|
*Prémia [[Cena Ivana Kraska|Ceny Ivana Kraska]] za knihu ''Váhavo postávam nepripravený odísť'' <ref>{{cite web|url=http://archiv.mynoviny.sk/c/4352737/naivna-predstava-andreja-hablaka-premyslavy-clovek.html
|title=Naivná predstava Andreja Habláka: premýšľavý človek|publisher=mynoviny.sk|date=13. marec 2009}}</ref>
== Charakteristika tvorby ==
{{copyvio|url=http://www.litcentrum.sk/index.php?s-cv-contentID=39960&t=print}}
*Poéziu, recenzie, štúdie a publicistiku uverejňuje Andrej Hablák od polovice 90. rokov. Debutoval ako osemnásťročný básnickou zbierkou Váhavo postávam nepripravený odísť (1995), ktorá obsahuje prírodné impresie, subjektívne reflexie aj texty, ktoré tematizujú problematiku písania. Leitmotívom je bolestné prežívanie samoty, životnej neuspokojenosti a obmedzených poznávacích dispozícií subjektu. Subjekt na ne reaguje záväzkami pokory a statočnosti, extatickým exponovaním extrémnych citových, mentálnych a fyzických zážitkov, unikaním do fantázie a nadľahčujúcou sebairóniou. Hablákovou ambíciou je od prvej zbierky poézia ako špecifická forma sebapoznávania. Sebauvedomovanie subjektu pritom prebieha v troch navzájom prepojených rovinách: ako sebareflexia vlastnej identity, ako reflexia obcovania subjektu so svetom a reflexia jeho vzťahov s blízkymi ľuďmi – matkou, priateľkou, kamarátmi (umelcami). Tieto tematické konštanty rozvíja aj v ďalších knihách. Dôležitou výpovednou stratégiou je ondrušovské inscenovanie situácií elementárnych fyzických prejavov (dýchanie) a činností, ktoré dostávajú alegorický význam. Zbierka kulminuje básňami, ktoré nastoľujú problém autenticity poézie cez posilnenie sebareferenčnej roviny textu, keď zlyhávanie snahy literatúry o totožnosť so životom dávajú motivicky do súvislosti so zlyhávaním človeka zoči-voči základným veličinám života (existenciálna osamotenosť, sex, smrť).V druhej zbierke Jazvyk (1999) sa subjekt definuje najmä vo vzťahu k svetu. Ten reprezentujú základné živly a substancie (hlina, kov, kameň…), ktoré ovláda princíp sústavnej premeny vecí. Motívy zrodenia, vznikania a očisty sú zasa nositeľmi predstavy citového, intelektuálneho a telesného precitania subjektu do plného života. Tento koncept sa premieta do názvov jednotlivých cyklov (Prehĺtanie vzduchu, Kŕč krvi, Voda celistvosti, Sneh smiechu) aj do kompozície celej zbierky, ktorá vrcholí básňami priľnutie. koniec a začiatok. V tejto súvislosti na ďalšej závažnosti získava reflexia vzťahu medzi textom a žitím postavená na problematizácii totožnosti „Rytia“ a „Bytia“. Jednotlivé básne koncipované ako naliehavé pokusy o pomenovanie zmyslových vnemov a vnútorných pocitov subjektu, neraz zakončené dvojbodkou, vyjadrujú, že text sa k bohatstvu prežívania dokáže len priblížiť. Hablákova výpoveď je založená na akomsi „prenatálnom čírení” jazyka. Vzhľadom na autorovu úzkosť z debutu, že jazykové sformulovanie zážitku znamená jeho „zabitie“, toto vyvolávanie života slovom, ktoré si je pritom vedomé svojich limitov, znamená významný obrat v Hablákovom nazeraní na trhlinu medzi životom a literatúrou smerom k vyjadreniu postmodernej, aporickej skúsenosti s nedostihnuteľnosťou reality textom.Na rozdiel od istej improvizovanosti debutu sa v Jazvyku už naplno uplatňujú náročné prostriedky zložitého vrstvenia významu založené na dekonštrukcii základných pravidiel a princípov jazyka. Už titul je palimspestový neologizmus, ktorý možno interpretovať mnohorako. Najskôr vyjadruje bolestno-extatické (jazva) zakúšanie hraníc funkčnosti objektivistických nástrojov vnímania a myslenia (jazyk), pričom tretím prvkom (ja-zvyk) sa do tejto apórie situuje samotný subjekt. Z jazykového hľadiska Hablák preferuje slovesné podstatné mená, infinitívy a adjektíva, no často vytvára aj neologizmy, v syntaktickej rovine využíva zložité vetné konštrukcie (často nedokončené či narušované) a genitívne väzby, významové vzťahy ďalej komplikuje „epidemickou“ interpunkciou. Dôležitým konštrukčným princípom je asociatívnosť, v textoch sa striedajú a prelínajú pasáže abstraktných úvah s modelovo-alegorickými pasážami, ktoré vychádzajú z opisov elementárnych fyzických prejavov, činností a komunikačných situácií. Základom obraznosti je abstraktná lexika, ale aj synestetická metafora či archetypálne symboly. Markantná je rovina citátov a alúzií na emblémové motívy známych básnikov (najmä I. Štrpka), ale aj odkazy na pojmy z rôznych vedných disciplín (filozofia, semiotika, antropológia, prírodné vedy, duchovné náuky atď.). Dôležité je aj vnútrotextové a v rámci knihy intratextové odkazovanie s príznakovým využitím veršovej segmentácie a typografických prostriedkov (rôzne typy písma). Tak sú jednotlivé cykly Jazvyku zreťazené do celku – ich mottá sa čiastočne prekrývajú s pointami a titulmi samotných textov.Myšlienkové aj estetické parametre Hablákovej poézie umožňujú povedať, že intencionálne a tvorivo rozvíja koncept významovo vrstvovitej, otvorenej básne, ako ho u nás realizovali príslušníci skupiny Osamelí bežci I. Štrpka a I. Laučík. Vytváraním synestetických efektov Hablák odkazuje aj na techniku konkretistov. Okrem už zmieneného Ondruša možno pole inšpirácií rozšíriť najmä o M. Haugovú a P. Macsovszkého. Inou formou básnikovho prihlasovania sa ku kánonu je motivické a paratextové, z funkčného hľadiska sebareklamné manifestovanie dôverného poznania rôznych básnických autorít, napríklad M. Haugovej v zbierke Jazvyk alebo J. Ondruša v tretej knihe Tichorád. Výrazom Hablákovho situovania sa v rámci aktuálnej básnickej produkcie je jeho tvorivá účasť na mystifikačnom manifeste anestetického básnického krídla Generator X: Hmlovina (1999) spolu s M. Habajom, P. Macsovszkým a P. Šulejom. (V tiráži knihy je uvedený ako redaktor.)Výrazom Hablákovho extenzívneho rukopisu je skladba Tichorád (2002). Má 22 častí a je datovaná rokmi 1996 – 2006. Meandrovitý prúd textu postavený na princípe časovej a priestorovej montáže sprítomňuje a do reflexívnej roviny posúva mentálne a zmyslové zážitky subjektu. Chlapec z prvých zbierok sa mení na muža. Rovinu jeho dorozumenia so svetom obstarávajú motívy socializovania sa subjektu v slovenskej umelecko-intelektuálnej societe a v euro-americkom kultúrno-civilizačnom priestore, zastrešené alegóriou života ako cesty. Rovina sebauvedomovania subjektu sa výrazne prepletá s reflexiou intímneho vzťahu. Viac než zmyslové aspekty lásky ho pritom zaujíma problém možnosti porozumenia s iným človekom. Ohniskami reflexie sú základné komunikačné situácie. Ťažiskový význam tak dostávajú motívy slova, hovorenia, ale aj mimických prejavov či gestikulácie. Kľúčový motív „tíchnutia“ subjektu pritom možno chápať aj ako variant jeho precitania z Jazvyku. Z motívov zmyslových vnemov, prírodných živlov, zrkadla a cesty vzniká vibrujúca sieť, ktorá „stelesňuje“ autorovu predstavu neustálej premenlivosti života a sveta. Skladba sa snaží aj o zachytenie aktuálnych kultúrno-civilizačných problémov. V mnohom však len trendovo korešponduje s módnymi témami a hodnotami, najmä pre manifestačné narábanie s filozofickými autoritami a emblémami, ktoré aspoň niekedy rozruší sebairónia subjektu.Tri zbierky A. Habláka popri evidentnom osobnom tvorivom vývine autora znamenajú obohatenie mladej slovenskej poézie prelomu storočí o recepčne náročnú, ale tematicky svojbytnú a esteticky suverénnu lyriku, ktorá produktívne nadväzuje na najlepšie hodnoty slovenskej poézie. Voči svojim vrstovníkom sa Hablák vymedzuje ako básnik, ktorý autentickosť výpovede dosahuje zdatným kombinovaním zmyslovej plnokrvnosti a kontemplatívno-intelektuálneho zaoberania sa problémami života a tvorby.
== Referencie ==
|
