[[Súbor:Penicillin-core.png|thumb| 250px|Základná štruktúraVzorec penicilínu .]] ▼{{bez zdroja}}
'''Penicilín''' je skupinaprvé [[Beta-laktámové antibiotikum|beta-laktámových antibiotík]] používanývyužívané na liečeniev [[baktéria|bakteriálnychmedicíne]]. V [[infekciaplieseň|infekciípliesni]] spôsobených''[[Penicilium nanotatum]]'' neho citlivými, väčšinouobjavil [[Gram-pozitívnyAlexander Fleming]]mi, organizmami.
Penicilín je prvé [[antibiotikum]] využívané v [[Medicína|medicíne]]. V [[pleseň|plesni]] ''[[Penicilium notatum]]'' ho objavil chemik [[Alexander Fleming]]. V továrni v [[Roztoky (okresu Praha-západ)Prahy|Roztokách u Prahy]] bol penicilín pod vtedajším označením ''BF Mykoin 510'' prvýkrát pripravený v roku [[1944]]. ▼▲[[Súbor:Penicillin-core.png|thumb|250px|Základná štruktúra penicilínu]]
▲Penicilín je prvé [[antibiotikum]] využívané v [[Medicína|medicíne]]. V [[pleseň|plesni]] ''[[Penicilium notatum]]'' ho objavil chemik [[Alexander Fleming]]. V továrni v [[Roztoky (okres Praha-západ)|Roztokách]] bol penicilín pod vtedajším označením ''BF Mykoin 510'' prvýkrát pripravený v roku [[1944]].
Od roku 1670, kedy [[Anton van Leeuwenhoek]] vynašiel mikroskop, bolo možné sa na mikroorganizmy alebo "animalkuly" pozerať. Pevný základ mikrobiológie postavil [[Louis Pasteur|Pasteur]], vďaka nemu bola formulovaná teória choroboplodných zárodkov. Ako prvý preukázal prenos nákazlivých chorôb [[John Snow]] v roku 1854, keď našiel zdroj izolovanej epidémie cholery. Myšlienku, že mikroorganizmy sa vzájomne zabíjajú, priviedol na svet Pasteur roku 1877.
Za 1. svetovej vojny pracoval Alexander Fleming ako bakteriológ. Po návrate do Anglicka prijal miesto v nemocnici St. Marys Hospital v Paddingtone. Za jeho neprítomnosti sa oknom do laboratória dostal jeden relatívne vzácny kmeň Penicillia a misky kontaminoval.
Spočiatku bolo chladno a tak sa penicilínová pleseň rozrastala, neskoršie sa oteplilo a zase sa darilo baktériám. Keď sa Fleming vrátil a naskladal misky do podnosu s dezinfekciou, všimol si miesta s plesňou a okolo nej neprítomnosť baktérií. Na svojich kolegov Fleming veľký dojem neurobil. Pleseň však rozmnožil a za nejakú dobu preukázal, že výťažky z plesne inhibujú rast streptokokov, stafylokokov, pneumokokov, meningokov, gonokov, či bacilov záškrtu. Penicillium malo vtedy oveľa väčšie spektrum pôsobenia než lysozym a dalo sa zrovnať s najsilnejšími antiseptickými prostriedkami.
Akonáhle bola jeho totožnosť overená, nazval Fleming extrakt, ktorému sa hovorilo plesňová šťava, penicilínom. Fleming nariadil svojim dvom vysokoškolsky vzdelaným asistentom F. Rydleymu a S. Craddockovi, aby vypestovali pleseň vo väčšom množstve. Takto získaný penicilín mal vysokú antibakteriálnu pôsobnosť, stabilizovať sa však dal iba na 2-3 týždne pri neutrálnom pH. Pokusy ukázali, že biologická životnosť penicilínu je veľmi krátka a to isté platí o jeho stabilite. To znížilo uplatnenie látky v praxi, avšak Fleming napriek tomu prípravok skúšal na niekoľkých ľudských "pokusných králikoch".
Fleming zaznamenal úspech až po dlhšej dobe a to u jedného zo svojich laborantov, ktorý sa mal zúčastniť významného závodu v streľbe, dostal však zápal spojiviek. Aplikácia penicilínu na oči zápal úplne vyliečila. Jeho prednáška nevzbudila takmer žiadny záujem, publikum nepochopilo význam objavu. Možno aj preto, že pôsobenie plesní Penicillium popísala už rada autorov pred ním, jeho objav bol ale výnimočný tým, že našiel veľmi silný kmeň. Trvalo ešte 12 rokov, než vyšiel potenciál penicilínu najavo. Skupina v nemocnici St. Marys pleseň v nasledujúcich desaťročiach rozmnožovala a používala ju predovšetkým k likvidovaniu baktérii, ktoré bránili rastu laboratórnych vzoriek.
Howard Florey sa zaujímal o vlastnosti lysozymu v slinách, slzách a ďalších sekrétoch kozy, zajaca a potkana tak trochu v stopách Fleminga. V roku 1935 sa Florey stal predsedom Patologickej sekcie na fakulte sira Williama Dunna v Oxforde a začal okolo seba sústreďovať skupinu mladých inteligentných vedcov.
Výskumy sa zameriavali hlavne na lysozym - jeho mechanizmus pôsobenia nakoniec objasnil v roku 1937 Ernst Chain, židovský utečenec z nacistického Nemecka. Objavil, že u vnímavejších baktérií pleseň štiepi polysacharidy v ich bunkových stenách a vyvoláva tak ich rozklad. Dôslednejší výskum antibakteriálnych látok začal až v roku 1938. Medzi skúmanými organizmami bol aj kmeň Penicillium notatum, ktorý bol uchovávaný Flemingovov skupinou od roku 1929. Biochemik Chain a chemik E. P. Abraham zopakovali radu prác vedúcich k izolácii a purifikácii penicillínu.
Dňa 25. mája 1940 bol u ôsmich myší infikovaných smrteľnou dávkou streptokokov spravený pokus. Trom myšiam bolo podaných niekoľko dávok penicilínu, jedna myš dostala jednu dávku a zvyšok žiadny penicilín. Prvé tri myši prežili, ostatné zahynuli. Ďalšie výskumy tieto výsledky potvrdili a tak sa po prvý krát ukázal obrovský antibakteriálny potenciál penicilínu.
Prvý pacient bol tridsaťtriročný policajt Albert Alexander, ktorý po škrabnutí o ružový ker dostal infekciu baktériami. Do začiatku liečby prišiel o oko a na tvári a na ruke mal niekoľko abscesov. Jeho stav sa výrazne zlepšil, keď dostal niekoľko dávok penicilínu, už mal teplotu normálnu, mal chuť do jedla a infekcia zjavne ustupovala. Zásoby penicilínu však boli veľmi obmedzené, lekári sa dokonca snažili získať penicilín, ktorý pacient vylúčil močom. Liečba musela byť zastavená, aby sa mohol penicilín podať inému ťažko chorému pacientovi. Keď však lekári pre ďalšieho pacienta spotrebovali všetky zásoby, došlo u Alexandra po 10. dňoch k recidíve a 15.2. zomrel na stafylokokovú septikémiu. Liečba ďalšieho pacienta, 15 ročného chlapca, ktorý dostal streptokokovú septikémiu po operácii bedrového kĺbu, však smrťou neskončila. V priebehu roku 1942 liečila oxfordská skupina 187 pacientov, z nich iba hŕstka na liečbu nereagovala. Do projektu sa zapojil dokonca aj Fleming, keď jeho rodinný priateľ dostal zápal mozgových blán. Penicilín získal Florey a Fleming ho v injekciách podával najprv do žily, keď však zistil, že látka do mozgu nepreniká, začal ju podávať aj priamo do priestoru v mozgu. Napriek tomu, že týmto spôsobom sa liek doteraz nepoužíval, pacient sa rýchlo zotavil a to Fleminga nakoniec presvedčilo o význame tohto nového antibiotika. Florey klinickými skúškami penicilínu zistil, že penicilínom sa dá do 12 hodín po aplikácii úplne vyliečiť kvapavka.
Napriek moderným antibiotikám sa klasický penicilín uplatňuje v medicíne aj dnes. Môže sa používať pri liečbe infekcií streptokokmi či pneumokokmi, napríklad pri ťažkých infekciách kože, meningitíde, niektorých pľúcnych ochoreniach alebo vrodenom syfilise.
[[Kategória:Antibiotiká]]
| 