Verzia z 23:09, 18. marec 2012 upraviť 95.103.48.125 (diskusia) Bez shrnutí editace Značka: odstránenie referencie ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 23:13, 18. marec 2012 upraviť vrátiť 95.103.48.125 (diskusia) obrázok Ďalšia úprava →
Riadok 1: Pôvod našej rodnej obce Nemčice siaha do Praveku - do mladšej doby kamennej. Podľa knihy "Pravek severného povodia rieky Nitry" str. 23. V období 5000 - 4000 rokov pred naším letopočtom si človek postupne osvojil základy roľníckej civilizácie. Mladšiu dobu kamennú charakterizuje už obrábanie pôdy, pestovanie obilia, domestikácia zvierat, chov dobytka, stavba príbytkov, zakladanie osád, výroba nových typov kamenných nástrojov a najmä vznik hrnčiarstva. Archeologické pamiatky sa našli aj v chotári našej obci pri kopaní štrku na pozemok Od Vítkovského "Turec" ale majiteľ zatajil nález z obavy, že bude mať zastavený ďalší predaj štrku. V čase keď sa začali zbierať pamiatky obce, vyšlo najavo nálezište. Boli nájdené rôzne nádoby, z ktorých by sa bola mohla ustáliť doba ich pôvodu. Vznikli pravdepodobne nemeckou kolonizáciou. Chotár obce Nemčice bol osídlený už od praveku o čom svedčí i archeologická lokalita so stopami po pravekom osídlená, ktorá sa rozprestiera na katastrálnej hranici s Chrabranmi, ale tiež rôzne iné nálezy, ktoré sa našli na území obce. Obec Nemčice je prvýkrát písomne doložená v listine vydanej v roku 1156. Uvádza sa medzi dedinami, z ktorých ostrihomský arcibiskup Martýrius udeľuje so súhlasom kráľa Gejzu II. desiatok ostrihomským kanonikom. Nemčice sa tu spomínajú pod názvom Nemcyc. Druhýkrát sa Nemčice písomne spomínajú v darovacej listine kráľa Belu IV. z roku 1235. Podľa kronikára obce boli Nemčice do roku 1264 majetkom trnavského richtára Concha (Konč, či Kont?) a v spomínanom roku padli späť do rúk kráľa Belu IV. (1235-1270). V tom istom roku ich kráľ opäť daroval sudcovi Ivankovi- zemepánovi, od krorého ich onedlho získal Matúš Čák. Treťou hodnovernou písomnou zmienkou je listina z roku 1283, v ktorej Matúš Čák (strýc Matúša Čáka Trenčianskeho) spísal pred smrťou testament, ktorým odkazuje svoje nadobudnuté majetky – Topoľčany spolu s mýtom a dediny Prašice, Veľké Jacovce a Nemčice svojej žene. Od roku 1389 patrila obec synom bária Kóňu a od roku 1481 Sečéniovcom. Od roku 1590 ju dostali Forgáčovci, v rokoch 1709- 1718 bola skonfiškovaná erárom, od ktorého ju odkúpili Beréniovci. V roku 1733 ju vyženili Traun- Abensbergovci, 1.10.1835 ju kúpili Erdödyovci, potom Mels- Colloredovci a do roku 1945 ju vlastnili Stummerovci. Obyvatelia obce boli od jej vzniku až po súčasnú dobu prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania, ale tiež sa tu vyskytovali a vyskytujú obyvatelia, ktorí sa hlásili k evanjelikom augsburského vierovyznania. V stredoveku tu tiež existovala samostatná fara. Prvá hodnoverná doložená písomná zmienka o fare a kostole v Nemčiciach pochádza z rokov 1332- 1337. Dejiny obce Nemčice sú hlavne po náboženskej stránke veľmi úzko späté s dejinami Rímskokatolíckej fary v Topoľčanoch a s Topoľčianskou farnosťou, ktorej súčasť tvoria už niekoľko storočí. Ďalšia nenahraditeľná škoda pamiatky našej obce je strata skamenelej časti kosti pravekého zvieraťa pri kopaní piesku šedej farby pochádzajúceho pravdepodobne zo staršieho obdobia štvrtohôr. Skamenelinu kosti našli: Albín Koma, Ján Škalák, František Žitňanský, pri kopaní piesku pod farskými roľami na ceste dvoranskej. Nález bol uložený v školskej zbierke nerastov, odkiaľ ho niektorý horlivý gymnazista vybral a odovzdal profesorovi Porubskému v Topoľčanoch, ktorý zbieral pre múzeum archeologické nálezy. Spomenutý nález sa pravdepodobne bude nachádzať v bojnickom múzeu. Ide nám len o pomenovanie nálezište obce Nemčice. Mapa číslo III. V spomenutej knihe znázorňuje nálezy z mladšej doby kamennej pod číslom 16. Mladšia doba kamenná v karpatskej doline sa delí na: starší, stredný a mladší neolit, ide o obdobia, ktoré sa od seba líšia časovo i kultúrne. Mladšia doba kamenná - neolit - cca 4500 do 2500 rokov pred naším letopočtom sa vyznačovala vznikom poľnohospodárstva, domácich remesiel, najmä hrnčiarstva, prechodom k usadenému spôsobu života, zmenami a zrýchleným vývojom spoločnosti. Najstaršou neolitickou kultúrou s charakteristickým druhom keramiky v severnom povodí rieky Nitry bola Volutová kultúra, pomenovaná podľa výroby nádob. Sídliska volutovej kultúry poznáme dodnes z katastrov týchto obcí: Klátová Nová Ves, Krasno, Bošany, Brodzany, Chrabrany, Jacovce, Behynce, Blesovce, Ludanice, Malé Uherce, Nemčice, a ďalších 14 obcí v severnom povodí Nitry. Na veľkolepých rozvalinách Trenčianskeho hradu je na vápencovom brale vyrytá najstaršia písomná pamiatka, historická nielen na pôde Slovenska, ale aj na území celej ČSSR vôbec. Nápis pochádza z roku 179 n. l., v slovenskom preklade znie takto: Víťazstvu cisárov (venovalo) vojsko , 855 vojakov druhej légie, ktoré táborilo v Langaríciu. Dal urobiť (Cons.?) tans, legát II. Pomocnej légie. Tento nápis bol tesaný na pamiatku víťazstva Rimanov nad Kvádmi, ktorí boli v týchto časoch obyvateľmi tejto časti Slovenska. Týmto je historicky dokázané, že pred príchodom Slovanov na slovenské územie, tu žili Kvádi, ktorých premohli Rimania a v II. Storočí n. l. v Trenčíne mali svoju vojenskú posádku, podľa knihy "Slovenské hrady" napísal Ľudovít Janota II. , vydanie str. 201 Okolo roku 400 prestal byť Dunaj skutočnou hranicu Rímskeho impéria, ktorého moc neustále klesal. Začínajú sa objavovať nové kmene a národy. Podunajskou nížinou sa prehnali Goti, Vandali, Huni. Vtedajší rímsky spisovatelia nazvali udatného vodcu Húnov Attilu (445-453) "Bičom božím", pustošili aj v oblasti patriacej Východorímskej (Byzanskej) ríše. Attila zomrel náhle (r. 453) a ríša i národ Hunov sa z dejinného javiska stratil. Pohltili ich mocné vlny sťahovania národov. Prítomnosť Slovanov v Podunajsku a v Potisi pod Attilovou nadvládou sa ustaľuje už v 5. storočí n. l. podľa knihy "Z dejín včelárstva na Slovensku" str. 23. Slovenské nálezy z hradištných podôb v severnom povodí rieky Nitry - podľa knihy " Pravek" str. 87. z 10 až 11 str. Nemčice - románsky kostol doložený do r. 1156 a stredoveký cintorín. Mapa č. 10 na str. 89 znázorňuje Nemčice pod č. 42. Nemčice vznikli pravdepodobne nemeckou kolonizáciou. Do roku 1264 bol majiteľom Koncha zvaný z rodu kumánskeho a po pretrhnutí jeho rodu kráľ Béla IV. Nemchich - dnes Nemčice zvanú zem daroval sudcovi Ivankovi - zemanovi , podľa výpisov z Národného múzea v Budapešti. Széchenyi - ho knihovne, Múzeum korút 14 - 16. Výpisy v slovenskom preklade sa pripojujú. Koncom 13. storočia od roku 1283 patrila obec Nemčice Matúšovi Čákovi podľa knihy Erich Fugedi - ho v knihe "Nitra megye betelepulése" , v preklade " Osídľovanie nitrianskej župy". Od Matúša Čáka pripadla obec korune, od 1389 synom Koňu, v 15 - 16 storočí Országhovcom a od roku 1481 znovu Széchenyi - ovcom. V r. 1590 ich dostali Forgách - ovci, 1709 - 1718 skonfiškované erárom, od ktorého ich odkúpila rodina Berényi - ovcov, 1733 vyženili Traun - Abenspergorovci, 1825 kúpili Erdodyovci a do roku 1945 vlastnili Stummerovci. (Historická dokumentácia o jestvovaní obce Nemčice po smrti kráľa Bélu IV.) Politický rozvrat, ktorý začal už na konci života Bélu IV. (zomrel 1290) dostupuje anarchia na najvyšší vrchol. Od počiatku vznikajú dve skupiny, oligarchov. Na čele skupiny ktorá išla s Nemcami bol Kýsecki z rodu Heder, nemeckého pôvodu, v druhej, v ktorej sa grupovali hlavne starouhorské rody, zaujal hlavne vedúce postavenie po roku 1274 rod Čákovcov. Títo odovzdali svoj pôvod od jedného z kmeňových vodcov rodu Arpádovej, Szabolcsa a volali sa podľa rodného hradu Čak v temešskej župe. Synovia Petra Čáka, Dominik a Matúš obdržali v r. 1272 od Štefana V. (1270 - 1272) Krušovce (M.M. 501). Matúš II. Syn Matúša I. má v držbe už v r. 1283 Topoľčany s Prašicami, Nemčicami a Jacovcami. Od roku 1275 zaujímali Čákovci najvyššie hodnosti v krajine. Peter Čák bol palatínom, Matúš pokladníkom, Ugrin krajským sudcom. Základ rodovej moci v severozápadnom Uhorsku položil najmä Matúš a Štefan. Peter Čák dostáva už v roku 1275 od kráľa hrad Trenčín a neskoršie hodnosť palatína. V tomto roku bol jeho brat Štefan trenčianskym županom. Na skutočného oligarchu s mocou takmer kniežacou sa vyvinul až Petrov syn Matúš a stal sa známym pod menom Matúš Čák trenčianský. Po otcovi zdedil Komárno a Senicu a bezdetný strýc Matúš mu poručil majetky Eperješ, Nemčice, Jacovce, a Tribut v Topoľčanoch. Jeho neskoršiej moci položil nepriamo základy sám Ondrej II. (1290-1301), ktorý využil starú nenávisť medzi Kysekovcami a Čákovcami. Gyárfás, István, A, jasz - kunok torténate ..., v slovenskom preklade: Gyárfás István, Dejiny jász - Kumanovcov III. Diel po kr. 884 -1301. Vydané v roku 1873 na strane 304. Majetkové pomery kumanov: Hoci staré kmene kumanov - pôvodne boli všetci rodu zemanského, pri prvom osídlení získané zeme jednotlivých rodov ani pri prípadnom odštiepení nemohli sa stať predmetom kráľovského darovania, na čo už v XIII. Storočí nájdené stopy, že jednotliví kumanovskí zemani za verné služby, mimo odštiepených kumanovských stolíc, cestou darov , získali zemanské majetkové pôžičky, a že tieto majetkové pôžičky pri prípadnom odštiepení, alebo v prípade nevery späť na stranu koruny sa vrátili a znovu sa stali predmetom darovania pre hociktorého zemana v krajine, práve tak ako sa dialo so zemanskou slobodou "Székelyov Sékelov". Tak Béla IV. Belerovmu synovi Dalmoci Kolechoví, ďalej Cuchmech moravskému Itek a Tescech Byter kresťanským kumancom v župe tekovskej Hyzer, Buztech Pathokontelusk, Sylle, Colby a Vezeken majetky a časť zeme Rehosnycha nevedno, v ktorom roku daroval. Podobne v roku 1264 Koncha zvanému, pretrhnutím jeho kumanskému rodu , jeho v nitrianskej župe Nemchich - dnes Nemčice pri Topoľčanoch zvanú zem sudcovi Ivánkovi - zemanovi daroval s tou podmienkou, že právo odsúdenia zeme nemá, ale z nej plynúce dôchodky, za služby on a jeho potomci požívať majú. Z národného múzea v Budapešti, v Széchenyi - ho v knihovni vypísal a do slovenčiny preložil autor. Szentpátery Imre, zápisy o kritických dokumentoch kráľov z rodu Arpádovcov I. diel 1001 - 1270, 433 strana 1264. Kráľ Béla IV. Dominikovmu synovi, Ivanka zemanovi po bez potomka, zomrelému kuman Konchovi v nitrianskej župe Nemchich zvanú zem bez odcudzujúceho práva a túto zem mu Bubon županom synom Alexandrom potvrdil. ~~Kostol Zoslania Ducha Svätého v Nemčiciach~~ Symboly obce Bol postavený v roku 1780v neskorobarokovom až klasicistickom slohu. Opravovaný bol v rokoch 1800, 1860, 1870, 1940 – 1942, 1962- 1964 a 2009 – 2010. Kostol je jednoloďový s mierne zaobleným presbytériom, ktoré má na vonkajšej strane polygonálny tvar a ku ktorému je pristavená sakristia. Priestor kostola je uzavretý pruskou klenbou s medziklenbovými pásmi. Fasády sú členené štukovými obrazcami. Do štýlového priečelia je postavená veža, zakončená barokov kupolou s laternou. Hlavný oltár je klasický zo začiatku 19. storočia je umiestnený na masívnom betónovom podstavci. Pre kostol ho zakúpil pravdepodobne gróf Anton Traun za úradovania dekana Jána Pilárika. Na oltári na zalamovanej menze je umiestnený Obecné symboly sú: bohostánok s dvoma adorujúcimi cherubínmi. V pozadí je na stene umiestnený oltárny obraz na ktorom je vyobrazené zoslanie Ducha Svätého a pod ním sa kajúcich sa svätcov. Nad svätostánkom na oltári je vztýčený pozlátený drevený kríž. Baroková kazateľnica pochádza z čias výstavby kostola. Nad ňou je umiestnený baldachýn s kupolou. Schodište do kazateľnice bolo odstránené v roku 1970 nakoľko bolo poškodené. Reliéf kazateľnice tvorí pozlátený motív rozsievača. Nový oltárny stôl bol vyhotovený prostredníctvom kanonika Ladislava Dorušáka. V kostole sa ešte nachádza nová krstiteľnica zo šedého mramoru, dar od dôstojného pána Dorušáka. Monštrancia je rokoková s tepaným dekorom z roku 1760, pochádza od grófky Terézie Erdödyovej. Dňa 6. júla 1897 z poverenia nitrianskeho biskupa Imricha Bendeho posvätil kanonik a prepošt Jozef Vágner v ženskom kláštore v Nitre dva zvony z bronzu pre nemčický kostol. Väčší zvon vážil 267 kg, menší 72 kg. Na veľkom zvone bol nápis: „V dobe, keď sa začínalo druhé milénium trvania maďarskej krajiny, uliaty bol tento zvon na poctu sv. Štefana, prvého uhorského kráľa a vyznávača, v Trnave v zvonolejárskej dielni Viliama Fischera v roku 1897.“ Menší zvon niesol nápis v nasledovnom znení: „ Bol som uliaty na úctu sv. Adalberta, biskupa a mučeníka ostrihomského, arcibiskupa a patróna diecézy v roku 1897, na výročie jeho mučeníckej smrti a na jeho pamiatku, v Trnave v dielni Viliama Fischera.“ Počas druhej svetovej vojny boli tieto dva zvony demontované a odvezené do Trnavy, kde sa použili na vojenské účely. Vo veži zostal iba pôvodný zvon vraj z čias výstavby kostola, teda z roku 1780. V povojnovom období sa z milodarov občanov zakúpili dva nové zvony, ktoré posvätil dekan Michal Bubnič. 1. erb obce Nemčice 2. zástava obce Nemčice 3. pečať obce Nemčice Erb obce Nemčice Erb obce Nemčice tvorí v modrom štíte pod striebornou holubicou zo zelenej trávnatej pažite vyrastajú dva zlaté klasy, sprevádzané po bokoch striebornými, hrotmi nahor smerujúcimi radlicami - čerieslom a lemešom, medzi klasmi zlatý strapec hrozna so zelenou listnatou stopkou. Erb obce sa používa: na pečatidle obce na insígniách starostu na listinách o udelení čestného občianstva obce Nemčice, ceny obce Nemčice a uznaniach obce Nemčice na budovách, kde má sídlo Obecný úrad v Nemčiciach na označenie územia, resp. katastrálneho územia obce v rokovacích miestnostiach orgánov obce na preukazoch poslancov obce ako aj pracovníkov obce na rovnošatách pracovníkov obecnej polície a obecného požiarneho zboru na označenie vozidiel obce, obecnej polície a obecného požiarneho zboru Zástava obce Nemčice Zástava obce Nemčice pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej 2/6, žltej 1/6, bielej 1/6 a zelenej 2/6. Zástava má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.Nemčice zastava Zástavu obce Nemčice používa starosta a obecné zastupiteľstvo pri slávnostných a oficiálnych príležitostiach obecného, príp. štátneho charakteru, a to vyvesením na budovách, v ktorých sídlia, príp. v sieňach, kde sa koná slávnostné zhromaždenie. Pečať obce Nemčice Pečať obce Nemčice tvorí erb obce Nemčice s hrubopisom: "OBEC NEMČICE".

Nemčice: Rozdiel medzi revíziami