|
[[Súbor:Orson_Welles_1937.jpg|náhľad|250px|Orson Welles, marec 1937]]
Orson WELLES – vlastným menom George Orson Welles (1915 1985)
'''Orson Welles''' (* [[6. máj]] [[1915]], [[Kenosha]], [[Wisconsin]]– † [[10. október]] [[1985]] [[Los Angeles]], [[Kalifornia]]) bol [[Spojené štáty|americký]] [[režisér]], [[herec]], scenárista a producent.
- americký režisér, scenárista, producent a herec.
== Filmografia ==
Študoval na súkromnej škole vo Woodstocku, 1931 sa začal zaujímať o divadlo. Vystupoval v klasickom repertoári v Dubline, po návrate do vlasti 1934 hral na Brodwayi.
* [[1941]] - ''[[Občan Kane]]'' (''Citizen Kane'')
Roku 1937 založil spolu s J. Housemanom v New Yorku – Mercury Theater.
Roku 1938 uviedol v newyorskej rozhlasovej stanici CBS reportážnu hru o invázii Marťanov na Zem pod názvom “Vojna svetov” (podľa H.G. Wellsa)
Táto podmanivá, sugestívna hra vyvolala paniku v celých USA, ale otvorila Wellesovi cestu do Hollywoodu.
== Iné projekty ==
Jeho filmový debut “Občan Kane” ( 1941) – signalizoval nový vývoj a obohatenie filmovej reči. Predviedol spätosť zložitej dejovej konštrukcie, pohybov a postavenie kamery, strihovej skladby, dekorácií, hereckých výkonov.
{{projekt|q=Orson Welles|commons=Category:Orson Welles}}
Psychologická freska, analýza americkej osobnosti a predstavy životného úspechu. Neopakovateľné dielo využívajúce všetky dovtedajšie film. Prostriedky. Hlavnou postavou je tlačový magnát Charles Foster Kane (O.Welles), ktorého príbeh sa odvíja od konca jeho života. Vo svojom gigantickom paláci Xanadu ako posledné vysloví slovo “ružička”.
Tajomstvo tohoto slova sa usiluje dešifrovať novinár, ktorý inretviewuje mnohých ľudí žijúcich blízko hlavného hrdinu.
Postupne vzniká portrét človeka, narúšajú sa konvencie psychologickej drámy. Čas sa zrýchľuje, spomaľuje, zastavuje.
Je to dráma samoty a izolácie, ústredným problémom je neschopnosť nadviazať ľudské kontakty (Novinár sa nikdy nedozvie, čo značilo to “tajomné”slovo)
{{Filmový výhonok}}
Kompozícia rozprávania sa vyznačuje originálnymi postupmi, založenými predovšetkým na hĺbke ostrosti, na tom, že viaceré akcie sa odohrávajú v rámci jedného záberu.
Autori kládli dôraz na intenzívne osvetlenie, používali mimoriadne citlivý materiál a pri dekoráciách využili stropy na monumentalizovanie, alebo potlačenie postáv.
Kamera sníma v dlhých nájazdoch a odjazdoch, panorámách, vytvára pocit pohybu v labyrinte. Film je svojráznou antológiou prostriedkov nového média.
{{DEFAULTSORT:Welles, Orson}}
Uvedenie filmu "Občan Kane" poznamenalo začiatky nového obdobia v dejinách filmového umenia väčšmi než ktorákoľvek iná udalosť. Prvý film Orsona Wellesa je súčasne zavŕšením veľkej tradície predvojnového filmu, ktorú bilancuje, a úvodom k filmu štyridsiatych a päťdesiatych rokov, ktorého rôznorodé znaky už predznamenáva.
Takmer všetko, čo sa javí neskoršej generácii ako vymoženosť päťdesiatych rokov, nájdeme už v prvom Wellesovom filme "Občan Kane" ("Citizen Kane", 1941). Predovšetkým: opustenie chronologičnosti.
Film rozpráva život titulného hrdinu v takomto slede: starší muž zomiera. Ako dieťa vychované na vidieku zdedil miliónový majetok. Ako mladý muž ho využíva na to, aby založil nezávislé noviny. Ako zrelý muž stráca časť svojho majetku v čase hospodárskej krízy a predá svoj tlačový koncern. Mladý Kane pri zakladaní svojej redakcie. Má úspech, zbiera poklady umenia a ožení sa s neterou prezidenta Spojených štátov. Príbeh jeho prvého manželstva. Kane sa zoznámi s mladou predavačkou. Pri voľbách kandiduje za guvernéra. Jeho odporca využije to, že pozná Kaneov súkromný život: prepukne škandál a Kane prehrá voľby. Druhé manželstvo. Prvé javiskové vystúpenie Susany, druhej pani Kaneovej. Kane sleduje kritiky. Pred premiérou: hodiny spevu pani Kaneovej. Ešte raz premiéra. Neúspechy; Susan sa pokúsi o samovraždu. Na zámku Xanadu, Kaneovom sídle v starobe. Susan ho opúšťa.
Šesť ráz sa mení pohľad na titulného hrdinu: neukazuje sa vlastne život tlačového magnáta, ale stopa, ktorú zanechal vo verejnosti a v živote piatich ľudí. Kane je päť minút po začiatku filmu mŕtvy a Welles sa netvári, že môže vzkriesiť mŕtvych. Divák nestretáva iba Kanea, ale i jeho niekdajšieho tútora (toho dokonca len v jeho memoároch), jeho vedúceho obchodu, jeho priateľa z mladosti, jeho druhú ženu, jeho majordoma. Aj od nich sa dozvedá iba to, čo možno povedať v niekoľkominútovom rozhovore. Sprvu vidíme dokumentárny film, ktorý ukazuje, v štýle spravodajského seriálu "March of Time" z predvojnového obdobia, Kaneov obraz, ako vystupoval pred verejnosťou: je to krátka, ale výrazná kritika filmového žurnalizmu, aktualít. Divák sa nedozvie o "hrdinovi" viac než reportér, ktorého poverili na začiatku filmu, aby rozlúštil tajomstvo, čo sa hádam skrýva za posledným Kaneovým slovom. Tento reportér je jedinou postavou filmu, s ktorou sa divák môže stotožniť. Ale práve on nemá tvár, kamera ho ukazuje iba zozadu alebo z poloprofilu. Divák sa však nemôže nijako stotožniť s aktívnym, mocným Kaneom, ba ani s pasívnymi postavami, so štatistami jeho života. Spolu s reportérom stáva sa pasívnym svedkom, dokonca ani nie svedkom udalosti, ale svedkom svedeckých výpovedi. Koniec chronológie znamená zánik hrdinu. Vytvára ho iba chronológia. Definuje totožnosť chvíle: iba neopakovateľá chvíľa je celkom totožná sama so sebou. Ak sa však môže zopakovať, stáva sa už predmetom pochybností. V celom filme je zaručene pravdivá iba Kaneova smrt a jeho posledné slovo, ktorého zmysel nevie reportér odhaliť. Všetko ostatné sú tvrdenia, spomienky, domnienky.
[[Kategória:Narodenia v 1915]]
Štýl filmu "Občan Kane" označovali za samoľúbu demonštráciu filmárskej ,--výstrednosti. Welles sa tu skutočne radikálne rozišiel s akademizmom tridsiatych rokov. Predovšetkým sa rozišiel s tradičným postupom montáže, ktorá rozkladá sekvenciu na sled záberov s meniacim sa objektom a meniacim sa odstupom od objektu, a tým zvonku dramatizuje udalosti aj predmety. Welles ho nahradil akousi "montážou vo vnútri obrazu". Pritom využíva fotografickú hĺbku obrazového poľa, ktorá bola bežná v ranom období filmu, pred rozvojom strihu, ktorú však odvtedy používal iba Jean Renoir. S jej pomocou objavuje sa popredie obrazu, jeho stredná časť i pozadie rovnako ostro, a to umožňuje odohrať celé výjavy v jedinom zábere. Neznamená to, že spôsob záberu sa už nemôže diferencovať: skôr to, že sa tu zábery celkov, polodetailov a detailov nemusia oddeľovať strihom, záberom kamery alebo zmenou ostrosti, ale sa môžu zjavovať simultánne. Tak napríklad ukazuje Welles v jedinom zábere v polodetaile Kaneovu ženu v posteli po jej pokuse o samovraždu, v detaile, na okraji obrazu pohár, z ktorého vypila jedovatý roztok, a v celku zadnú stenu izby s dverami, ktorými vchádza Kane - všetky tri roviny sú rovnako ostré a tým rovnako zdôraznené. Tento postup kombinoval Welles ešte s používaním širokouhlého objektívu, ktorý rozširuje zorné pole kamery smerom hore i dole, zachytáva teda pri záberoch v interiéri rovnako strop i dlážku, súčasne však deformuje pohyb v osi obrazového poľa. Spolu s expresívnym štýlom osvetlenia, zdôrazňujúcim tiene, vytvára táto technika vo filme "Občan Kane" pôsobivý odstup od udalosti.
[[Kategória:Úmrtia v 1985]]
[[Kategória:Filmoví režiséri USA]]
[[Kategória:Filmoví herci USA]]
{{Link FA|it}}
ĎAĽŠIA TVORBA:
Priaznivé podmienky, za ktorých mohol Welles nakrútiť "Občana Kanea", už nikdy viac nenašiel; rovnako ako Stroheim a Visconti znášal údel "prekliateho autora". Pri filme ,,Skvelí Ambersonovci" (1942) - takisto ako neskôr pri filme "Dotyk zla" (1957) - pristúpil na realizáciu priemerných predlôh; k montáži ho nepripustili. Trojdielny dokumentárny epizódny film o južnej Amerike "To všetko je pravda" (1943) ostal pod zámkou v archíve a hraný film "Cesta strachu" (1943) dokončil iný režisér. Svoj další film "Cudzinec" (1946) nakrútil Welles len preto, aby sa opäť kvalifikoval pre Hollywood.
Film "Dáma zo Šanghaja" (1947) mohol potom spracovať už voľne podľa vlastných intencií; naproti tomu "Macbetha" (1947) už zostrihla cudzia ruka - Welles medzitým odišiel z Ameriky. V Starom svete mohol - striedavo v Taliansku, Maroku, Španielsku, Nemecku a Francúzsku - nakrútiť za desať rokov iba dva filmy, "Othello" (1952) a "Dôverná správa" (1955), pričom druhý z nich opäť nestrihal sám. V oboch prípadoch musel neraz pre nedostatok peňazí prerušiť nakrúcanie a práca trvala roky; striedal pritom producentov, spolupracovníkov. filmový materiál i pracovné podmienky. Film "Don Quijote", ktorý nakrúcal v Mexiku, šesť rokov od začiatku nakrúcania sa ešte nedožil premiéry. Iba film "Proces” (1963), francúzsko-taliansko-nemecká koprodukcia, vznikal v relatívne slobodných podmienkach.
Filmom "Skvelí Ambersonovci” pokračoval Welles vo svojej diskusii s typom podnikateľa v americkej spoločností neskorého kapitalizmu. Na úpadku a vzostupe dvoch rodín, feudálnej rodiny z južných štátov a rodiny priemyselníkov na severe, zachytil celú epochu. Hoci sa tu udalosti zobrazujú v chronologickom slede, javia sa i tu zo zorného uhla spomienky. Rovnako ako v niektorých epizódach z filmu "Občan Kane” vytvára tu ironicky podfarbený komentár odstup od deja; skratky vznikajú premyslenou obrazovou a obrazovo-zvukovou montážou; gestá a mimika predstaviteľov, spôsob ich líčenia, kostýmy a dekorácie sa ustavične menia, aby zodpovedali obdobiu i veku protagonistov - to všetko divákovi jasne tlmočí prúd času a dáva každej sekvencii charakter oživenej minulosti.
Rozklad osobnosti z obdobia ranej buržoázie pod tlakom spoločenského rozmachu, ktorý zobrazujú filmy "Občan Kane" a "Skvelí Ambersonovci”(1942, vrcholí vo filme "Dáma zo Šanghaja" (1948). Dokazuje to aj štruktúra, ktorá úplne odmieta pojem "deja" a "hrdinu".
Zámerne triviálny kriminálny príbeh je iba zámienkou pre surrealistickú prehliadku modernej spoločnosti a jej mýtov. Peniaze, žena, “šance" - všetky fetiše Ameriky a neskorého kapitalizmu - lesknú sa tu vo svojej najskvelejšej podobe, ale fasáda je už priesvitná a prezrádza dokonalý rozklad. V každom výjave sa prelína falošný lesk a hniloba, Tak ako sa v ľúbostnom výjave v morskom múzeu pohybujú za dvojicou predpotopné netvory, striehne všade za idylou hrôza. Tendencie ”čiernej série" dohnal tu Welles do krajnosti. Manželstvo s Ritou Hayworthovou, hviezdou štyridsiatych rokov, umožnilo mu autenticky stelesniť jej mýtus a o to presvedčivejšie ho rozložiť. Takisto ako v Kaneovom prípade sa ukáže, že je to monštruózne nič; ale kým tam sa reportér iba usiluje zachytiť jeho obraz, vo filme "Dáma zo Šanghaja” prehliadne rozprávač v prvej osobe svoj idol a usmrtí ho - v slávnej záverečnej sekvencii v zrkadlovej sále zábavného podniku.
Týmto filmom sa končí experimentálne obdobie Wellesovho diela. Vo svojich ďalších filmoch venoval sa, neraz trocha narcisticky, zobrazeniu nadživotne veľkých, protirečivých charakterov, ktoré prudko prežívajú konflikt medzi "dobrom" a “zlom", "čistotou" a "nečistotou".
[[an:Orson Welles]]
[[uk:Орсон Веллс]]
[[vi:Orson Welles]]
[[za:Orson Welles]]
[[zh:奧森·威爾斯]]
|
