Slabičné písmo

Slabičné písmo

か

Slabika [ka] zapísaná japonskou hiraganou. Nedá sa rozoznať piktografický tvar a graféma predstavuje len zvuk, rovnaký v každom jazyku.

V slabičnom písme zodpovedá jedna graféma jednej slabike. Usporiadaná sada takýchto grafém sa nazýva sylabár.

Symboly v slabičnom písme väčšinou predstavujú zvuk spoluhlásky (konsonant – K) nasledovaný zvukom samohlásky (vokál – V) alebo samostatné samohlásky. Dajú sa teda zapísať ako všeobecné symboly KV a V. V pravom slabičnom písme neexistuje systematická grafická podoba medzi foneticky príbuznými slabikami (aj keď v mnohých existuje grafická podoba medzi grafémami pre samohlásky). Znamená to, že napríklad znaky japonského slabičného písma Hiragana か (ka), き (ki), く (ku), け (ke) a こ (ko) nemajú nič spoločné, čo by naznačovalo ich spoločnú spoluhlásku (k-). Tým sa slabičné písmo odlišuje od abugidy, ktorá je typom hláskového písma.

Slabičné písma sú vhodné na zápis jazykov, ktoré majú relatívne jednoduchú slabičnú štruktúru, ako práve japonský jazyk. Indoeurópske jazyky (vrátane slovenského jazyka) majú zložitú slabičnú štruktúru s relatívne širokou škálou rozličných samohlások a zhlukmi spoluhlások. (Napríklad predchádzajúca veta obsahuje slabiky typu K, V, VK, KV, VV, KVK, KKV, KVV, KKKV(K)!) Na zápis slovenčiny by sme potrebovali slabičné písmo so samostatným znakom pre každú možnú slabiku. Zatiaľčo v japončine sa vyskytuje len asi 100 rozličných slabík, v slovenčine je to pravdepodobne niekoľko tisíc.

Príkladom slabičného písma je okrem japonskej hiragany a katakany napríklad mykénske grécke lineárne písmo B alebo písma severoamerických indiánov. Medzi historické slabičné písma patria napríklad klinové písma Blízkeho východu, ktoré obsahovali aj niektoré neslabičné prvky.