Katedrála svätého Martina (Bratislava): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Verzia používateľa 87.197.54.246 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Gepetito |
|||
Riadok 92:
'''Katedrála svätého Martina''' alebo (staršie) '''Dóm svätého Martina''' je pôvodne [[Gotika|gotická]] sakrálna stavba v historickej zóne [[Bratislava|Bratislavy]]. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (tretím najväčším na Slovensku) a od roku 2008 diecéznym chrámom [[Bratislavská rímskokatolícka arcidiecéza|bratislavskej arcidiecézy]] (do tohto roku bol [[Konkatedrála|konkatedrálou]] [[Bratislavsko-trnavská rímskokatolícka arcidiecéza|bratislavsko-trnavskej arcidiecézy]]). Je jednou z najvýraznejších bratislavských
dominánt a po [[Bratislavský hrad|hrade]] druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta [[Slovensko|Slovenska]].
== Dejiny katedrály ==
Stavba prešla počas svojej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste. Podľa dochovaných správ a archeologických nálezov sa dá na tomto území predpokladať jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia. Okrem svetských stavieb a trhu (prvý záznam o konaní trhu pochádza z roku 1151) tu existovala v tomto období aj kaplnka zasvätená [[Martin Tourský|sv. Martinovi]], ktorá sprvu stačila potrebám veriacich.
Duchovným predchodcom dnešnej katedrály bolo prepoštstvo s kolegiálnou kapitulou na hradnej akropole. Jeho zriadenie potvrdzuje listina z roku 1114, v ktorej sa uvádza, že pre ňu (t. j. kapitulu) bol postavený kostol zasvätený najsvätejšiemu Spasiteľovi. Podľa archeologického výskumu stál tento kostol na mieste [[Veľká Morava|veľkomoravskej]] baziliky, na východnej terase hradu.<ref>Mons. Viliam Judák: "Katedrála{{--}}matka chrámov v diecéze." In: ''Pútnik svätovojtešský 2011.'' Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2010, s. 34. ISBN 978-80-7162-824-8 uvádza, že Bratislava pravdepodobne bola sídlom niektorého z veľkomoravských biskupstiev</ref> Bratislavské prepoštstvo s kapitulou bolo oficiálne uznávaným tzv. [[Hodnoverné miesto|hodnoverným miestom]] (''loca credibila''): malo právo vlastniť pečať, ktorou sa potvrdzovala hodnovernosť listín.
=== Kostol najsvätejšieho Spasiteľa ===
{| class="infobox"
!colspan="2" style="background:#eee; padding:0.2em; line-height:110%; text-align:center; font -size:110%;"|Katedrála svätého Martina*
|-
!colspan="2" style="padding-bottom:0.4em; text-align:center; font-size:110%;"| [[Národná kultúrna pamiatka Slovenskej republiky|Národná kultúrna pamiatka]]
|-
| <small>'''Typ:'''
| <small>sakrálna stavba
|-
| <small>'''Obec:'''
| <small>[[Bratislava]]
|-
!colspan="2" align="center" style="background-color:#eee; font-size:85%;"|História zápisu
|-
| <small>'''Poradové č.:'''
| <small>17.**
|-
| <small>'''Zápis:'''
| <small>[[1990]]
|-
!colspan="2" style="background-color:#ffffff"|[[Súbor:Coat of Arms of Slovakia.svg|center|40px|Znak SR]]<noinclude>
|-
!colspan="2" style="background-color:#ffffff"|<small>* názov podľa Zoznamu NKP<br />** číslo v Zozname NKP
|}
Dôležitým rokom z hľadiska stavebnej histórie dnešnej katedrály sa stal rok 1221, kedy sa po predchádzajúcom presťahovaní prepoštstva (v roku 1204) z hradu, presťahoval na základe súhlasu pápeža [[Honorius III.|Honoria III.]] (''In burgum eiusdem castri'') do podhradia i kostol. Dôvodom bol neustále sa zvyšujúci počet veriacich na bohoslužbách v kostole na hrade a ohrozenie bezpečnosti hradu.
Vzhľadom na postupné narastanie počtu obyvateľov mesta však už kaplnka sv. Martina nestačila, a tak vyrástla čoskoro po presťahovaní na jej mieste stavba kostola v [[Románske umenie|románskom]] slohu, zasväteného v kontinuite s hradným kostolom najsvätejšiemu
Spasiteľovi (Salvátorovi). O novom kapitulsko-farskom chráme v podhradí sa prvý raz objavila zmienka v roku 1234. V takejto podobe vydržala stavba takmer jedno storočie.
Z hľadiska historického vývoja ranostredovekého mesta bolo dôležitou udalosťou udelenie mestských privilégií kráľom [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrejom III.]] v decembri 1291. Na ich základe sa mesto začalo rozvíjať, no v dôsledku geografických daností iba východným smerom.
Vzhľadom na to sa niekdajšie jadro mesta razom dostalo na jeho okraj na úpätí hradného vrchu. Táto skutočnosť mala pre neskorší farský chrám, najmä pre jeho stavebnú zložku, rozhodujúci význam. Nový kostol sa totiž stal súčasťou [[Mestské opevnenie (Bratislava)|mestského opevnenia]], západná časť trojlodia bola priamo začlenená do mestských hradieb a kostolná veža slúžila ako bašta.
=== Gotický chrám ===
[[Súbor:Katedrála sv. Martina008.jpg|náhľad|vľavo|Oporný systém presbytéria je dôkazom gotického stavebného štýlu]]
Vzrastajúca prosperita mesta, ktoré sa stalo významným strediskom [[Horné Uhorsko|Horného Uhorska]] našla odraz aj vo výstavbe objektov, reprezentujúcich mesto navonok.
K významným činom patrila prestavba starého farského kostola. Jestvujúci Kostol najsvätejšieho Spasiteľa sa totiž čoskoro stal primalým, a preto mesto potrebovalo nový, reprezentačnejší a väčší chrám. Kapitula i mestská rada sa rozhodli postaviť nový prepoštský chrám v novom gotickom slohu. Je zrejmé, že všetky vhodné pozemky, na ktorých by mohla vyrásť stavba nového farského chrámu, boli začiatkom 14. storočia už obsadené. Preto sa jediným možným riešením ukázala prestavba jestvujúceho kostola. Aby aj počas stavebných prác malo mesto kostol, chrám začali (v rokoch 1311{{--}}1314) stavať okolo jestvujúceho románskeho kostolíka. Najskôr postavili [[presbytérium]] a potom trojlodie. Nový kostol mal byť bazilikou (s najvyššou strednou loďou), neskôr sa rozhodli pre halovú (sieťovú) stavbu s rovnakou výškou lodí.
Pozostatkom starého románskeho kostola sú na južnej strane lode zachované zlomky kameňov s nápismi z prvej polovice 13. storočia, ktoré stavitelia použili v exteriéri ako stavebný materiál.
=== 14.{{--}}17. storočie ===
{| class="infobox"
!colspan="2" align="center" style="background-color:#4876FF"|'''Katedrála v číslach'''
|-
!colspan="2" style="background-color:#ffffff"|[[Súbor:Katedrala 01.jpg|center|200px|]] <noinclude>
|-
| <small>'''Dĺžka:'''
| <small>{{m|70|m}}
|-
| <small>'''Šírka:'''
| <small>{{m|23|m}}
|-
| <small>'''Výška veže:'''
| <small>{{m|87|m}}
|-
| <small>'''Výška trojlodia:'''
| <small>{{m|18.5|m}}
|-
| <small>'''Výška svätyne:'''
| <small>{{m|16|m}}
|-
| <small>'''Hrúbka múrov trojlodia:'''
| <small>{{m|1.5|m}}
|-
| <small>'''Hrúbka múrov svätyne:'''
| <small>{{m|1|m}}
|-
!colspan="2" align="center" style="background-color:#E8E8E8"|'''Koruna na veži'''
|-
| <small>'''Výška s poduškou:'''
| <small>{{cm|164|m}}
|-
| <small>'''Hmotnosť:'''
| <small>{{kg|150}}
|-
| <small>'''Hmotnosť s poduškou:'''
| <small>{{kg|300}}
|-
| <small>'''Hrana podušky:'''
| <small>{{cm|120|m}}
|-
| <small>'''Pozlacovanie:'''
| <small>1757 plátkov zlata
|-
!colspan="2" style="background-color:#ffffff"|[[Súbor:Arcidieceze bratislavska.jpg|center|70px|Erb bratislavskej arcidiecézy]]<noinclude>
|}
Do konca 14. storočia postavili severný múr a časť južného obvodového múru. Súčasťou severného múru sa stal malý portál (zo strany Kapitulskej ulice). Súčasne vznikol južný portál s členito profilovaným ostením a figurálnym reliéfom v [[tympanón]]e.
Okolo roku 1400 pristavali k hranolovej veži dve kaplnky; jednu z nich ozdobili erbom [[Čechy|Českého kráľovstva]], lebo sa stala pohrebnou kaplnkou kráľovnej [[Žofia Bavorská (1376{{--}}1425)|Žofie Bavorskej]], vdovy po [[Václav IV.|Václavovi IV.]] Tá prišla v roku 1419, po manželovej smrti do bratislavského [[Kostol a kláštor klarisiek (Bratislava)|kláštora klarisiek]], kde žila pod ochranou svojho švagra uhorského kráľa [[Žigmund (SRR)|Žigmunda Luxemburského.]] V tom čase napadli Bratislavu [[husiti]], čo malo za následok zastavenie stavebných prác na novom kostole. Pokračovali až začiatkom tridsiatych rokov 15. storočia.
V roku 1432 starý kostolík zbúrali, aby na jeho mieste mohli postaviť klenbu nového trojlodia. Zaklenutie sa malo stať hlavným umelecko-výrazovým komponentom bratislavského dómu. Klenba chrámu dodnes vytvára kompaktný jednotiaci motív diagonálnych lúčov rebier, križujúcich sa v štvorcových poliach bočných lodí. Za piliermi presahujú do hlavnej lode vytvárajúc dokonalý sieťový systém. Podľa názoru odborníkov klenba bratislavského dómu má priamu súvislosť so zachovaným plánom viedenského staviteľa Hansa Puchspauma, autora klenby [[Viedeň|viedenského]] [[Dóm svätého Štefana|svätoštefanského dómu]]. Je zrejmé, že majster Puchspaum poveril realizáciou klenby v bratislavskom chráme sv. Martina niektorého z domácich kamenárskych majstrov; jedným z nich, známych podľa mena, bol istý Heinrich.
V roku 1451 pokryli strechu chrámu krytinou a 10. marca nasledujúceho roku bol nový Kostol sv. Martina slávnostne konsekrovaný.
Už koncom štyridsiatych rokov 15. storočia, keď dokončovali klenbu trojlodia, začalo sa pomýšľať na priestrannejšie presbytérium, ktoré by bolo dôstojným duchovným zakončením stavby a poskytlo by dostatok priestoru kanonikom, popredným zástupcom mestskej honorácie a iných privilegovaných návštevníkov. K realizácii tohto zámeru prišlo po roku 1459 podľa plánov Puchspaumovho nástupcu vo vedení viedenskej kamenárskej huty Laurenza Spenninga.
[[Súbor:Katedrála sv. Martina010.jpg|náhľad|vľavo|Južná fasáda katedrály s pozostatkom mestského opevnenia. Na múre vľavo vidno fragment ostenia nedokončeného portálu zo začiatku 15. storočia]]
Duchovným otcom a patrónom prestavby presbytéria sa stal bratislavský prepošt Juraj Schomberg. Umelecky i historicky významným je hviezdicovo-sieťované rebrové klenbovanie so zaujímavými stavebnými prvkami nachádzajúcimi sa v priesečníkoch rebier. Staviteľ tu na prianie zadávateľov umiestnil erby kráľa [[Matej Korvín|Mateja Korvína]] a českej kráľovnej Žofie Bavorskej spolu s maľovanými erbami [[Uhorsko|Uhorska]], Matejovej druhej manželky [[Beatrix Aragónska|Beatrix Aragónskej]], moravského [[Olomouc]]a a erbu Českého kráľovstva spolu s letopočtom 1476, rokom dokončenia hrubej stavby. S erbom kráľa Mateja Korvína sa stretávame aj na opornom pilieri na južnej strane svätyne. S menom prepošta Schomberga sa spája aj vznik kovaného kružbového kríža a veterníkového kohúta umiestnených na malej vežičke nad presbytériom, ktorými korunovali masív novej svätyne. Kohút naznačujúci otvoreným zobákom vítanie nového dňa je univerzálnym kristologickým symbolom rodiaceho sa svetla.
Stavebne nadväzujúc na architektúru presbytéria, vznikla pravdepodobne v poslednej štvrtine 15. storočia prístavba k severnej stene chrámovej lode{{--}}kaplnka sv. Anny, ktorá zvonku prekryla severný portál spred polovice 14. storočia.
Definitívnym zavŕšením stredovekého vývinu bratislavského dómu bola ďalšia prístavba{{--}}neveľká neskorogotická predsieň pristavaná k južnému portálu okolo roku 1510. Podľa všetkých znakov jej vznik možno pripísať inej významnej osobnosti viedenského staviteľstva, moravskému rodákovi [[Anton Pilgram|Antonovi Pilgramovi]].
[[Súbor:Katedrála sv. Martina047.jpg|náhľad|Detail veže katedrály s modelom kráľovskej koruny]]
Hoci prístavba k južnej stene chrámovej lode svojimi architektonickými prvkami nesie stopy zanikajúcej gotiky, portál na východnej strane predsiene patrí už do nového stavebného slohu{{--}}[[Renesancia|renesancie]]. Renesančný portál južnej predsiene ostal na dlhší čas jedinou cudzorodou architektonickou súčasťou gotického chrámu.
Z 13. storočia sa nezachovali nijaké údaje o výzdobe starého, pôvodného kostola. Nevieme nič o počte oltárov, ich slohovom prevedení či zasvätení. Navyše, keď v roku 1273 chrám vyhorel, všetko cenné zariadenie sa buď zničilo alebo ulúpilo.
Situácia sa zmenila začiatkom 14. storočia. Dary od panovníka, kléru, ale aj bohatých mešťanov postupne zapĺňali chrámový interiér a zachovali sa aj prvé správy o oltároch kostola. V druhej polovici 14. storočia boli v dóme už viaceré oltáre: oltár [[Ján Krstiteľ|sv. Jána Krstiteľa]] (1354), oltár [[Svätý Juraj|sv. Juraja]] a [[Svätý Vojtech|sv. Vojtecha]] (1373). Okrem toho pribudli oltáre i v kaplnkách. V priebehu druhej polovice 15. storočia vznikli štyri oltáre v presbytériu{{--}}hlavný oltár dómu a bočné oltáre sv. Kríža (z roku 1483), [[Panna Mária|Panny Márie]] a Najsvätejšieho Spasiteľa.
Hlavný oltár bol monumentálny drevený gotický krídlový oltár s predelou a pohyblivými krídlami. Ukončoval ho vysoký nadstavec s [[fiála]]mi. Na južnej strane oltára bol erb Mateja Korvína, na severnej erb jeho druhej manželky Beatrix. Podľa dochovanej medirytiny z roku 1655, ktorá vznikla pri príležitosti korunovácie [[Leopold I. (SRR)|Leopolda I.]], sa dá usúdiť vzhľad tohto oltára{{--}}v oltárnej skrini bolo súsošie sv. Martina, na ľavom krídle sv. Ján Krstiteľ a na pravom [[Svätý Šebestián|sv. Šebestián]]. Predela obsahovala motív narodenia Krista. Gotický hlavný oltár sv. Martina bol v dóme až do roku 1734. V rámci barokových úprav arcibiskupa [[Imrich Esterházi |Imricha Esterháziho]] ho odstránili, preniesli do [[Trhová Hradská|Trhovej Hradskej]], kde pri požiari v 19. storočí zhorel.
Nasledujúce dve storočia{{--}}16. a 17., najmä vplyvom tureckého ohrozenia{{--}}nezanechali na architektúre dómu výraznejšie stopy.
=== 18. storočie ===
Situácia sa začala meniť až začiatkom 18. storočia, keď v meste po období stagnácie došlo k nebývalému stavebnému rozvoju a hlavný mestský chrám dostal mimoriadne vplyvného a zámožného mecenáša v osobe hlavy uhorskej cirkvi{{--}}arcibiskupa Imricha Esterházyho. Hoci arcibiskupovu priazeň pocítili viaceré kostoly v Bratislave, najväčšiu pozornosť sústredil na farský kostol. Jeho zanietenosť pre umenie a kultúrny rozvoj sa prejavila nielen zveľadením chrámových priestorov v duchu nových umeleckých prúdov, ale najmä architektonicko-duchovným dotvorením farského chrámu. Do priestoru medzi severný múr presbytéria a východné čelo severnej lode, na mieste gotickej sakristie, dal na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 18. storočia pristavať kaplnku zasvätenú alexandrijskému patriarchovi svätému [[Ján Almužník|Jánovi Almužníkovi]].
[[Súbor:Kaplnka sv. Jána Almužníka03.jpg|náhľad|Exteriér kaplnky sv. Jána Almužníka po rekonštrukcii fasády v roku 2010]]
Kaplnka koncipovaná v duchu viedenského [[barok]]a, dokončená v roku 1732, dostala umeleckú výzdobu hodnú európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom [[Georg Rafael Donner|Georgom Rafaelom Donnerom]]. Arcibiskup Esterházy jej realizáciou sledoval dva ciele: kaplnka mala byť dôstojným miestom uloženia svätcových ostatkov a súčasne mala byť arcibiskupovou pohrebnou kaplnkou{{--}}pompéznym mauzóleom, kde mali byť uložené jeho telesné ostatky a jeho osoba na trvalú pamiatku zvečnená v bielom mramore.
Ostatky alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka boli podľa tradície darom tureckého sultána [[Bajazid II.|Bajazida II.]] kráľovi Matejovi Korvínovi v roku 1489 a od toho času boli uložené v kráľovskej kaplnke v [[Budín]]e. V roku 1526 po porážke uhorských vojsk pri [[Bitka pri Moháči|Moháči]] boli v kráľovskom sprievode [[Mária Habsburská (1505 – 1558)|Márie Habsburskej]], spolu s inými cennosťami a kráľovským pokladom, prevezené do Bratislavy a uložené na hrade. Tu ostali až do 5. júna 1530, keď boli na príkaz [[Ferdinand I. Habsburský|Ferdinanda I.]] prevezené do dómu sv. Martina, kde mali byť uložené až do čias, kedy sa budú môcť vrátiť na pôvodné miesto do Budína. V bratislavskom farskom chráme ich najprv uložili v sakristii, kde odpočívali vyše sto rokov. Miesto však nebolo vhodné. Preto dal arcibiskup [[Peter Pázmaň]] postaviť v presbytériu mramorový náhrobok, do ktorého svätcove ostatky v striebornej rakve slávnostne preniesli 23. januára 1632.
V roku 1712 boli všetky cennosti, dovtedy dočasne uschovávané v Bratislave, vrátené do Budína, no svätcove ostatky zásluhou arcibiskupa Imricha Esterházyho a kardinála [[Christian August Saský|Christiana Augusta Saského]] ostali v bratislavskom dóme. Ich dôstojné a definitívne uloženie vyriešila až výstavba kaplnky sv. Jána Almužníka zásluhou arcibiskupa Esterházyho. Akt slávnostného uloženia svätcových ostatkov prebehol 28. októbra 1732.
Novovzniknutá duchovno-pohrebná stavba kaplnky sa po dohotovení stala skvostným uceleným umeleckým dielom a dodnes patrí k najvýznamnejším výtvorom [[baroko]]vej architektúry na Slovensku.
Vzápätí po stavbe kaplnky sa v roku 1733 začalo s radikálnou barokovou prestavbou chrámového interiéru. V apríli nasledujúceho roku odstránili gotické oltáre a Georg Rafael Donner začal tvoriť nový hlavný oltár sv. Martina. Oltár koncipovaný ako javisko predstavujúce kľúčovú časť svätomartinskej legendy{{--}}výjav ako sa sv. Martin delí so žobrákom o plášť{{--}}mal v ústrednej časti umiestnené olovené jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (vytvorené okolo roku 1734). Po stranách mohutnej stĺpovej architektúry s baldachýnom boli adorujúci anjeli. Slávnostná posviacka nového oltára sa konala 5. novembra 1735.
[[Súbor:Katedrála sv. Martina030.jpg|náhľad|vľavo|[[Georg Rafael Donner]], ''[[Svätý Martin so žobrákom]]'', okolo 1734, olovo, pravá loď katedrály]]
Pri regotizácii dómu v roku 1865 však oltár odstránili. Jeho strednú časť, súsošie sv. Martina presunuli (najskôr stálo z vonkajšej strany presbytéria; na dnešnom mieste stojí od roku 1912) a anjelov predali do [[Maďarská národná galéria|Maďarskej národnej galérie]]. Ostatné oltárne súčasti{{--}}vázy, nadstavec a pozadie s dekoratívnou výzdobou{{--}}sa nezachovali. O podobe barokového hlavného oltára tak svedčia iba medirytiny a litografie z 18. a prvej polovice 19. storočia. Podľa nich bol oltár stĺpová architektúra, zakončená volútami a svätoštefanskou korunou.
V barokových úpravách interiéru sa pokračovalo inštalovaním dvoch oltárov (Panny Márie a sv. Michala) z rokov 1737{{--}}1738 pri víťaznom oblúku a kanonických stáll v presbytériu, ktoré takisto vytvoril Georg Rafael Donner. Ďalšie úpravy nasledovali vzápätí: odstránila sa kazateľnica zo 17. storočia a bola nahradená novou z roku 1747, odstraňovali sa staré gotické krídlové oltáre, pribúdali oltárne a závesné obrazy a nové plastiky. Podľa súpisu inventára, vyhotoveného v roku 1755, mal dóm sv. Martina pätnásť oltárov; súčasťou vybavenia bolo viacero náhrobných plastík, monumentálne drevené pohrebné štíty s erbmi a vojenskými trofejami umiestnené na stenách presbytéria dómu. Žiaden z týchto doplnkov dnes neexistuje{{--}}všetky padli za obeť regotizácii kostola v rokoch 1865{{--}}1877.
Cenným historicko-archívnym dokumentom popisujúcim zariadenie chrámu sa stalo dielo významného polyhistora [[Matej Bel]]a ''Notitia Hungariae novae historico geographica'' (''Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku'') z rokov 1735{{--}}1742. Vďaka nemu vieme, v akom stave sa farský kostol v Bratislave nachádzal v období pred barokovou úpravou. Dozvedáme sa o mnohých umeleckých súčastiach interiérového vybavenia, ktoré sa do dnešných dní nezachovali. Iba tak vieme o existencii napr. kolektívneho reprezentačného náhrobku siedmich ostrihomských arcibiskupov v presbytériu (hornú časť náhrobnej tabule ozdoboval obraz ukrižovaného Spasiteľa a nápis: ''Fons et origo bonorum omnium''{{--}}''Prameň a pôvod všetkého dobra'') či symbolický náhrobok [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]] tesne pri vstupe do chrámu. Verše, ktorých autorom bol dómsky kanonik, opát Michal Verešmárty, mali pripomínať panovníkom, ktorí do dómu prichádzali prevziať korunu a žezlo, čiže moc, že všetky svetské veci sú pominuteľné.
[[Súbor:Cathedral of Saint Martin in Bratislava, view from Nový most viewpoint.jpg|náhľad|Pohľad na katedrálu a priľahlú časť historického jadra Bratislavy z vyhliadky nad [[Nový most (Bratislava)|Novým mostom]]]]
V rokoch 1764{{--}}1766 sa uskutočnila veľká prestavba veže vyvolaná potrebou opravy po zásahu bleskom v roku 1760. Až do toho roku bola veža v porovnaní s veľkosťou chrámu malá, neproporčná. Nad podstrešnú rímsu kostola vyčnievala len jediným podlažím, v ktorom bola umiestnená zvonica so zvonmi. Priestor zvonice bol pravdepodobne zaklenutý gotickou krížovou klenbou a na všetky štyri strany otvorený veľkými gotickými oknami. Jedno okno viedlo do podstrešia nad chrámovým trojlodím. Veža bola na nárožiach vybudovaná z otesaných kamenných kvádrov. Tie prechádzali vo výške okien zvonice do výklenkov, v ktorých na mohutných konzolách stáli sochy svätcov, prikryté kamennými strieškami, zavŕšenými typickými gotickými fiálovými vežičkami. Veža bola zakrytá pyramidálnou stanovou strechou. Dá sa predpokladať, že krytina bola z pálenej hliny.
Podľa návrhu architekta Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave [[Franz Anton Hillebrandt|Franza Antona Hillebrandta]] jej prestavbu realizoval bratislavský staviteľ Franz Karol Römisch. Veža, ktorú zvýšili asi o dvadsaťštyri metrov, dostala do nadstavanej časti hodinový stroj so štyrmi ciferníkmi. Súčasne prispôsobili nový priestor pre zvony pod hodinovým strojom. Zvuk zvonov sa rozliehal vysokými barokovými oknami na všetky štyri svetové strany. Zmena nastala aj v exteriéri veže. Pribudli tu nové architektonické prvky{{--}}pilastre, plastická bosáž, výrazné rímsy. Skromnejší gotický ráz veže tak ustúpil novým barokovým predstavám tvorcov. Jej pompéznosť umocnila nová medená helmica so zvlneným obrysom, na vrchole ktorej v roku 1765 umiestnili model uhorskej kráľovskej koruny. Mal sa stať trvalým symbolom a pripomienkou funkcie bratislavského dómu{{--}}hlavného korunovačného kostola Uhorska.
[[Súbor:Katedrala 03.jpg|náhľad|vľavo|Neskorogotická, tzv. južná predsieň bola k južnému portálu pristavaná okolo roku 1510]]Pri týchto úpravách umiestnili na hlavnú korunnú rímsu skupinu barokových plastík{{--}}na piliere vyčnievajúce zo západnej fasády kamenné barokové sochy apoštolov [[Peter (apoštol)|sv. Petra]] a [[Apoštol Pavol|sv. Pavla]] a do výklenku v strede fasády medzi nimi kolosálnu sochu [[Ježiš Kristus|Krista]].
V rokoch 1764{{--}}1766 sa zavŕšila veľká a slávna éra barokovej výzdoby dómu sv. Martina. Obdobie druhej polovice 18. storočia poznačila stagnácia zapríčinená o. i. zavedením osvietenských reforiem [[Jozef II. Habsburský|Jozefa II.]] Ich dôsledkom bol napr. zákaz zdôrazňovania výzdoby chrámov, obmedzenie osvetľovania či redukcia večerných bohoslužieb. Pri dóme zanikli bratstvá sv. Jána Almužníka a Božieho tela a v roku 1787 vyšlo dokonca nariadenie o zrušení bratislavskej kapituly. Aj keď mnohé z opatrení priamo narúšali základné funkcie kostola a viacerí cirkevní predstavitelia s nimi nesúhlasili, predsa sa časť duchovenstva s panovníkovými nariadeniami stotožnila. Jedným z horlivých zástancov jozefínskych reforiem v oblasti cirkevnej politiky bol aj známy spisovateľ a kanonik bratislavskej kapituly [[Jozef Ignác Bajza]]. V románe ''René mláďenca príhodi a skúsenosťi'' sa postavil proti nadmernej pompéznosti kostolov: ''„Načo je to množstvo drahocenných svietnikov a lámp? Načo toľko drahých maliarskych, rezbárskych, sochárskych a zlatníckych výtvorov?“''
=== 19. storočie a regotizácia ===
13. júla 1833 vežu opäť zasiahol blesk. Jeho následkom vznikol požiar, ktorý zničil krov pod strechou, no zvonom ani hodinovému stroju neublížil. Havarijný stav odstránili najprv provizórne zastrešením ihlancovou strechou. Trvalo však trinásť rokov, než ju definitívne opravili. Podľa návrhu staviteľa [[Ignác Feigler starší|Ignáca Feiglera st.]] však zmenili tvar zastrešenia tak, aby podľa vtedajšieho vkusu harmonizovala s gotickou architektúrou chrámu. Na jej vrchol umiestnili novú pozlátenú napodobeninu uhorskej kráľovskej koruny.
{{Viaceré obrázky
| zarovnanie = left
| smer = vertikálny
| hlavička = Sochy na južnej predsieni
| šírka = 150
| obrázok1 = Katedrála sv. Martina023.jpg
| popis1 = ''Svätá Katarína Sienská''
| obrázok2 = Katedrála sv. Martina024.jpg
| popis2 = ''Svätý Ondrej''
}}
Aj chrámové okná pod vežou upravili tak, aby robili dojem originálnych gotických okien. Fasádu západného priečelia a všetky strany veže doplnili štukovou dekoráciou, ktorá vychádzala z gotických predlôh. Veža s fasádou tvorili jediný harmonický celok.
Obdobie druhej polovice 19. storočia znamenalo najciteľnejší zásah do architektúry chrámu. Znamenalo nástup radikálnych zmien a redukciu barokového interiéru. Ich iniciátorom a organizátorom bol mestský farár a kanonik Karol Heiller. Architektom regotizácie a súčasne autorom všetkých výtvarných návrhov mobiliáru presbytéria bol arcibiskupský architekt [[Jozef Lippert]]. Cennými radami mu pomáhal aj Arnold Ipoly-Stummer, vysoký cirkevný hodnostár a významný uhorský historik umenia tej doby.
Zmeny boli vyvolané novými názormi panujúcimi v pamiatkovej starostlivosti druhej polovice 19. storočia{{--}}[[Purizmus|purizmu]] a historizmu. Hlavným zmyslom týchto smerov bol návrat k pôvodnému gotickému chrámu, čo vylučovalo prítomnosť akéhokoľvek diela, ktoré by sa po formálnej stránke nezhodovalo s gotickými pamiatkami 15. storočia; preto museli byť z chrámového interiéru odstránené všetky doplnky z neskorších slohových období{{--}}renesancie a baroka.
Ako prvá bola v roku 1854 reštaurovaná severná kaplnka sv. Anny. Odstránili oltár; do polí krížovej klenby pribudli ornamentálne maľby s medailónmi štyroch evanjelistov (dielo Carla Jobsta).
Stavebný ruch však kostol zasiahol naplno v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia, po založení ''Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu'' (''Pressburger Domrestaurirugsverein'') v roku 1863, na čele s Karolom Heillerom. Na realizácii regotizačných úprav mala najväčší podiel kamenárska firma Aloisa Rumpelmayera.
Reštaurátorské práce v presbytériu dómu začali 2. júla 1865. Ako prvé odstránili epitafy, pohrebné štíty a ostatné hnuteľné veci; hneď za tým nasledoval Donnerov hlavný oltár. Zlikvidovali aj barokové stallá (dnes sa nachádzajú vo viedenskom [[Palác Kinských (Viedeň)|Paláci Kinských]]), vitráže a dlažbu.
[[Súbor:Katedrála sv. Martina028.jpg|náhľad|Dvojica vitrážových okien z roku 1875 v južnej lodi katedrály. Donátorom ľavého okna bol mestský farár a kanonik Bratislavskej kapituly Karol Heiler. Okno vypĺňa obraz sv. Karola Boromejského, kanonikovho patróna. Pravé okno má bohatšiu figurálnu výzdobu, ktorej dominuje postava sv. Cecílie. Donátorom tohto okna bol Cirkevný hudobný spolok v Bratislave, pôsobiaci aj pri dóme sv. Martina]]
Vzápätí sa pristúpilo k novému zariaďovaniu presbytéria v duchu historizmu. Prvým krokom bola maliarska výzdoba klenby. Ornamentálno-dekoratívnu fresku namaľoval Abondio Issela v roku 1866. Na ľavej stene presbytéria pribudol maľovaný štylizovaný dekoratívny rám s iniciálou so zoznamom tu korunovaných panovníkov, dielo maliara Carla Jobsta. Ten istý umelec sa po maliarskej stránke podieľal aj na realizácii novogotického hlavného oltára, ktorý podľa návrhu architekta Jozefa Lipperta zhotovil stolár Ignác Karger. Presbytérium konsekroval 11. novembra 1867 uhorský prímas Ján kardinál Simor, ktorého erb sa nachádza na organovej empore.
Po dokončení regotizácie presbytéria sa pristúpilo k úpravám aj v chrámových lodiach a kaplnkách. Z chrámu odstránili všetky barokové oltáre ako aj ostatný barokový mobiliár. Počet nových, neogotických oltárov tak klesol na tri{{--}}Sedembolestnej Panny Márie, sv. Ondreja a Kalvárie.
Súčasťou regotizácie dómu sv. Martina bolo aj osadenie nových vitrážových okien. Ich zhotoviteľmi boli firmy Karola Geylinga z Viedne a Eduarda Kratzmanna z [[Budapešť|Budapešti]]. Dvadsaťjeden vitráží rozmiestnených po celom obvode múrov chrámu má dodnes dôležitú výpovednú historickú hodnotu{{--}}vypovedajú o dobe ale najmä o osobách svojich donátorov, ktorými boli významní cirkevní, ale aj svetskí predstavitelia mesta. Sú veľmi zaujímavým svedectvom aj z hľadiska výtvarného, heraldického a ikonografického.
Po skončení procesu regotizácie dostal dóm sv. Martina vzhľad, aký poznáme dnes. 26. júla 1877 ho slávnostne konsekrovali. Napriek tomu, že rozsiahlu renováciu formálne ukončili až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, niektoré nasledujúce úpravy prebiehali ešte začiatkom 20. storočia.
== Prehliadka dómu ==
| |||