Dejiny slovenčiny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
wikilinky |
|||
Riadok 147:
Takmer súbežne s kritikou štúrovcov a odmietnutím ich spisovnej slovenčiny vystúpil J. Kollár, hoci predtým o prednostiach slovenčiny a potrebe jej kultivovania sám uvažoval. Odmietavé stanovisko neobyčajne ostro formuloval v článku uverejnenom v zborníku Hlasowé o potrebe jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky, ktorý vyšiel v Prahe ([[1846]]). V zborníku sú odmietavé príspevky aj iných českých a slovenských činiteľov, pravda, napísané miernejšie. Po týchto vystúpeniach proti štúrovskej slovenčine, respektíve proti jej pravopisu sa ozval M. Hattala za skupinu mladých bernolákovcov. Svoju kritiku však nezacielil na stavbu štúrovskej slovenčiny, lež iba na pravopis. Postavil sa za uplatnenie etymologického princípu a za slavizáciu slovenského pravopisu, t. j. za zavedenie ä, y, mäkkého /', za písanie dvojhlások ie, ia, za zavedenie dlhého ó (s možnou výslovnosťou uo, ú, ó). Tvary dobruo, dobrjeho, dobrjemu žiadal nahradiť tvarmi dobré, dobrého, dobrému a podobne. Kodifikačné pravidlá a opis tejto „upravenej" slovenčiny M. Hattala podal v spise Grammatica linguae slovenicae (1850). Jej podobu v praxi mali verejnosti priblížiť prvé dva zväzky zborníka Poklady kazateľského rečníctva I —II (1849), ktoré redigoval A. Radlinský.
V prvých dvoch rokoch po porážke revolúcie v meruôsmych rokoch sa o Hattalovom kompromise uvažovať nemohlo, a to jednak preto, že viedenský dvor v tomto čase diskriminoval popredných štúrovcov, a jednak preto, že J. Kollár už roku 1849 dosiahol súhlas Bachovej vlády zaviesť na Slovensku staroslovenčinu. V podstate to bola čeština upravená niekoľkými slovakizmami. Napríklad za české ou, nej-, co, tvrdé -d, -t, -n v niektorých podstatných menách malo byť ú, naj-, čo a mäkké -ď, -ť, -ň (kosť, oheň a iné). Táto umelá úprava češtiny sa opierala o mylnú hypotézu, že totiž slovenčina predstavuje len zachované staršie štádium češtiny. A. Radlinský sa zo začiatku rozhodol pre Kollárovu staroslovenčinu a sám v spise Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (1850) podal jej kodifikačné pravidlá. Takto po revolúcii k bernolákovskej a štúrovskej spisovnej slovenčine (používala sa aj biblická forma češtiny) pribudla oficiálna „opravená" čeština.anton musi bit nastvani
=== Obdobie upravenej štúrovskej kodifikácie (1852-1887) ===
| |||