Gottfried Wilhelm Leibniz: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegbot (diskusia | príspevky)
d typo gram
Ruwolf (diskusia | príspevky)
d preklepy ISBN
Riadok 18:
 
== Biografia ==
 
=== Detstvo a mladosť (1646 – 1666) ===
 
Gottfried Wilhelm (von) Leibniz sa narodil dňa [[1. júl]]a [[1646]] (v pôvodnom kalendári [[21. jún]]a) v [[Lipsko|Lipsku]]. Jeho detstvo už v šiestich rokoch veku poznamenala smrť otca, ktorý bol [[profesor]]om [[etika|etickej]] [[filozofia|filozofie]]. Práve vďaka širokému vzdelaniu svojho otca mladý Gottfried získal prístup k výbornej rodinnej knižnici a už v tomto veku započína jeho systematická samovýuka, ktorá z neho urobila jedného z najvýznamnejších [[polyhistor]]ov v [[Nemecko|nemeckých]] i [[Európa|európskych]] dejinách. Takto si osvojil už v detstve široké vzdelanie, a preto mu bol umožnený vstup na univerzitné štúdiá v Lipsku už v pätnástich rokoch. Leibniz sám študoval [[latinčina|latinčinu]] a vďaka nej spoznával klasické diela [[literatúra|literatúry]] a filozofie vrátane diel [[Platón]]a, [[Aristoteles|Aristotela]] a neskorších [[scholastika|scholastikov]].<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=166. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
V roku [[1663]] získal na univerzite v Lipsku titul [[bakalár]]a za úspešnú obhajobu diela ''Metafyzická rozprava o princípe individuácie''. Následne pokračoval v štúdiu [[právo|práva]]. Doktorát mal získať už ako dvadsaťročný, čo mu univerzita v Lipsku kvôli nízkemu veku odoprela, preto šiel na univerzitu v [[Altdorf]]e, kde doktorát úspešne dosiahol. Stalo sa tak po obhajobe dizertačnej práce ''O spletitých prípadoch práva'' v roku [[1666]]. Bola mu ponúknutá profesúra, ale on sa akademickej dráhy vzdal a svoje služby zasvätil [[štát]]nej [[politika|politike]] a praktickým problémom. Neskôr Leibniz študoval v [[Jena|Jene]] [[matematika|matematiku]], na ktorú sa v rámci samovýuky dôkladne pripravil, o čom svedčí aj jeho práca z roku [[1666]] ''Dizertácia o umení kombinovania''.
Řádek 28 ⟶ 29:
Leibniz sa narodil do ťažkého obdobia [[Nemecko|nemeckých]] [[dejiny|dejín]], ktoré bolo poznačené krutými [[náboženstvo|náboženskými]] výbojmi [[Tridsaťročná vojna|Tridsaťročnej vojny]] ([[1618]] – [[1648]]). Nemecké krajiny boli úplne spustošené a konfesionálne úzkostlivo prerozdelené. Preto si Leibniz zaumienil jednak dohodnúť mier a obmedziť tak výboje [[Francúzsko|francúzskeho]] kráľa [[Ľudovít XIV.|Ľudovíta XIV]]., ktorý ohrozoval [[Holandsko]] a tiež jeho nemeckú domovinu, a jednak v rámci [[ekumenizmus|ekumenických]] túžob zjednotiť [[katolicizmus|katolícku]] a [[protestantizmus|protestantskú]] konfesiu – inými slovami obnoviť jednotu západného [[kresťanstvo|kresťanstva]]. Boli to veľmi odvážne predsavzatia. [[Európa]] bola výrazne oslabená vnútornými náboženskými rozbrojmi, čo motivovalo Leibniza k výzve, aby sa ako kresťansky poňatá zjednotila v boji proti nekresťanskému svetu (napríklad voči imperialistickej [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]]). Ako ctihodné uspokojenie pre francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktoré by ho odvrátilo od úmyslu bojovať proti Holandsku a nemeckým krajinám, malo byť na návrh Leibniza víťazoslávne obsadenie [[Egypt]]a. Leibniz však nebol vyslyšaný.
 
Napriek neúspechu na francúzskom kráľovskom dvore strávil Leibniz štyri pracovné a študijné roky v [[Paríž]]i ([[1672]] – [[1676]]).<ref name="storigStorig2000_254">STÖRIG, H. J.: ''Malé dějiny filosofie''. Kostelní Výdří : Karmelitánské nakladatelství, {{Harvbz|Störig|2000, s. |St=254. ISBN 80-7192-500-2}}</ref> Tu sa stretol s [[filozof]]om [[Baruch Spinoza|Spinozom]] a podrobne sa venoval jeho rukopisom (konkrétne dielu ''Etika''). Naštudoval si [[Descartes|Descartovu]] i Spinozovu [[metafyzika|metafyziku]] a nadviazal kontakt s [[fyzika|fyzikom]] [[Christiaan Huygens|Huygensom]], ktorý ho uviedol „do hĺbok matematickej vedy“.<ref name="storigStorig2000_254" /> V Paríži sa tiež zaslúžil o niekoľko významných [[matematika|matematických]] objavov (napr. [[diferenciálny počet]]). Viedol už vtedy bohatú korešpondenciu – vraj si dopisoval s viac ako 600 osobnosťami.<ref name="storigStorig2000_254" /> Nadviazal tiež kontakt s filozofom [[Nicolas Malebranche|Malebrancheom]], s ktorým sa zhodol, že Descartova matematická metóda je užitočná. Zároveň však odmietol karteziánsku mechanistickú fyziku.
 
=== Pobyt a práca v Hannoveri (1676 – 1716) ===
 
V roku [[1676]] sa presťahoval do mesta [[Hannover]], kde sa stal knihovníkom, historikom brunswického vojvodu a jeho dvorným poradcom.<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=167. ISBN 80-7141-159-0}}</ref> Práve z tohto obdobia pochádza množstvo jeho korešpondencie, v ktorom pojednáva so svojimi priateľmi možnosti zjednotenia [[Katolícka cirkev|Katolíckej cirkvi]] a [[protestantizmus|protestantských]] cirkví. Hannover sa stal Leibnizovým domovom, z ktorého občas vycestoval na časovo náročné cesty do [[Rím]]a, [[Viedeň|Viedne]] a [[Berlín]]a. Práve v Berlíne založil v roku [[1700]] [[Pruská akadémia vied|Pruskú akadémiu vied]] a stal sa jej doživotným predsedom. V rámci jej snáh nadviazal styk aj s [[Rusko|ruským]] [[cár]]om [[Peter Veľký|Petrom Veľkým]], s ktorým diskutoval o podpore vied a kultúrno-vedeckej spolupráce európskych národov.
 
Leibniz sa celý život usiloval o jednotu [[kresťanstvo|kresťanských]] cirkví, preto bolo preňho veľkým sklamaním, keď v roku [[1685]] [[Francúzsko|francúzsky]] kráľ [[Ľudovít XIV.]] zrušil [[Nantský edikt]], čo viedlo ku krvavému prenasledovaniu [[hugenot]]ov. Dokonca písal [[teológia|teologické]] spisy, v ktorých zdôrazňoval to, čo všetky cirkvi spája.<ref name="storigStorig2000_254" />
 
V Hannoveri sa naďalej venoval právnickej praxi a písaniu vedeckých a filozofických diel. Bol skutočným polyhistorom, ktorý obohatil nielen matematiku, teológiu a filozofiu, ale aj techniku vďaka jeho vynálezom rôznych hodín, veterných mlynov, hydraulických lisov. Úspech zaznamenal aj na poli [[geológia|geológie]] a inžinierstva.
Řádek 53 ⟶ 54:
* ''Monadológia'' ([[1712]] – [[1714]] vo [[Viedeň|Viedni]])
* ''Princípy prírody a milosti'' ([[1712]] – [[1714]] vo Viedni)
* množstvo zápiskov, rukopisov a korešpondencie venujúcej sa okrem [[filozofia|filozofie]] a [[matematika|matematiky]] aj [[biológia|biológii]], [[medicína|medicíne]], [[politika|politike]], [[psychológia|psychológii]], [[lingvistika|lingvistike]] a [[informatika|informatike]], [[etika|etike]], [[história|histórii]] a [[filológia|filológii]]<ref name="englishen">[http[://en.wikipedia.org/wiki/Gottfried_Wilhelm_Leibniz http://en.wikipedia.org/wiki/Gottfried_Wilhelm_LeibnizGottfried Wilhelm Leibniz]]</ref>
* uverejnené matematické články v nemeckom vedeckom časopise ''Acta Eruditorum''
* príležitostné verše<ref name="englishen" />
 
== Filozofia ==
 
=== Všeobecná veda ===
 
Leibniza mnohí považujú za [[metafyzika|metafyzického]] [[génius|génia]] a významného [[náboženstvo|náboženského]] [[apologetika|apologétu]]. Bol presvedčený, že [[filozofia]] musí mať náboženské a [[etika|mravné]] zameranie. Základnou premisou, z ktorej vždy vychádzal, bola myšlienka, že medzi zbožnosťou a rozumom nejestvuje žiadny rozpor. [[Rozum]] je schopný dokázať metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy. [[Matematika]] sa tu stáva dôležitým nástrojom, ako overiť [[logika|logické]] techniky pri filozofickom (a inom vedeckom) skúmaní. Takto Leibniz vyzdvihol všestrannú spoluprácu všetkých vied (filozofie, matematiky, [[teológia|teológie]] i [[prírodná veda|prírodných vied]]), utvarajúc jednu všeobecnú vedu ([[latinčina|lat]]. ''scientia generalis''), v ktorej vládne sebaistá [[harmónia]] (pozri aj časť ''Predurčená harmónia a Boh''). Táto harmónia má byť odrazom všeobecného súladu všetkého jestvujúcna. Možno hovoriť priamo o obrane „konzistentnosti ľudského myslenia o reálnom svete“.<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=169. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
Základom všeobecnej vedy má byť skalopevné východisko, z ktorého možno [[dedukcia|deduktívne]] všetko odvodzovať. Toto východisko, inšpirované [[Aristoteles|Aristotelovými]] [[kategória (filozofia)|kategóriami]], hľadal Leibniz na pôde matematiky. Zároveň veril, že ľudská myseľ dokáže vypracovať všeobecnú [[veda|vedeckú]] metódu, ktorá v kontexte [[analýza|analýzy]] a [[syntéza|syntézy]] vytvára spoločnú [[logika|logiku]] všetkých vied. Predmet analýzy Leibniz rozširuje na celý súbor znalostí [[človek|ľudstva]], čím vyzýva na dôkladnú inventúru spoľahlivého poznania. Jednotlivé poznatky by mali byť reprezentované [[symbol]]mi alebo [[číslo|číslami]], čím by sa ľahšie deduktívne pracovalo a odvodzovali by sa zložitejšie pravdy. Leibniz takto predstavil svoju túžbu vytvoriť všeobecný (matematický, ale aj [[diplomacia|diplomatický]]) [[jazyk (lingvistika)|jazyk]]. Dedukcia symbolov a čísel má mať za cieľ analyzovať všeobecné poznanie dovtedy, kým nedosiahne úroveň najjednoduchších právd resp. výrokov. Išlo by o akúsi kolekciu jednoduchých myšlienok, „abecedu ľudského myslenia“.<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=170. ISBN 80-7141-159-0}}</ref> Podľa Leibniza následne [[syntéza]], čerpajúca informácie zo základnej abecedy, bude neomylná a úplne spoľahlivá. Takto sa Leibniz zaradil medzi najvýznamnejších [[racionalizmus|racionalistov]] [[18. storočie|18. storočia]], ktorí boli presvedčení, že ľudský rozum vie sám spoznať a odvodiť pravdivé tvrdenia o [[realita|realite]] (aj bez [[empíria|empírie]]).
 
Leibniz však rozhodne nemôže byť obvinený zo žiadnej racionalistickej naivity, ako by ho mohol vidieť [[osvietenstvo|osvietenský]] [[empirizmus]] – dôrazne totiž rozlišoval medzi metafyzickou a matematickou istotou na jednej strane a istotou v praktickej sfére na druhej strane. V osobnej a verejnej činnosti odporúča obozretnosť – verí, že by bolo najlepšie keby rýdzo [[rozum|racionálna]] [[argument]]ácia bola podporená aj [[experiment]]álne (teda [[empíria|empiricky]]). Rovnako sa treba zachovať aj v prípade [[politika|politiky]] a [[etika|etiky]].<ref>Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=171. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
Úsilie vytvoriť všeobecnú vedu prejavoval už [[filozof]] [[Francis Bacon]] ([[1561]] – [[1626]]). Ako on, tak i Leibniz si uvedomoval, že ľudstvo nemá vytvorené žiadne univerzálne kompendium všetkého poznania a jeho vytvorenie presahuje možnosti jednotlivca. Preto Leibniz vyzýva, aby vedci, filozofi a [[teológia|teológovia]] spolupracovali vo vedeckých spoločnostiach (akou bola napríklad [[Pruská akadémia vied]], ktorú založil v roku [[1700]] v [[Berlín]]e). Tu by také kompendium (tzv. [[encyklopédia|encyklopédiu]]) vytvoriť možno dokázali.
 
=== Metafyzika a ontológia ===
 
==== Základné apriórne princípy ====
 
Gottfried Wilhelm Leibniz sa svojou bohatou korešpondenciou a spismi zaradil medzi veľkých predstaviteľov [[racionalizmus|racionalizmu]] [[17. storočie|sedemnásteho]] resp. [[18. storočie|osemnásteho storočia]]. V kontexte snáh o stanovenie základov poznania formálnym spôsobom Leibniz vymedzil tri základné, priam až [[axióma|axiomatické]] princípy, ktorými sa riadia všetky [[esencia|esencie]] a [[existencia|existencie]] a pomocou ktorých sa [[dedukcia|deduktívnou]] metódou a [[analýza|analýzou]] môžu odvodzovať dalšie [[pravda|pravdy]] (pravdivé tvrdenia). Tieto tri princípy sú základom jeho [[metafyzika|metafyziky]] a úzko súvisia s [[ontológia|ontologickou]] predstavou o individuálnej [[substancia|substancii]]. Tá sa dá vyjadriť nasledovne.
 
Vetná formulácia „S je P“ (''subjekt'' je ''predikát'') naznačuje, že P je atribútom subjektu S. Tento atribút je v subjekte zahrnutý a dá sa analyticky z neho vyvodiť. Kľúčovým problémom v Leibnizovej ontológii je práve pojem substancie. Čo je substancia? Ak je S ako subjekt substanciou a platí „S je P“, je substancia predikátom? To nie, pretože by to znamenalo to isté ako tvrdiť, že substancia je totožná so svojím atribútom. Lenže ani tvrdenie, že substancia je substrátom bez atribútov nie je správna, pretože by takáto úvaha viedla k presvedčeniu, že jestvuje jediná prasubstancia. To by sme hovorili o [[monizmus|monizme]], ktorý preferoval [[Baruch Spinoza]] a voči ktorému sa Leibniz chcel vzoprieť, aby obhájil nezávislosť [[Boh]]a na stvorenstve. Leibniz napokon siahol po klasickej ([[staroveká filozofia|staroveko]]-[[scholastika|scholastickej]]) verzii substancie ako individuálnej podstaty, ktorá je práve tým atribútom, ktorý robí substanciu substanciou.<ref>SCRUTON, R.: ''Krátke dejiny novovekej filozofie''. Bratislava : Archa, spol. s. r. o., {{Harvbz|Scruton|1991, s. |St=80. ISBN 80-7115-023-1}}</ref> Túto teóriu o substancii Leibniz aplikuje aj na výroky a skúma kontrolu ich verifikácie. A práve verifikácia výrokov typu „S je P“ je prepojená s tromi základnými logickými princípmi, ktoré ju (resp. rozum) riadia.
 
===== Princíp dostatočného dôvodu =====
Řádek 83 ⟶ 86:
===== Princíp kontradikcie =====
 
Princíp [[kontradikcia|kontradikcie]] sa vzťahuje na prvý typ výrokov – na nutné výroky, resp. na nutné pravdy. Ich nutnosť a pravdivosť sa dosahuje tým, že ich protiklad je logicky nemožný resp. logicky kontradiktórny, protirečivý. Preto musia tieto tvrdenia „S je P“ platiť nevyhnutne. Leibniz ich nazýva dokonca [[esencia|esenciálnymi]] pravdami, pričom o nich vraví, že platia vo všetkých možných svetoch. Nutnosť ich pravdivosti je determinovaná skutočne práve princípom kontradikcie. Keďže esenciálne výroky platia nevyhnutne, je zrejmé, že z nich možno deduktívne odvodzovať ďalšie pravdy tzv. konečnou analýzou. Je tomu tak preto, lebo daný subjekt „S“ (resp. daná substancia) zahrnuje všetky predikáty „P“ úplne predvídateľne, pričom počet týchto predikátov je konečný. Tento počet totiž obmedzuje práve princíp kontradikcie – keby ich počet bol neukončený resp. nekonečný, našli by sa celkom určite príslušné protiklady, ktoré by logicky boli možné. Ale to by už nešlo o esenciálny, nutný výrok.<ref>Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. 174-175. ISBN 80-7141-159-0|Sst=174–175}}</ref>
 
===== Princíp kontingencie alebo dokonalosti =====
 
Princíp [[kontingencia|kontingencie]] sa vzťahuje práve na výroky existenciálne (resp. tzv. kontingentné pravdy – pravdy faktu). Tento princíp riadi rozum, keď je nútený vykonávať nekonečnú alebo nekončiacu analýzu v prípade faktových právd. Vzniká tu totiž problém – ak niektoré výroky (a je ich väčšina) sú kontigentné, potom ich protiklady nie sú [[logika|logicky]] protirečivé, takže ich pravdivosť nemôžeme potvrdiť pomocou princípu kontradikcie. Leibniz ako riešenie predstavuje princíp kontingencie, ktorý nazýva aj princípom dokonalosti. Ten spočíva v myšlienke, že kontingentný výrok je vtedy pravdivý, ak jeho protiklad je kontradiktórny voči tzv. [[Boh|Božiemu]] štandardu. A práve preto sa tento princíp volá aj princípom dokonalosti, pretože podľa Leibniza [[Boh]] stvoril svet podľa svojho štandardu, a teda ako najdokonalejší zo všetkých možných svetov. Ak protiklad kontingentného výroku je v rozpore s týmto Božím štandardom, tak podľa tohto princípu dokonalosti (či kontingencie) je daný kontingentný výrok pravdivý. Samozrejme, možnosti protikladov kontingentného výroku je v podstate nekonečne veľa, preto človek nevie poodvodzovať konečnou [[analýza|analýzou]] všetky [[predikát]]y. To vie len Božia myseľ.<ref>Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=176. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
'''Pojem „možného sveta“''', ktorým rozlíšil Leibniz faktové (existenciálne, náhodné) a nutné (esenciálne) pravdy, bol prostriedkom, ktorý vcelku zrevolucionizoval vedu o logike a [[lingvistika|lingvistike]]. Nevyhnutné pravdy platia vo všetkých možných svetoch, zatiaľ čo faktové pravdy platia iba v tomto našom svete. Je možný totiž iný svet, kde by naše faktové pravdy neplatili, keďže ich protiklady nie sú kontradiktórne. Ale keďže podľa Leibniza je náš svet najdokonalejší z možných, protiklady faktových právd musia byť v rozpore s „Božím štandardom“. Obsah nutných výrokov nadobúda priam [[metafyzika|metafyzickú]] nutnosť; [[filozofia|filozofické]] skúmanie kontingentných výrokov môže dosiahnuť aspoň [[morálka|mravnú]] nutnosť. Výrok je mravne nutný, keď jeho protiklad narúša princíp dokonalosti (resp. kontingencie).<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=177. ISBN 80-7141-159-0}}</ref> Pozoruhodné však je, že princíp kontingencie pre faktové pravdy zaručuje metafyzike široké pole [[veda|vedeckého]] skúmania, a práve tu sa prejavuje preferencia [[rozum]]u v Leibnizovom [[racionalizmus|racionalistickom]] systéme.
 
==== Individuálna substancia ====
Řádek 95 ⟶ 98:
Leibnizova rozprava o prvých troch ([[a priori|apriórnych]]) [[princíp]]och sa týka predovšetkým kontroly verifikácie pravdivých výrokov typu „S je P“. Ide o tzv. hodnotenie pravdivosti propozícií. V konečnom dôsledku však celá Leibnizova [[logika]] nadobúda zásadné [[ontológia|ontologické]] rysy, pretože ústredným bodom celej jeho filozofie je pojem substancie. To, že pravdivé výroky spočívajú na [[inklúzia|inklúzii]] predikátov v podmete, je až druhoradé – pravda výrokov sa predovšetkým zakladá na reálnych súcnach, na [[substancia|substanciách]].
 
Substancii patria mnohé [[predikát]]y, ale ona sama s nimi nie je totožná, a takisto sama nie je pripisovaná ako predikát nijakej ďalšej substancii. Preto hovoríme o ontológii '''individuálnej''' substancie. Existenciu individuálnej substancie sa snažil Leibniz dokázať [[a posteriori|aposteriórne]], pretože pri ich skúmaní zohráva kľúčovú úlohu naša vlastná skúsenosť. Leibniz dokonca dospel k tomu, že individuálna substancia nie je len statickým súhrnom predikátov resp. ich inklúziou. Substancia je aktívna, je strediskom sily a dynamizmu, z ktorých vyplývajú najrôznejšie činnosti, vnímania ([[percepcia|percepcie]]) a takisto modifikácie. [[Substancia]] je teda vlastne oduševnená, čiže je „jestvujúcnom schopným činnosti“.<ref name="sirovicSirovic1997_179">Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=179. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
Individuálne substancie sa riadia dvoma aposteriórnymi logickými princípmi. (''pozri ďalej'')
 
==== Základné aposteriórne princípy ====
 
===== Princíp identity nerozoznateľných kvalít =====
 
Řádek 106 ⟶ 110:
Takže jestvuje [[vesmír|univerzum]] plné zásadne vždy rôznorodých substancií. Čím Leibniz argumentuje v prospech takéhoto [[pluralizmus|pluralizmu]]? Percepciou vlastného „ja“. Aj „ja“ je individuálna substancia, ktorá vníma (percipuje) a myslí. A keďže naše „ja“ má myslenie a rozličné myšlienky, možno hovoriť o percipovaní cudzích predikátov cudzích substancií. Tým je pluralizmus individuálnych substancií aposteriórne zrejmý.
 
Substancie sa od seba líšia nielen polohou a [[čas]]ovou charakteristikou, ale aj na základe hlbších kvalitatívnych či priam '''operacionálnych''' skutočností, ktorých základom je skutočne pestrá rôznorodosť percepcií jednotlivých individuálnych substancií.<ref name="sirovicSirovic1997_179" /> V rámci týchto percepcií je vyjadrená aj pestrosť substanciálnych aktivít. „''Tvrdiť, že nijaké dve substancie nie sú celkom rovnaké, znamená, že nijaké dve substancie nemajú ten istý stupeň percepcie alebo vnímania. Jestvuje nekonečná stupnica percepčných operácií a vnímajúcich substancií''.“<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=180. ISBN 80-7141-159-0}}</ref> To znamená, že možno hovoriť o reálnej [[hierarchia|hierarchii]] individuálnych substancií. Takáto hierarchizovaná sústava individuálnych substancií sa následne riadi druhým aposteriórnym princípom – princípom kontinuity. (''pozri ďalej'')
 
===== Princíp kontinuity =====
Řádek 112 ⟶ 116:
Tento princíp vraví, že hierarchia individuálnych substancií je neprerušená žiadnymi „medzerami“, ale naopak – je úplne a dokonalo kontinuálna. Aj princíp kontinuity je rozšírením princípu dostatočného dôvodu. „Susedné“ [[substancia|substancie]] sa teda od seba odlišujú len minimálne v stupni [[percepcia|percepcie]] a aktivity, no pri „od seba vzdialenejších“ substanciách je už rozdiel badateľný. Celý princíp kontinuity je vyjadrený axiomaticky výrokom: „''Natura non facit saltum''.“ ([[slovenčina|slov]]. ''Príroda nerobí skoky''.)
Princíp kontinuity má vplyv nielen na Leibnizovu monadológiu (''pozri nižšie''), ale aj na iné aspekty [[veda|vedeckého]] poznania. Napríklad tento princíp hlboko súvisí s [[evolučná teória|evolučnou teóriou]] [[moderna|modernej doby]], kde nadobúda [[biológia|biologické]] kontúry. Vraví, že živé organizmy sa kontinuálne, neskokovito transformujú a prispôsobujú okolitým podmienkam tak, aby prežili. Tým však Leibniz rozhodne neanticipoval [[Darwin]]ove myšlienky. Rovnako princíp kontinuity súvisí s [[čas]]ovou dimenziou. Jestvuje podľa Leibniza neprerušený časový proces, kde „prítomnosť je nabitá minulosťou a ťarchavá budúcnosťou“.<ref>SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. 180 – 181. ISBN 80-7141-159-0|Sst=180–181}}</ref>
 
==== Esencia a existencia ====
 
[[Diferencia]] medzi [[esencia|esenciou]] a [[existencia|existenciou]] je zrejmá v kontexte [[dichotómia|dichotómie]] esenciálnych právd a existenciálnych právd. Esenciálne pravdy, ako je spomenuté v časti ''Základné apriórne princípy'', platia nevyhnutne a vo všetkých možných svetoch. Podobne aj esencie sú [[hypotéza|hypotetickým]] súcnom, ktoré jestvuje „vo svete“ absolútnej alebo [[metafyzika|metafyzickej]] nutnosti, pričom nejestvuje reálne. Ide o tzv. '''ireálne súcno'''. Esencie sú nemenné, pevne determinované a nemôžu byť iné, než aké nutne sú. Ich protiklady sú úplne [[logika|logicky]] [[kontradikcia|kontradiktórne]] – to zaručuje, že jestvujú vo všetkých možných svetoch, i keď ireálnym spôsobom. Irealita sa dá chápať aj ako jestvovanie v možnosti, alebo ako hypoteticky možné súcno, no nie jestvujúce opravdivo. Náš svet je však plný [[substancia|substancií]], ktoré vôbec nie sú nutné (resp. esenciálne), lebo ich protiklady sú logicky možné. Tieto substancie sú [[kontingencia|kontigentné]] („môžu byť, aj nemusia“) a Leibniz ich nazýva „existenciálnymi kontingenciami“, alebo jednoducho „existenciami“. Vynára sa tu teda otázka: „Ako to, že náš svet je plný kontingentných existencií a akým spôsobom sa existencie „domáhajú“ bytia? A tiež otázka: „Akú úlohu pri transformácii esencie na existenciu (teda hypotetického bytia na reálne bytie) zohráva [[Boh]] ako [[substancia]], u ktorého jediného sú esencia a existencia prítomné zároveň? <ref>Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=184. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
Prechod od esenciálnej nutnosti k existenciálnej kontingencii sa realizuje v rámci „súboja“ esencií o privilégium zaradenia do našej reality. Esencií je veľa a všetky sú obsiahnuté v Božej mysli. To, ktorá esencia prejde z ireality do reality, a teda sa stane skutočne jestvujúcou substanciou, záleží jednak od už spomínaného princípu dostatočného dôvodu, a jednak od nového, ďalšieho princípu – '''princípu plnosti'''. Princíp plnosti je základom Leibnizovho [[ontológia|ontologického]] [[optimizmus|optimizmu]], ktorý hovorí, že naša realita je najlepším svetom zo všetkých možných. A práve to, že náš svet je najdokonalejší, je jediným dostatočným dôvodom pre úspešnú obhajobu nášho [[kozmos|kozmického]] poriadku resp. našej kontinuálnej sústavy individuálnych substancií. Ako teda „vyhrá“ esencia zápas o prechod zo svojej ireality do reality? Čo je kritériom pre jej, takpovediac, stvorenie? Leibniz vraví, že i tu platí princíp kontingencie alebo princíp dokonalosti. To znamená, že esencia sa stáva existenciou vtedy, ak jej protiklad je v rozpore s Božím štandardom, a teda by táto existencia nebola v súlade s najdokonalejšou verziou našej [[realita|reality]]. Dokonca Leibniz vraví, že ak esencia princípu kontingencie vyhovie, tak celkom určite ju [[Boh]] stvoril, a teda je naisto zaradená ako existencia do našej reality.
Řádek 125 ⟶ 129:
 
:'''1.''' Pochádza z rozhodnutia Boha, že bude tvoriť podľa svojho štandardu, a teda najdokonalejšie dielo, aké sa dá.
:'''2.''' Jeho tvorenie je len morálne nutné, pretože Božie dielo je kontingentné, a teda jeho opak síce nie je [[logika|logicky]] [[kontradikcia|kontradiktórny]], no bol by v rozpore s princípom dokonalosti (resp. kontingencie).<ref>Porov. SIROVIČ, F.: ''Dejiny filozofie. Novovek. 1. časť''. Trnava : Dobrá kniha, {{Harvbz|Sirovič|1997, s. |St=183. ISBN 80-7141-159-0}}</ref>
 
Takto Leibniz definuje Božiu [[sloboda|slobodu]] pri stvorení, pričom stvorenie je proces prechodu hypotetických ireálnych esencií k reálne jestvujúcim, kontingentným existenciám (alebo „existenciálnym kontingenciám“). Argument v prospech rozhodnutia Boha tvoriť dokonalý systém spočíva opäť v princípe dostatočného dôvodu – čiže ak by Boh netvoril dokonalú sústavu existencií (dokonalú, kontinuálnu, úplnú sústavu individuálnych substancií), tak by nejestvoval dostatočný dôvod pre takéto jeho konanie; Božie tvorenie by bolo bez racionálneho základu (''Prečo by netvoril Boh podľa svojho štandardu, keď je nanajvýš dokonalý?''). [[Boh]] teda slobodne a zároveň mravne povinne stvoril najdokonalejší [[kozmos]].
 
== Referencie ==
 
<references />
{{Referencie|3}}
 
== Literatúra ==
 
{{Citácia Harvard
|Priezvisko = Scruton
|Meno = Roger
|Titul = Krátke dejiny novovekej filozofie: Od Descarta po Wittgensteina
|Vydanie = 1
|Rok = 1991
|Vydavateľ = Archa
|Miesto = Bratislava
|ISBN = 8071150231
}}
 
{{Citácia Harvard
|Priezvisko = Sirovič
|Meno = František
|Titul = Dejiny filozofie II.: Novovek: 1. časť
|Vydanie = 1
|Rok = 1997
|Vydavateľ = Dobrá kniha
|Miesto = Trnava
|ISBN = 8071411590
}}
 
{{Citácia Harvard
|Priezvisko = Störig
|Meno = Hans Joachim
|Titul = Malé dějiny filosofie
|Vydanie = 7
|Rok1Vydania = 1950
|Rok = 2000
|Vydavateľ = Karmelitánské nakladatelství
|Miesto = Kostelní Výdří
|Jazyk = cs
|ISBN = 8071925004
}}
 
== Iné projekty ==
 
{{projekt|q=Gottfried Wilhelm Leibniz|commons=Category:Gottfried Leibniz}}
 
== Externé odkazy ==
 
* {{filit|fvl/leibniz_g_w.html}}