Čínske písmo: Rozdiel medzi revíziami

 

== Charakteristika ==

Čínske písmo má od prvých nálezov až dodnes približne rovnaký charakter – je to písmo v širšom ponímaní logografické, presnejšie povedané je to [[logomorfémografické písmo]] a zároveň [[logofonetické písmo]]. Termín logomorfémografické zdôrazňuje, že má znaky tak pre celé slová, ako aj len pre morférmy, a termín logofonetické zdôrazňuje, že má znaky tak pre slová/morfémy, ako aj pre zvuky jazyka.

 

Treba dodať, že občas sa čínske písmo chybne klasifikuje ako slabičné písmo. Je to spôsobené tým, že čínske morfémy sa spravidla (kvázi náhodou) zhodujú so slabikami. V skutočnosti sa ale čínske znaky pri bližšom pohľade vzťahujú na morfémy, nie na slabiky.

 

Keďže ide o písmo logografické, v čínskych znakoch sa neodráža výslovnosť tak priamym spôsobom, ako je tomu napríklad v latinke. Tento fakt samozrejme značne sťažuje výučbu čítania a písania aj u cudzincov, aj u Číňanov, a je veľkou brzdou [[gramotnosť]]i: na rozdiel od európskych jazykov, kde počet znakov zvyčajne nepresahuje 50, čínskych znakov sú tisíce. Najväčšie slovníky obsahujú vyše 100 000 znakov, drvivá väčšina z nich je však dávno nepoužívaná, prípadne ide o varianty (až 1/3), a v praxi sa používa zhruba len 5000 znakov. Na druhej strane sú tu aj nesporné výhody: v jazykovo roztrieštenej [[Čína|Číne]] sa veľa vzájomne nezrozumiteľných (hoci príbuzných) jazykov a nárečí píše tými istými čínskymi znakmi. Hovoriaci kantónčiny sa nedohovoria s hovoriacim štandardnej čínštiny, ale ak sú obaja gramotní, môžu si písať. Z podobného dôvodu čínske televízne stanice vysielajú filmy v čínskom znení s čínskymi titulkami.

 

V čínskom písme sa nerobia medzery medzi [[Slovo|slovami]]. Pojem slovo má v čínskom prostredí inú hodnotu: ide sa o koncept čisto jazykový, nie pravopisný. V znakovom zápise je jedinou jednotkou menšia ako [[veta]] znak; ten vo výslovnosti zodpovedá takmer vždy jednej [[slabika|slabike]]. Na významovej úrovni to potom spravidla býva morféma, hoci to zďaleka nie je univerzálne pravidlo. Existuje rad znakov, ktoré samy o sebe žiadny význam nenesú a získavajú ho až v spojení so znakom iným, existujú aj znaky, v ktorých sú obsiahnuté morfémy dve. Súčasná čínština už dávno nie je jazykom jednoslabičným, väčšina slov je dvojslabičná.

 

Podobne ako v iných významných historických písmach (egyptskom, sumerskom a podobne) aj v čínskom existujú v podstate tri druhy znakov:

* A) významový [[logogram]] (=[[významový znak]], vrátane [[morfémogram]]ov)

Začiatkom 18. stor. bolo známych už 44 000 znakov. Dnes vyše 100 000.

 

Vzhľadom na to, že čínske písmo nie je písmom hláskovým, je pomerne ťažké v ňom zachytiť výslovnosť cudzích slov (napr. osobných mien a zemepisných názvov). Výslovnosť sa musí napodobniť pomocou slabík, ktoré má k dispozícii štandardné čínština, a jej fonetický systém sa v tomto kontexte javí ako veľmi obmedzený (v japončine a kórejčine tento problém nie je, pretože vedľa čínskych znakov sa tam používajú aj miestne slabičné abecedy) . Na zápis dotknutej postupnosti slabík sa potom vyberú vhodné znaky. Každej slabike síce v čínskom písme zodpovedá veľa rôznych znakov, niektoré znaky možno ale vyhlásiť za typické prostriedky na fonetickú transkripciu cudzích slov. Príklady: 加拿大 ='' Ťia-na-ta'' = "Kanada"; 澳大利亚 ​​='' Ao-ta-li-ja'' = "Austrália". Bežný význam použitých znakov pritom v tomto prípade nedáva zmysel, napr znaky v 澳大利亚 ​​znamenajú "zátoka + veľký + zisk + Ázie".

 

{{referencie}}

 

*Krupa, Genzor: Písma sveta, 1989

*čínske písmo in: Encyclopaedia Beliana

[[zh-classical:漢字]]

[[zh-min-nan:Hàn-jī]]