na tom lepšie priečne vlny, pretože pri pohybe častíc šíriacej sa vlny dochádza k strižným zmenám v prostredí, kdežto u pozdĺžnych k objemovým. V telese Zeme sa nachádzajú rôzne výrazné rozhrania, kde dochádza k lámaniu a odrazu objemových vĺn. Priamo sa šíriace vlny v [[Zemský plášť|plášti]] sa označujú známym P a S, vlny odrazené od rozhrania plášť -  – [[Zemské jadro|jadro]] sú tzv. c-vlny. K-P sú vlny šíriace sa vo vonkajšom jadre, I-P a J-S vlny sa šíria vo vnútronom jadre.

Povrchové typy seizmických vĺn sa šíria len po povrchu, no v obmedzenej miere aj pod povrchom Zeme. Najdôležitejšie z povrchových vĺn sú [[Rayleighova vlna|Rayleigohve]] a [[Loveova vlna|Loveove vlny]]. Ich rýchlosti (na rozdiel od objemových vĺn) výrazne závisia od [[Frekvencia|frekvencie]] a ich amplitúdy sú úmerné <math>1/\sqrt r</math>. Ich ničivosť je, vzhľadom na kmitanie častíc obrovská (viďpozri vrchný obrázok).

Jedným z dôležítých záverov, vyplývajúcich z definície P a S vĺn je rozdiel v rýchlosti ich šírenia. Pozdĺžne S-vlny sú rýchlejšie, čo umožňuje zo záznamu seizmografu vypočítať vzdialenosť seizmickej stanice od ohniska zemetrasenia. Hodnota tejto vzdialenosti sa získa [[Násobenie|vynásobením]] rozdielu medzi príchodom P a S-vĺn (v sekundách) hodnotou 8&nbsp;{{km|8|m}}/s. V praxi však treba brať do úvahy aj vplyv morfológie terénu a vlastností prostredia v ktorom sa vlny šíria. Na určenie polohy na mape sa používa (opäť zjednodušene) priesečník kružníc, kde stredom kružnice je seizmická stanica a polomerom je vzdialenosť od ohniska. Na presné určenie polohy treba zostrojiť kružnice minimálne z troch staníc.

Tieňová zóna je oblasť na povrchu Zeme, kde nie sú detekovateľné žiadne seizmické vlny, šíriace sa z určitého zdroja. Pre primárne vlny je to uhol medzi 104 až 140&nbsp; °. Je to zapríčinené dopadom vlny pod určitým uhlom na rozhranie medzi [[Zemský plášť|spodným plášťom]] a [[Zemské jadro|vonkajším jadrom]], nazývané aj [[Gutenbergova diskontinuita]]. Časť P-vĺn sa odráža naspäť do plášťa a časť sa láme a prechádza do vonkajšieho jadra. V priemete na rez telesom Zeme sa objavuje hluché miesto (viďpozri obrázok). S-vlny absolútne neprechádzajú gutenbergovou diskontinuitou, ale sa odrážajú naspäť, preto je uhol väčší -  – 105 až 180&nbsp; °. Je to zapríčiené tekutosťou vonkajšieho jadra, a v kvapalnom prostredí sa S-vlny nešíria. Túto skutočnosť prvýkrát naznačil [[Írsko|írsky]] geológ [[Richard Dixon Oldham|Richard Oldham]].